16. augusta 2018
Čítaní: 153
KN 33/2018 | Téma
Hľadať zmysel v nezmyselnosti udalostí života
Čím trpíme dnes, čím trpí naša spoločnosť? V mnohých komplikovaných a ťažkých životných situáciách sa ľudia pýtajú - má to všetko zmysel?

Na pozitívne aspekty teórie Viktora Emila Frankla pre zvládnutie náročných životných situácií nám odpovedala psychologička Judita Stempelová (74).

Rakúsky psychiater raz začal konferenciu: „Každá epocha má svoju neurózu a každá epocha si vyžaduje vlastnú psychoterapiu.“ 

Od čias, keď sa profesor takto vyjadril, uplynulo polstoročie. V našej pretechnizovanej dobe pozorujeme, že v spoločnosti rôznymi prostriedkami chceme čo najlepšie uspokojiť potreby človeka. Konečný výsledok nemusí byť pozitívny. Chýba čas na stíšenie, osobnú pohodu v spoločenstve rodiny a blízkych, na harmonické vzťahy i na rozvoj špecifickej duchovnej dimenzie.

Zdá sa, že trpíme na prílišnú zameranosť na seba, na sebarealizáciu, ktorú Frankl nazval slepou uličkou k šťastiu. „Lebo k šťastiu sa ide naokolo, cez druhých.“ Trpíme na závislosť od peňazí a moci, nezriedka od nižších závislostí, ako napríklad jedlo, alkohol, konzum, sexuálna neviazanosť. Problémové sú väzby na prostriedky komunikácie, mobil, internet, sociálne siete. Reklama ponúka nové spôsoby existencie, životný štýl, luxusný život.
 
Frankl sa stretával s ľuďmi, ktorí mali k dispozícii vzdelanie, majetok, vzťahy. A predsa nemali nič. 
Frankl si počas svojich ciest po západnom svete všímal zvláštnosti. Ak ľudia majú nadbytok všetkého, prichádza akési existenciálne vákuum, kde človek nenachádza zmysel svojho života. Generácia, ktorá necíti núdzu, strádanie   či utrpenie, má nízku frustračnú toleranciu. Nevie čakať na uspokojenie svojich potrieb, nedokáže sa obetovať pre iných, neraz východisko hľadá v dobrovoľnom odchode zo sveta. Materiálne veci nenahradia človeku duchovné potreby. Vidíme, že po páde komunistickej ideológie zavládlo akési vákuum hodnôt v spoločnosti.

Strácame zmysel vlastného života. Prečo je to tak?
Zmysluplnosť sa nenachádza v blahobyte a pohodlí. Má skryté hodnotové pozadie, ktoré sa postupne odkrýva v činoch. Ponuky zmyslu sa nachádzajú akoby „medzi riadkami“ každodennej skutočnosti. Ak odkrývame to, čo je skryté za utrpením, za ťažkosťami, nepochopením, ale aj za novými ponukami, nachádzame postupne aj zmysel. Mnohí ľudia nachádzajú zmysel života, až keď sa ich dotkne nejaké utrpenie alebo významná strata dovtedy určujúcich hodnôt. Človek trpezlivý, tvorivý, zaujímajúci sa aj o dobro ľudí, zvyčajne netrpí existenciálnym vákuom. 
 
Napriek skúsenostiam z koncentračného tábora a bolesti zo straty najbližších tvrdí, že utrpenie má zmysel. 
Profesor sa v jednej prednáške vyjadril, že každý človek má svoje „väzenie, svoj Auschwitz“. U jedného to môže byť vážne ochorenie, u druhého trauma z rodičovskej výchovy, nevydarený partner, šikanujúci šéf v práci či drogovo závislé dieťa. Sú rôzne druhy utrpenia, ktorými človek prechádza na ceste životom, ale nie každý hľadá v nich zmysel. Sme svedkami toho, že pri nejakej vážnej udalosti sa rodina zomkne, alebo sám človek zmení svoju hodnotovú orientáciu. Frankl poukázal na tvorivosť a hodnoty lásky i postoja, ktorými možno prekonávať limity v znášaní utrpenia. Kto v utrpení nájde istý zmysel, nachádza aj novú šancu životnej cesty, z ktorej úžitok má nielen on, ale aj jeho blízki, niekedy aj spoločnosť.
 
Potrebujú vôbec kresťania logoterapiu? Nepôsobí to kontraproduktívne?
Kontraproduktívne by to bolo, ak by sme ňou chceli nahradiť vieru či kresťanstvo. Logoterapia je psychoterapeutická intervencia, v ktorej človeka učíme rozlišovať, hodnotiť a nachádzať hodnoty zmyslu. Meniť zafixované negatívne postoje, hľadieť na veci s nádejou a počúvať, čo mi hovorí svedomie. Frankl svedomie nazval „orgánom zmyslu“. Hovorí, čo nás vnútorne trápi. Úlohou logoterapie je viesť človeka k uvedomeniu vlastnej zodpovednosti. Aj veriaci majú v živote krízy či prechodné psychické poruchy, ako sú úzkosti, depresie, stresy a záťažové situácie, vhodné pre logoterapeutické usmernenie. Dobrá psychoterapia človeku nič nevnucuje, nenechá ho plávať ďalej v akomsi nezmyselnom vákuu, ale nastaví mu zrkadlo jeho konania, aby našiel východisko.

Skúsme priblížiť čitateľom ako sa v praxi uplatňuje. 
Nie je len o liečbe, má aj preventívny charakter. Ak odkrývame u človeka tvorivé schopnosti, pomáhame mu lepšie využívať ľudský potenciál na cieľavedomé zameranie života a na zvládnutie rôznych situácií. Podstatná charakteristika človeka je „milovať a byť milovaný“, nielen vášnivo a biologicky. Duchovná láska pretvára bytie človeka a smeruje ho k hlbokým vzťahom. V každom z nás je hlboko vpísaný prirodzený zákon rešpektovania života. Môžeme človeka naučiť rozlišovať povahu problému a primerane sa vedieť rozhodnúť a konať. Vieme ukázať na egocentrické formy bytia a poskytnúť náhľad na existenciu človeka v spoločenstve. Isté patologické vzorce správania môžeme redukovať, odkloniť. Znížiť úzkosť či napätie človeka, pomáhať pri objektívnom sebahodnotení. Tiež poukázať na „absolutizáciu“, negatívne videnie sveta, či skreslené obrazy, ktoré vznikli vplyvom vonkajších okolností, alebo predsudkov.

Uznávaný vedec psychoterapeutické pôsobenie označil ako lekársku pastoráciu. Mohli by ste nám to vysvetliť?
Frankl vo svojej publikácii Lekárska starostlivosť o dušu popisuje, že pri liečbe pacienta sa lekár nemá zameriavať len na chorobné príznaky, ale na celého človeka. S jeho neopakovateľnou históriou, vývinom a genetickou výbavou. Každý jedinec má aj samoliečiteľskú schopnosť. Všímal si, že mnohé psychické podnety, ako sú stres, frustrácia, nevyriešené konflikty, smútok, vplývajú na neurohumorálny a imunitný systém človeka, dokonca aj na vznik choroby. Holistický pohľad umožňuje vniknúť aj do duchovnej sféry chorého. Analýzou tejto oblasti sa mu darilo chorého vyliečiť. Pastorálna medicína poukazuje na niektoré metódy, ktoré majú liečebné účinky. Napríklad ide o meditáciu, modlitbu, relaxáciu, odpútavanie sa od negatívnych myšlienok a podobne. Sú známe aj výskumy, ktoré potvrdzujú liečebné účinky týchto postupov napríklad na zvýšenie imunity.

Čo vám osobne pomáha nachádzať zmysel života?
Každé stretnutie s človekom, so známym či s cudzím je príležitosťou na nové poznanie a niekedy aj konanie. Samotný život mi priniesol mnohé výzvy. Nie vždy ľahké, boli tam bolestné situácie aj sklamania. Naučila som sa ich prijímať s pokojom, so zaujatím postoja tvorivého premenenia. V mladosti som pred niektorými náročnými rozhodnutiami ušla, dobehli ma neskôr, musela som ich vyriešiť so stratou času. V každodenných výzvach, sa snažím rozlišovať dobro od zla, ich významovosť a potrebu vložiť  sa do nich, zvlášť ak sú existenciálneho charakteru. Za všetkým je moje rozhodnutie pre Boha, ktorý ma postavil do tohto sveta, ukázal sa mi ako Láska, ktorou ma napĺňa a uschopňuje ju ďalej rozdávať.
Peter Slovák
Páčilo sa :
2