16. augusta 2018
Čítaní: 53
KN 33/2018 | Rozhovor
Pomáhame spracovať tie najťažšie zážitky
V období letných horúčav nás neraz zastihne správa o požiaroch a iných nešťastiach. Záchranári riešia situáciu a usilujú sa o nápravu: niekedy ide o pomerne rutinný zásah, inokedy ťažkú až traumatizujúcu skúsenosť. Kto však hasí požiare v duši záchranárov, kto rieši ich situáciu? O tom sme sa zhovárali s Miroslavom Harvanom, ktorý pôsobí ako hlavný psychológ v Hasičskom a záchrannom zbore SR.

Aká bola vaša cesta k tomuto pôsobeniu?

Dozvedel som sa, že novovzniknutý Hasičský a záchranný zbor SR zriaďuje vlastnú psychologickú službu aj z dôvodu špecifickosti práce príslušníkov HaZZ. Keď som si zistil, že to znamená úplne od začiatku vytvoriť psychologickú službu aj s príslušnými predpismi, ktoré by ju mali zadefinovať, tak to bola pre mňa výzva a prihlásil som sa do výberového konania.
 
Čím sa odlišuje vaša práca od iných psychologických špecializácií?
Spresním to: nie je samostatná špecializácia hasičský psychológ. Ale je rozdiel vo využívaní vedomostí a poznatkov z existujúcich špecializácií a certifikácií (klinická psychológia, poradenská psychológia, pracovná a organizačná psychológia, dopravná psychológia, psychoterapia) v mojej praxi. Samozrejme, k tomuto je potrebné zároveň ďalšie vzdelávanie zamerané na špecifické oblasti a činnosti, napríklad na krízové poradenstvo, krízovú intervenciu, smútočné poradenstvo.

Psychológ v HaZZ má pomerne široký záber. Môžem spomenúť hlavné oblasti: v personálnej práci posudzovanie psychickej spôsobilosti príslušníkov HaZZ na vykonávanie činností v HaZZ, posudzovanie psychickej spôsobilosti uchádzačov o prijatie do služobného pomeru; v rámci odbornej prípravy zvyšovanie psychickej odolnosti príslušníkov; v oblasti poradenstva a prevencie pomáhanie v zvládnutí záťažových situácií a najmä predchádzaní vzniku takýchto situácií; v oblasti psychológie krízy a nešťastia ide o poskytnutie psychologickej pomoci a podobne.

Keď sa psychológ rozhodne pracovať v HaZZ, vlastne akoby súhlasil, že kedykoľvek môže byť zavolaný k prípadu, aj keď má voľno.
 
Čo považujete vo svojej práci za najťažšie?
Ťažko sa mi hodnotí, čo je najťažšie. Či je to oznamovanie rodinám smrť blízkeho, či práca s pozostalými po smrti príslušníka HaZZ, či práca s hasičmi, ktorí boli na ťažkom zásahu a bolo tam veľa usmrtených osôb a niektorých osobne poznali... Ťažké býva pracovanie s rodinou hasiča a, samozrejme, aj so samotným hasičom, keď pri dopravnej nehode zomrie jeho dieťa – a hasič je v službe, a aj keď vo svojej kariére zachránil veľa životov, tu sa to nedalo... Ale asi úplne najťažšia pre mňa bola smrť môjho dobrého kamaráta, hasiča, pri výcviku.
 
Aký je váš bežný deň, ak vôbec taký niekedy máte, ako psychológ v náročnom rezorte...
Ale áno, máme aj bežné dni. Každý deň, keď nikto nezomrie, keď nie je potrebné vycestovať na krízovú intervenciu alebo smútočné poradenstvo, považujem za bežný deň, lebo vtedy to beriem tak, že sa nikomu nič „hrozné“ nestalo.
 
Bežný deň? Administratívne činnosti, rozdeľovanie a kontrola plnenia stanovených úloh, vykonávame psychologickú prípravu na strednej škole požiarnej ochrany, na jednotlivých okresných riaditeľstvách HaZZ, psychologické výcviky pre vybraných príslušníkov na špecifické činnosti a iné.
 
A keď príde niečo nepredvídané?
Ak sa stane niečo nepredvídané, čo väčšinou znamená nejaké nešťastie, všetko ide bokom a všetko je inak. Uvediem havárie vrtuľníkov, autobusov, haváriu lietadla, kde je najdôležitejšie byť tam čo najrýchlejšie a pomáhať zasiahnutým osobám, účastníkom udalosti, ich rodinným príslušníkom, a po udalosti takzvane ošetriť zasahujúcich príslušníkov. Neplatí mýtus, že hasič musí byť tvrdý, musí všetko vydržať.

Je potrebné si uvedomiť, že je to tiež „len“ človek so svojím prežívaním, emóciami, citmi. Akurát musí byť schopný pri svojej práci sa odosobniť, prijímať niekedy aj na prvý pohľad tvrdé rozhodnutia, aby ľuďom, ktorí sú v núdzi, pomohol. Aby ich zachránil. A po zásahu príde uvedomenie si toho, čo sa vlastne stalo, prichádza k spracovávaniu prežitého.

Veď predsa nemôžeme povedať, že je normálne vystrihávať telá či zbierať ich časti, a to nezriedka aj detí, alebo držať v náručí zomierajúceho človeka... A našou úlohou je pomôcť spracovať tieto zážitky tak, aby to hasiča neobmedzovalo v jeho ďalšej práci. Nedokážeme urobiť to, že to zabudne, ale naučíme ho s tým žiť.
 
Ako často mávate pohotovosť?
Každý zo psychológov u nás máva pohotovosť spravidla jeden týždeň v mesiaci: 24 hodín musí byť dostihnuteľný na telefóne. Niekedy to znamená naozaj zaťažujúce chvíle. Len nedávno som v priebehu piatich hodín, keď som mal pohotovosť, dostal informáciu o ôsmich smrteľných prípadoch, pri ktorých zasahovali naši príslušníci. Už po ceste na miesto udalosti telefonujete kolegom a skladáte tím, premýšľate, ako postupovať. Na mieste udalosti vyhodnotíte situáciu a začnete pracovať.
 
Záchranári i hasiči sú vystavení hraničným situáciám, je to zaiste veľká skúška... 
Súhlasím s vami, je. Veď už spomínané prípady veľa naznačujú. A nesmieme zabúdať aj na to, že okrem tých naozaj ťažkých prípadov, pri ktorých by nechcel byť žiadny človek, sú veľmi zaťažujúce služby, keď hasič je na zásahoch v celom ich trvaní, niekedy sa nestíha medzi nimi ani osprchovať.

Pripomínam, že zmena trvá 24 hodín. Alebo dlhotrvajúci zásah, pri väčšom nešťastí. Niekedy hasičom pri telefonickom rozhovore odľahčene poprajem, aby sa počas služby na hasičskej stanici nudili, pretože keď sa hasič nudí, tak je dobre, lebo nikto ho vonku nepotrebuje, nikomu sa nič zlé nedeje. Aj keď to nudenie sa, je, samozrejme, symbolické, na stanici je vždy čo robiť...
Radoslav Matejov
Páčilo sa :
0