28. augusta 2012
Čítaní: 695
KN 35/2012 | Bioetické fórum
Nemilosrdná lož o milosrdnej smrti
Eutanázia. Téma, o ktorej sa dnes často diskutuje. Vieme, aké otázniky v sebe skrýva a kam siahajú jej dôsledky? Hovoríme s lekárom a bioetikom JOZEFOM GLASOM

Ľudia si pod eutanáziou predstavujú napríklad aj „dobrú, ľudsky dôstojnú, pokojnú smrť“. O čo v skutočnosti ide?
Pôvodný význam slova eutanázia (z gréckeho eu – dobrý, thanatos – smrť) znamenal naozaj „dobrú smrť“. Človek, odchádzajúci z tohto sveta po naplnení svojich dní, vyrovnaný a spokojný so životom, ktorý bol hodnotný, zmysluplný a požehnaný, umieral v kruhu svojich blízkych, priateľov, obklopený úctou, láskou a vďačnosťou. Lenže do tohto zidealizovaného obrazu umie­rania šťastného človeka sa v rôznych historických obdobiach začalo primiešavať namiesto láskavého neba – dobre zamaskované peklo. Azda najviac v priebehu 20. storočia (nacistický program eutanázie duševne chorých a zdravotne postihnutých, „uzákonenie“ eutanázie v nie­ktorých európskych krajinách).
Dnes pod eutanáziou rozumieme „zabitie pacienta lekárom (zriedka iným zdravotníckym pracovníkom) na vlastnú žiadosť pacienta“, a to „v situácii nevyliečiteľnej choroby“, ktorá pacientovi „spôsobuje utrpenie“. Niektorí spresňujú: „neznesiteľné utrpenie“. Iní pripomínajú, že pacient musí byť pri žiadosti o eutanáziu „mentálne kompetentný“ (nielen spôsobilý na právne úkony), aby mohol urobiť informované „slobodné rozhodnutie“. Iní o dostatočnej „kompetentnosti“ pacienta, ktorý si žiada smrť, právom pochybujú. V tých krajinách, kde eutanázia nie je – pri splnení stanovených podmienok – trestným činom, (zatiaľ len Holandsko, Belgicko a Luxembursko) sú tieto konkrétne podmienky stanovené zákonom. Určuje sa tiež systém štátneho dohľadu, ktorý má zaistiť, aby pri každom zabití pacienta boli zákonom určené podmienky splnené. Ide, pochopiteľ­ne, o zlé, nespravodlivé zákony. V praxi je však tento štátny dohľad neraz slepý – alebo sa zámerne obchádza. Lekári mnohé vykonané prípady eutanázie nehlásia. K úmyselnému zabíjaniu pacientov formou eutanázie dochádza aj bez ich žiadosti či súhlasu. Existuje tlak na lekárov a zdravotníckych pracovníkov, aby „milosrdnú smrť“ na žiadosť pacientov alebo ich príbuzných „zabezpečovali“ bez výhrad. Eutanázia sa dnes skryto rozširuje aj na choré deti, extrémne nezrelých novorodencov, starých ľudí, osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Dokonca sa spomína aj akási zvrátená „povinnosť zomrieť“.

 

Aké druhy eutanázie rozlišujeme?
Eutanázia je len jedna – ide vždy o zabitie nevinného človeka. V bežnom chápaní sa niekedy rozlišuje medzi tzv. „dobrovoľnou eutanáziou“ – zabitie vykoná lekár na žiadosť pacienta, „nedobrovoľnou eutanáziou“ – zabitie vykoná lekár na základe vlastného uváženia a „násilnou eutanáziou“ – lekár zabitie vykoná, hoci je známe, že pacient eutanáziu nechce. Čísla z opakovaných výskumov v Holandsku ukazujú, že aj posledné dve kategórie eutanázie sa vyskytujú v nezanedbateľ­nom počte. Veľmi populárne, ale nesprávne je rozdelenie, ktoré rozlišuje medzi tzv. aktívnou eutanáziou – lekár vykoná zabitie konkrétnym výkonom, napríklad podá pacientovi smrtiaci „liek“, a pasívnou eutanáziou – lekár zabije pacienta tak, že mu nepodá život zachra­ňujúci liek alebo neurobí iný život zachraňujúci výkon.

 

Ako klasifikuje Cirkev eutanáziu?
Odsudzuje ju ako zabitie nevinného človeka, čiže vraždu. U lekára či iného zdravotníka sa vykonanie eutanázie považuje za ťažké odborné i morálne zlyhanie, za hrubé, nenapraviteľné porušenie profesijnej etiky.

 

A ako je to v prípade odmietnutia agresívnej liečby? Vtedy nejde o eutanáziu?
Popri termíne „agresívna liečba“ sa dnes čas­tejšie používajú pojmy „úporná“ alebo aj „zbytočná“ liečba. Ide o také lekárske alebo ošetrovateľ­ské výkony, ktoré sú neprimerané a pacientovi v danom stave už neprinášajú žiaden prospech. Naopak, zbytočne ho zaťažujú, zvyšujú mieru jeho utrpenia alebo už iba predlžujú proces zomie­rania. „Úporná liečba“ pacientovi v skutočnosti nepomáha, ale škodí. Odporuje teda zásadám dobrej medicíny a medicínskej etiky. Nerešpektuje ľudskú dôstojnosť, ani skutočné dobro ťažko chorého pacienta. Preto sa ani nemá začať. Pokiaľ sa spoľahlivo zistí, že v danej situácii ide o úpornú liečbu, má sa takáto „liečba“ u pacienta ukončiť. Ide však o veľmi závažné medicínske rozhodnutie, ktoré môže urobiť len patrične kvalifikovaný lekár. Normy lekárskej etiky, obsiahnuté napríklad aj v Hippokratovej prísahe, majú zabezpečiť, aby sa lekár v takýchto situáciách vždy rozhodoval v „najlepšom záujme pacienta“ – a v žiadnom prípade sa neuchýlil k jeho zabitiu. Ukončenie úpornej liečby však neznamená zastavenie potrebnej paliatívnej a ošetrovateľ-skej starostlivosti! Rozdiel medzi úmyselným zabitím ťažko chorého (eutanáziou) a nezačatím alebo ukončením úpornej liečby je v tom, že v tomto druhom prípade (a nie pri eutanázii) sa skutočne rešpektuje ľudská dôstojnosť pacienta. Zároveň sa rešpektuje aj objektívne daný „prirodzený priebeh choroby“, ktorá už dospela do takého štádia, v ktorom nemožno život pacienta zachrániť.

 

Prečo je „milosrdná smrť“ nemilosrdná?
Lebo ide o zabitie nevinného človeka so zdanlivo milosrdným cieľom odstránenia jeho utrpenia. V prípade eutanázie sa však neodstraňuje ani nezmierňuje ľudské utrpenie, ale sa definitívne odstraňuje samotný trpiaci človek. Namiesto skutočného milosrdenstva poskytovania primeranej zdravotnej starostlivosti, ale aj láskyplného sprevádzania na neľahkom úseku završujúceho sa života, eutanázia znamená úplnú zradu chorého v situácii, keď najviac potrebuje ľudskú blízkosť, podporu a pomoc.

 

Ako môže pomôcť bežný kresťan?
Konkrétne sa zapojiť. Ide o povinnosť, ale aj možnosť konkrétneho angažovania sa nielen príslušných odborníkov, ale aj zdravotníckych laikov. K evanjeliovej úlohe milosrdného Samaritána sme totiž povolaní všetci. Myslím si, že v tomto smere možno a treba naozaj ešte veľa urobiť. V našich nemocniciach, domovoch dôchodcov, ústavoch sociálnych služieb, liečebniach dlhodobo chorých, ale i v rodinách zostáva až príliš mnoho zúfalých volaní našich blížnych o pomoc nevypočutých. Navštevovanie chorých a služba, ktorú im poskytneme, sú konkrétne skutky kresťanského milosrdenstva, z ktorých napokon budeme súdení či ospravedlnení. Sú najlepším liekom a odpoveďou na bezohľadne propagovanú nemilosrdnú lož o „milosrdnej smrti“.
 

MÁRIA RAUČINOVÁ
snímka: jozef sedlák
Páčilo sa :
7