21. augusta 2018
Čítaní: 154
KN 34/2018 | Duchovná obnova
Každý z nás potrebuje mamu Margitu
Francúzi hovorievajú cherchez la femme v zmysle, že za všetkým treba hľadať ženu. Platí to aj v duchovnej oblasti, keď väčšinu plodných chariziem Cirkvi vzbudzuje Duch Svätý cez mužov? Zaiste, veď podobne ako pri zrode Cirkvi stála celkom nenápadne Panna Mária aj v živote svätých zakladateľov sú aktívne prítomné i ženy. Panny, matky i vdovy. V živote sv. Jána Bosca ich môžeme nájsť niekoľko, no nepochybné prvenstvo má jeho matka, v saleziánskej rodine známa ako mama Margita.

Ján Bosco od mala sníval, že sa stane kňazom. Zdalo sa však, že všetky cesty ku kňazstvu mal pre krajnú chudobu zavreté. Keď sa jeho sen vďaka Božej prozreteľnosti a výnimočnej obetavosti matky predsa len uskutočnil, Margita mu po primičnej svätej omši povedala: „Choď svojou cestou a nehľaď na nikoho. Dôležité je, aby si plnil Božiu vôľu. Ja od teba nič nečakám. Narodila som sa chudobná, žila som chudobná a aj umrieť chcem chudobná. Ba chcem ti hneď povedať, že ak by si sa nanešťastie stal bohatým kňazom, nevkročím do tvojho domu.“

Veľké „áno“
Don Bosco na tieto slová nikdy nezabudol. Uprostred zámožnej hierarchie Turína sa stal „farárom“ sirôt, chudobným kňazom tých najchudobnejších. Až do tej miery, že sotva presiahol tridsiatku, ocitol sa na dne svojich fyzických i psychických síl. Kde inde by sa mohol dať trochu dokopy, ak nie na vidieku u svojej mamy? 

Keď sa už doma ako-tak zotavil a mal sa vrátiť k svojim turínskym sirotám, nesmelo mamu oslovil: „Raz ste mi povedali, že ak sa stanem bohatým, neprídete do môjho domu. Ako vidíte, som chudobný a chcem poskytnúť prístrešie opusteným chlapcom. Nemohli by ste prísť ku mne?“

Margita mala vtedy 58 rokov a bola babičkou deviatim vnukom, ktorí ju mali veľmi radi. Pri rodine a vo svojom dome, aj keď to bola pôvodne iba maštaľka so senníkom, sa cítila ako nejaká kráľovná. V prvom momente ostala zaskočená, no po chvíli svojmu synovi odpovedala: „Ak si myslíš, že je to Božia vôľa, som ochotná ísť s tebou.“ Bolo to druhé zo životne najväčších Margitiných fiat. Prvé dala ešte za mlada k manželstvu s vdovcom, ktorý mal ochrnutú matku a malú sirotu Antona. Pri druhom fiat však ani netušila, do čoho ide. No, aj keď jej už ubúdali sily, išla, aby neubudli tie synove.

V oratóriu
V novembri 1846 sa Margita ocitla v chudobnom a takmer prázdnom dome na predmestí Turína, uprostred hluku a neporiadku uličníkov dona Bosca. Pozorným okom bdela nad synovým zdravím, ba i nad tým, aby mal čas na modlitbu. Tam počas desiatich rokov svoj život nanovo zliala s jeho životom a s počiatkami saleziánskeho diela. Veď bola to práve ona, ktorá ustlala prvé slamníky chlapcom, čo nemali kde nocovať. Ona im ponúkla teplú polievku, keď sa po práci nemali kde najesť; prešívala im vojenské kabáty a košele, ktoré don Bosco kdesi pozháňal. Práve mama Margita mu pomohla v Pinardiho šope vytvoriť ozajstný domov pre opustených chlapcov.

Vskutku základy saleziánskej rodiny nestoja len na enormnej obetavosti a láske sv. Jána Bosca, ale aj na matersky bdelej a nežnej prítomnosti mamy Margity. Veď každodenné spoločenstvo chlapcov, z ktorých vyrástli budúci saleziáni, vzniklo, až keď prišla ona. Mama v zaplátanej zástere, celé dni v kuchyni a po večeroch štopkajúca hory dotrhaného oblečenia. Dala do poriadku aj mesiace neopraté šatstvo, obula, ale aj utešila, povzbudila, naprávala. So všetkými chlapcami sa denne modlila v tesnej kaplnke a neskôr v kostole, ktorý don Bosco postavil pre svoju rozrastajúcu sa rodinu.

Boje malých i veľkých
Počas revolučných rokov 19. storočia chytila bojová horúčka aj chlapcov dona Bosca. Veľký vychovávateľ nerád, ale predsa len občas svojim chlapcom dovolil hru na vojnu, ktorá ich tak lákala. A tí si jedno popoludnie v zápale hry urobili barikády práve v zeleninovej záhradke mamy Margity. Viete si predstaviť, čo z nej ostalo! Akoby to nestačilo, zároveň s palicami, na ktorú sa šplhala fazuľa, zaobchádzali ako s mečmi, pričom postŕhali a poskákali všetku ručne pranú bielizeň, čo sa tam práve sušila...

V ten večer prišla kríza aj na mamu Margitu. Chcela sa vrátiť na milovaný vidiek, ku svojim. Vtedy jej syn mlčky ukázal na kríž...  To stačilo, aby ostala. Až do svojej smrti, pri ktorej túto opravdivú mamu oplakávalo už takmer sto prijatých sirôt. Boh ju zachoval v ich službe dovtedy, kým nezačali dozrievať prví saleziáni, ktorí si osvojili synov i mamin výchovný štýl, aby ho rozšírili na ďalšie svetové kontinenty.

Čarovné slovká
Aj keď mama Margita umrela, jej vnútorný obraz zostal v Boscových synoch. Nielen v génoch prvých, ktorí ju poznali, ale i v generáciách tých ďalších, napríklad keď sv. Ján Bosco rozprával o mame večerné slovká.

„Keď som mal štyri roky,“ spomínal chlapcom don Bosco, „jedného dňa sme sa s bratom Jozefom vrátili z poľa veľmi unavení, pretože leto bolo príliš horúce. Mama načrela vody a dala piť najprv Jozefovi. Ja som v tom videl akési uprednostnenie a naznačil som jej, že nechcem piť. Mama nepovedala ani pol slova a vodu odniesla. Chvíľu som ostal zarazene stáť a potom som sa bojazlivo opýtal: ,Mama, dáte vody aj mne?‘ ,Myslela som si, že nie si smädný.‘ ,Odpustite.‘ ,Tak to má byť‘ – povedala mama, išla po vodu a podala mi ju s úsmevom.“

Podobných príhod s mamou Margitou mal don Bosco pre chlapcov nespočetné množstvo. Veď pre saleziánov také typické a účinné večerné slovká odkukal práve od nej. Už v jeho detstve a potom i v oratóriu mama Margita povedala chlapcom pred spaním vždy dajakú priliehavú a milú „kázničku“. Podobne im aj don Bosco rozprával príbehy z jej života. Napríklad o Margitinej pomoci potulným žobrákom či utečencom pred karabiniermi, pričom jedných ukryla a druhých pohostila. Ale aj o tom, ako vedela upozorniť dedinských chlapcov, čo sa neprístojne správali, a dievčatá podporiť ich v zdravej hrdosti. A tiež o tom, ako dbala o česť vydatých žien a starších ľudí. Vedela dobre každému poradiť i opatrovať chorých. Skrátka, mala morálnu autoritu po celom okolí.

Najvyššia škola života
Táto silná žena v jednom roku stratila muža aj svoju matku. V čase hladomoru sa sama starala o tri malé siroty a chorú svokru. Aj popri ťažkej práci na poliach a vo vinici si našla čas vyjsť si so synmi na priedomie a obdivovať krásu nočnej oblohy: „Pozrite sa, tie hviezdy stvoril Pán Boh. Keď už obloha je taká krásna, o čo krajšie musí byť nebo!“

Mama Margita najprv žila skrytým životom na vidieku a vštepovala svojim synom ľudské hodnoty všetkých tónov a farieb. Jej traja chlapci boli veľmi odlišní, no rešpektovala ich a vedela, ako zaobchádzať s mladším i so starším. Pre pokoj v rodine dokázala od seba oddialiť najmenšieho, keď ho poslala hľadať si službu, hoci už nemusela brať ohľad na nikoho. Jána neuprednostňovala, ale keď vycítila, že má študovať, priniesla každú obetu. A jej najmladší v sebe geniálne spojil otcovskú pevnosť s materskou nežnosťou. No ešte predtým Margita viedla všetkých troch synov pevne i nežne zároveň. Navyše, Ján od detstva denne na mame a na najstaršom Antonovi videl, ako treba vychovávať emocionálne zranené siroty.

Nie, utrpenie, chudoba, ťažkosti ju nezlomili ani nezatvrdili. Všetku svoju vieru, nádej i lásku jemne vpísala do sŕdc svojich detí, najmä do Jána. Dobrotou srdca sa netušene stala materským prvkom v jeho výchovnej charizme a spoluzakladateľkou celosvetovej rodiny. Mama Margita sa stala tou, ktorá okrem syna vychovávala aj iných svätcov, napríklad Dominika Savia či dona Michala Ruu. Margitina prirodzená inteligencia veľmi pomohla tomu, že don Bosco dospel k výchovnému štýlu s plnokrvnou ľudskosťou, ktorý berie každého, aký je, nikdy neponižuje ani neláme jeho osobnosť.

Mariánsky štýl výchovy
Don Bosco mal ešte jednu mamu: Pomocnicu kresťanov. Postoje mamy Margity boli nápadne podobné štýlu Panny Márie. Obe mali vyvolené dieťa, obe sa stali vdovami, obe dokázali opustiť rodné prostredie a prevziať starosť o širšiu duchovnú rodinu. Obe žili v chudobe, a predsa v nádhere duchovného materstva.

Aj Margita odpovedala na Božie výzvy „áno“ ako Panna Mária. Zanechala svoje istoty, lebo videla v malých a chudobných, ktorých zhromaždil jej syn, Máriinho Ježiša. Aj ona žila v synovom oratóriu tichá, milujúca, intenzívne prítomná - ako Panna Mária medzi prvými kresťanmi. Hovorievala synovým chlapcom ako Panna Mária učeníkom na svadbe v Káne: „Urobte všetko, čo vám povie“, aby ich učila počúvať v jeho slovách Boží hlas. A don Bosco zasa svojim sirotám pri pohľade na mamu Margitu opakoval: „Hľa, tvoja Matka!“ Napokon aj mama Margita naplno stála pod vychovávateľským krížom svojho syna až do konca.

Don Bosco práve vďaka mame Margite vedel autenticky, dôverne prežívať aj svoj vzťah k Panne Márii. Platí to však i naopak. Máriin život bol a je paradigmou každej dobrej matky, telesnej i duchovnej. Ale aj otcov, akým bol don Bosco.

Majstrovstvo dobrých mám
Nakoľko je matka vyzretá a vnútorne bohatá, natoľko má šancu odovzdávať svoje bohatstvo. Práve ona vie najlepšie pomôcť k vnútornej jednote svojich detí, takej prepotrebnej v každej oblasti života, no najmä pre ich autentickú ľudskosť. Táto osobná integrita, šľachetná pevnosť a milujúca pružnosť osoby sa rodia z harmonického rozvoja rozumu, emócií i vôle. A ich účinkovania v správnom pomere, ako keď zamiesime dobré cesto.

Ozajstné mamy stále znova rodia svoje deti a duchovne dávajú život i ďalším. Príklad Panny Márie i mamy Margity pozýva všetky ženy veriť v silu materstva, vycibriť ho v tej obyčajnej každodennosti do výchovnej geniality, na ktorú je tento ekonomicko-mocenský svet stále viac odkázaný. Aby v ňom nevymrela integrita schopnosti milovať celým srdcom, celou mysľou a zo všetkej sily. Láska až do dna konkrétnych činov pre dobro vlastnej rodiny, kolegov či adresátov v zamestnaní.

Keď malé je tým najväčším
Každý z nás potrebuje dáku mamu Margitu v úzadí, priateľku duše, aby sa jej stal podobný. Teraz žije Margita svoj oslávený život v nebi a Cirkev ju uznala za ctihodnú. No ctená už dnes je každá mama, ktorá vie, že aj malé je dosť veľké, aby doň mohol vstúpiť Boh. Lebo pre Boha i pre mamy sú práve v očiach tohto sveta nepatrné veci tými podstatnými. Ba nič nie je príliš malé, aby nemohlo priniesť nedozerné ovocie. Vďaka milosti.

Mamy sú najväčšími umelkyňami života, ochrankyňami každej jeho etapy. A pre život sú malé gestá najpotrebnejšie. Podobne ako soľ pre chuť jedla. No s tým rozdielom, že malých, každodenne opakovaných gest lásky nikdy nebýva priveľa. Lebo len ozajstná láska vie byť nenápadná, zabudnutá, ba i odmietaná. Dokáže dať prednosť; vie prehliadnuť; ak treba ustúpiť, odpustí i zabudne. To sú tie malé veci – doména všetkých mám, do ktorých vstupuje sám Boh a robí ich navždy veľkými. Na takýto reštart materstva i otcovstva nám ponúkajú šancu aj prázdniny. Či nie?
 
Dagmar Kráľová FMA
Páčilo sa :
0