13. augusta 2009
Čítaní: 488
KN 33/2009 | Listáreň
Svätá spoveď ako často? Stačí raz do roka?
Sviatosť zmierenia je ako križovatka, na ktorej sa človek stretá s otvorenou Božou náručou a milosrdenstvom. Je prostriedkom osobného posväcovania sa, uzdravuje a vychováva, preto Cirkev odporúča častú svätú spoveď

Vážená redakcia,
stretávam sa s názorom známych, že stačí zachovať cirkevné prikázanie raz do roka sa vyspovedať a potom dlhodobo pristupovať k svätému prijímaniu. Podľa nich by vraj len zaberali miesto pred spovednicou, ak nespáchali smrteľný hriech. Nesúhlasím s tým, lebo sviatosť zmierenia v nás rozmnožuje milosti a pomáha k duchovnému rastu. Moje napomenutie však nechcú prijať. Objasnite to, prosím.
MARGARÉTA, Bratislava

 

Milá Margaréta,
vaši známi majú čiastočne pravdu, lebo citujú nielen 4. cirkevné prikázanie, ktoré hovorí o vykonaní sviatosti zmierenia a prijatí Eucharistie aspoň raz do roka, ale aj kánon 920 Kódexu kánonického práva, ktorý stanovuje to isté. V tomto príkaze sú však dve dôležité a často prehliadané slová: aspoň raz. Teda nie „iba raz“, ako si to niektorí nesprávne myslia. Toto prikázanie určuje iba minimálnu spodnú hranicu duchovného života, akoby na prežitie. Preto nemožno hovoriť o ideálnom duchovnom živote veriaceho kresťana, ktorému stačí iba jedna spoveď či jedno sväté prijímanie za rok. Cirkev neprestajne odporúča častú svätú spoveď bez ohľadu na to, či niekto spáchal, alebo nespáchal ťažký hriech. Sviatosť zmierenia je totiž prostriedkom osobného posväcovania sa, je to sviatosť, ktorá človeka nielen uzdravuje, ale aj vychováva. Je teda akousi malou duchovnou obnovou. Ďalším dôvodom na sviatosť zmierenia je aj to, že hriech sa častou spoveďou nezvykne v človeku hlboko zakoreniť. Kto sa totiž často spovedá, dobre pozná svoj „duchovný zdravotný stav“ a vie, v čom má urobiť primeranú zmenu. Kto sa dlhý čas nespovedá, prestáva sa vnímať pravdivo, mnohé hriechy si zľahčuje, respektíve prestáva ich pokladať za previnenia. Následkom toho si  človek po dlhom čase nevie spomenúť takmer na nijaký  hriech a len veľmi ťažko sa v sebe orientuje. To je aj dôvod krízy spovede, ktorá tkvie v strate citlivosti na hriech. Na túto skutočnosť upozornil pápež Pius XII., ale aj Ján Pavol II. v exhortácii Reconciliatio et paenitentia (O zmierení a pokání). Pápež konštatoval, že v súčasnosti pribúda ľudí so zatemneným svedomím, čoho dôsledkom je nielen strata citlivosti na hriech, ale následne aj na Boha. Človek prestal hriech pokladať za hriech a vníma ho iba ako problém, ktorý treba riešiť viac psychologicky než sviatostne. Takže ak v minulosti mali niektoré rodiny svojho „rodinného“ kňaza, dnes začínajú mať rodinného psychológa či psychiatra. Pritom každá spovednica je skutočne výsadným a požehnaným miestom, kde sa rodí zmierený človek – nový a bez škvrny.
Milá Margaréta, je prinajmenšom čudné, ak človek netúži vrátiť sa naspäť do Božích rúk, ale zostáva v rukách Zlého. Nikto z nás nie je dob-rým sudcom vo vlastných záležitostiach. Spoveď nám umožňuje žiť v pravde. Ak niekto tvrdí, že sa nemá z čoho v spovedi vyznávať, svedčí to o nedostatku reflexie nad sebou a apoštol Ján by mu odkázal, že klame samého seba a niet v ňom pravdy (porov. 1 Jn 1, 8). Svätý Ján Mária Vianney nazval spoveď Božou náručou.

Mgr. ĽUBOMÍR GREGA,
Špirituál Kňazského seminára
sv. Františka Xaverského v Badíne
Páčilo sa :
0