14. augusta 2015
Čítaní: 268
KN 33/2015 | Reportáž
Hallstatt je rozprávka zrodená zo soli
Prvý pohľad na rakúsky Hallstatt vyrazí dych. Za podmanivou malebnosťou sa skrýva snaha stoviek generácií o prežitie v ťažkých podmienkach

Hallstatt je hornorakúska dedinka ležiaca na brehu jazera, ktoré nesie jej názov. Je to jedno z najfotografovanejších miest v Európe – a hovorí sa, že aj jedno z najkrajších.
V letných mesiacoch navštívi Hallstatt asi 3 000 turistov denne. Láka ich povesť malého skvostu a prichádzajú naozaj z celého sveta. Okrem idylickej scenérie jazera a horského masívu Dachstein obdivujú jedinečnú architektúru Hallstattu. Domčeky a uličky priam prilepené o strmé skaly a týčiace sa do poriadnej výšky sú dôkazom šikovnosti obyvateľov. To, nad čím turisti krútia hlavou, vzniklo z nutnosti prežiť.
Do konca 19. storočia sa do Hallstattu dalo dostať len cez hory alebo po vode. Až v roku 1890 postavili cestu vedúcu okolo jazera, ktorá nielen uľahčila život miestnym obyvateľom, ale priniesla aj rozvoj turizmu.

 

Prehistorické osídlenie
Dejiny Hallstattu sú spojené s ťažbou halitu, známeho ako kamenná soľ. Tento nerast sa môže zdať všedný a obyčajný, ale v skutočnosti je veľmi dôležitý. A nie je to len ponaučenie z rozprávky Soľ nad zlato. Pre prehistorického človeka, ktorý nepoznal dnešné metódy konzervovania potravín a bol závislý od dobytka, bola soľ skutočne zárukou prežitia. Preto ju nazývali biele zlato. Aj sám názov obce vznikol podľa odborníkov spojením keltského základu hall – soľ a nemeckého statt (Stadt) – mesto.
Odhaduje sa, že miesto, kde leží Hallstatt, bolo osídlené už v neolite – teda v mladšej dobe kamennej, okolo roku 8000 až 5000 pred Kristom. Na porovnanie, z tohto obdobia pochádza najstaršie osídlenie Jericha.
Zásadný historický vplyv mal Hallstatt v starej železnej dobe (rok 800 – 400 pred Kristom), keď ho obývali Kelti. Na európskom území, teda aj na dnešnom Slovensku, v tom období prevládala kultúra, ktorú archeológovia pomenovali halštat-ská. Typická bola ťažbou a spracovaním železa i ďalších kovov a objavením hrnčiarskeho kruhu.
Hlavnú úlohu v rozkvete Hallstattu mala práve ťažba soli a obchodovanie s ňou. Obchodné kontakty s Európou potom prispeli k šíreniu halštatskej kultúry. Jej objav odštartoval v roku 1846 nález miestneho prehistorického pohrebiska s asi tisíckou ostatkov. Dnes sa odhaduje, že tam pochovali celkovo 2 000 až 4 000 tiel, z toho 1 300 sa podarilo vykopať. Turisti môžu pohrebisko vidieť vo výške 838 metrov nad obcou, kam ich za tri minúty vyvezie lanovka. Môžu tam navštíviť aj soľnú baňu. Miestne múzeum na námestí zas ponúka pohľad na život prehistorických obyvateľov Hallstattu.

 

Maľované lebky
S pochovávaním súvisí aj kostnica z neskoršieho obdobia v podzemí Kaplnky sv. Michala. Vznikla postupným exhumovaním ostatkov z miestneho cintorína, ktorý bojoval s nedostatkom miesta na nové hroby. V kostnici je vystavených asi 1 200 lebiek. Na rozdiel od slávnych anonymných kostníc je v Hallstatte takmer každá lebka označená krížom, menom zomrelého a rokom úmrtia. Mnohé sú pomaľované ras­tlinnými motívmi. Posledná lebka sa dostala do kostnice v roku 1995 a leží hneď vedľa centrálneho kríža – išlo o posledné želanie ženy, ktorá zomrela v roku 1983.
Dnes má Hallstatt necelých 800 obyvateľov. Väčšinu, asi 63 percent tvoria katolíci, 26 percent sa hlási k evanjelikom. Ich spolužitie umožnil tolerančný patent cisára Jozefa II. Kostol na brehu jazera, ktorý dominuje často zobrazovanému pohľadu na Hallstatt, je evanjelický. Dokončili ho v roku 1863. Cintorín slúži evanjelickej aj katolíckej komunite.
Kaplnku sv. Michala aj cintorín nájdeme v susedstve Kostola Nanebovzatia Panny Márie z roku 1181, ktorý sa vypína na strmom úbočí, akoby nepoznal gravitáciu. Je známy krídlovým oltárom zobrazujúcim výjavy zo života Panny Márie. Pochádza z obdobia medzi rokmi 1510 a 1520 a je jedným z najvýznamnejších ne­s­korogotických oltárov Rakúska. V kostole možno obdivovať aj menší gotický oltár z roku 1540 a neogotický z roku 1895.
Medzi zvláštnosti Hallstattu patrí historické potrubie na prepravu soli zo soľnej bane do továrne v Ebensee. Na stavbu 40-kilometrového potrubia sa použilo 13-tisíc jedľových kmeňov. Funguje od roku 1607 dodnes, čo ho podľa miestnych sprievodcov robí najstarším funkčným soľným potrubím na svete. Pozdĺž neho vedie turistický chodník.
Častou chybou cudzincov je nesprávne písanie názvu Hallstatt s -dt na konci. Zaujímavé pritom je, že partnerským mestom Hallstattu je nemecké mesto Hallstadt.

 

Región soli
Oblasť, v ktorej leží Hallstatt, sa nazýva Soľná komora (Salzkammergut). Ťažba soli podmienila hospodársky a politický vývoj regiónu a ovplyvňuje aj jeho súčasnosť.
Jedným z turistických lákadiel okolia Hallstattu je kúpeľné mesto Bad Ischl. Kúpeľná starostlivosť využíva účinky soli – liečia sa tam choroby dýchacích ciest a pohybového aparátu. Najväčšiu slávu zažili kúpele v 19. storočí, keď si tam dal cisár František Jozef I. vybudovať svoje letné sídlo. Panovnícky dvor na čele s cisárovnou Sissi trávil v Bad Ischli sparné mesiace a venoval sa skrášľovaniu a otužovaniu svojich tiel.
Hosťom Bad Ischlu býval aj operetný skladateľ, jeden zo symbolov rakúsko-uhorskej monarchie Franz Lehár. Pôvabné miesto si tak zamiloval, že tam napokon ostal žiť až do smrti v roku 1948.
Malebnosť Salzkammergutu zvyšuje viac ako dvadsať jazier. Najznámejším cieľom turistov je však nepochybne 80 kilometrov vzdialený Salzburg, rodisko Wolfganga Amadea Mozarta a významné kultúrne centrum Rakúska. Aj názov tohto mesta je spojený so soľou – v slovenskom preklade znie Soľnohrad.


 

 

 

Fakty o soli
– Kuchynskú soľ tvorí z veľkej časti zlúčenina chloridu sodného (NaCl). V prírode sa nachádza v morskej vode, odkiaľ sa získava odparovaním ako morská soľ, a ako kryštalický nerast halit (kamenná soľ).
– Z celosvetovej ročnej produkcie 200 miliónov ton sa len asi šesť percent používa na výrobu jedlej soli. Zvyšok má využitie v poľnohospodárstve, na solenie ciest a v priemysle. Nevyhnutná je napríklad pri výrobe papiera, rôznych druhov kozmetiky, plastov a hliníka.
– Keby sme chceli rozprestrieť všetku soľ z morí rovnomerne na povrchu Zeme, vytvorili by sme vrstvu s výškou asi sto metrov.
– Soľ je súčasťou všetkých živých organizmov. Pomáha správnej činnosti nervov a svalov. Ovplyvňuje aj reguláciu obsahu vody v tele.
– V dávnej histórii bola soľ taká cenná, že sa používala ako platidlo. Starovekí Egypťania ju vkladali spolu s inými vzácnosťami do hrobiek mŕtvych. Viedli sa o ňu vojny. Sušené mäso a ryby sa považovali za luxusný artikel.
– Slovo šalát pochádza z latinského salatus, čiže osolený – výraz pochádza z rímskeho zvyku soliť listovú zeleninu.

LINDA VASIĽOVÁ
SNÍMKY: PROFIMEDIA.SK
Páčilo sa :
0