9. septembra 2001
Čítaní: 567
KN 36/2001 | Rozhovor
Slovo pre nepočujúcich
Všetko sa začalo kurzom posunkovej reči na bohosloveckej fakulte. Neskôr sa v nej zdokonaľoval a dnes je krajským súdnym tlmočníkom pre nepočujúcich. Solivarský dekan Martin Telepun rozpráva o svojich skúsenostiach s nevšednou pastoráciou medzi ľuďmi postihnutými hluchotou.

• Desať rokov sa venujete pastorácii nepočujúcich. Pôvodne išlo o zámer, či skôr o náhodu?

V rodine mám sluchovo postihnutých príbuzných, a tak som k tomu nemal ďaleko. Keďže sa počas totality tlmočeniu z kňazov nikto nevenoval, vnímal som to aj ako svoje poslanie v rámci Cirkvi.

• Takže v období totality žili nepočujúci bez kňaza, bez sprostredkovania viery?

Nie je to celkom pravda. Vždy sa našli kňazi, ktorí ich individuálne vyučovali a pripravovali k sviatostiam, hoci nie priamo posunkovou rečou. Po revolúcii vzniklo zoskupenie Kresťanské centrum nepočujúcich, ktorého hlavnou úlohou bola pastorácia medzi sluchovo postihnutými, resocializácia, rozvíjanie kultúrnych a spoločenských aktivít.

• Koľko nepočujúcich sa dnes hlási k viere?

Budete sa asi čudovať, ale väčšina z nich sa považuje za katolíkov. Medzi nepočujúcimi začínajú intenzívne pôsobiť aj iné cirkvi a tiež sekty. Zvlášť Svedkovia Jehovovi. Je ich menej, berú svoju vieru horlivejšie a majú viac času venovať sa druhým. Ale tým sa nesmieme ospravedlňovať. Veď Cirkev cez Druhý vatikánsky koncil a konštitúciu Gaudium et spes dáva najavo, že radosti a bolesti ľudí sú aj jej radosťami a strasťami. Platí to i pre sluchovo postihnutých.

• Počet nepočujúcich na Slovensku sa pohybuje okolo 150 tisíc, pričom kňazov, ktorí sa im venujú, možno spočítať na prstoch jednej ruky.

Bolo by to oveľa jednoduchšie, keby nepočujúci žili na jednom mieste. To, pochopiteľne, nie je možné. Sú roztrúsení po celom Slovensku, čo pastoráciu sťažuje. Takže nemožno povedať, že by počet „posunkujúcich” kňazov bol dostatočný. V súčasnosti sa uvažuje o vytvorení farností nepočujúcich a táto požiadavka sa má predniesť Konferencii biskupov Slovenska.

• Aké sú špecifiká katechézy nepočujúcich oproti bežnej pastorácii?

Posunková reč má úplne jednoduchú skladbu. Nepozná zložité, rozvité vety, a už vôbec nie súvetia. Komunikácia nesie v sebe obrazy, znaky. Je to opisná, vizuálna reč. Tomu sa musí prispôsobiť aj pastorácia, teda aj pravdy viery treba vysvetľovať cez obrazy. Niet hádam vhodnejšieho prostriedku ako pantomíma. Slovník počujúcich ľudí obsahuje 100 - 300-tisíc slov, kým posunková reč nanajvýš 30-tisíc znakov.

• Dá sa posunková reč ľahko naučiť?

Niekto má talent na jazyky, druhý na techniku. Zo všetkého najdôležitejšia je však vôľa pomôcť človeku. Nikto z počujúcich sa nenaučí posunkovú reč dokonale, ale nepočujúci sú veľmi vnímaví a vďační, keď sa niekto o to usiluje. Berú to ako dar a vedia sa svojím spôsobom odmeniť.

• Necítia sa nepočujúci na svätej omši ako pri sledovaní nemého filmu?

Nie. Špeciálna pedagogika rozdeľuje sluchové postihnutie na päť stupňov podľa sily decibelov, ktoré prenikajú cez sluchové ústrojenstvo. Väčšina nepočujúcich zachytáva veľa zvukov, ale nevie ich diferencovať, nerozumejú im. Len veľmi málo je tých, čo nemajú nijaké zvyšky sluchu.

• Je svätá omša „preložená” do posunkovej reči?

Liturgická komisia zatiaľ len uvažuje o zjednodušení a prispôsobení liturgie pre nepočujúcich. Nateraz tlmočíme od slova do slova. Vzhľadom na to, že posunková reč je oveľa jednoduchšia ako hovorené slovo, treba si uvedomiť, že je veľký rozdiel medzi tlmočením prostredníctvom posunkovej reči a komunikáciou v nej. Len homília býva zjednodušená, prípadne nahradená či doplnená pantomímou.

• Na tlmočenie potrebujete aj ruky. Ako si poradíte pri premenení či pozdvihovaní?

Najprv sa tlmočí a potom sa zdvihne premenená hostia či kalich.

• Každý, kto sa trochu odlišuje od priemeru, býva terčom nepríjemnej, ba až dotieravej pozornosti okolia. Zažívajú podobné neprijatie aj nepočujúci?

Iste. Prejavuje sa to napr. vo financovaní školstva, internátnych škôl pre sluchovo postihnutých, vo vytváraní pracovných príležitostí a v ich sociálnych podmienkach. Ešte aj desať rokov po revolúcii zostávajú na periférii záujmu - štátu, organizácií a trochu aj Cirkvi.

• Vedia sa sluchovo postihnutí aj smiať? Rozprávajú si vtipy?

Aj nepočujúci ľudia odľahčujú svoje životné situácie. Oni sú azda oveľa slobodnejší a šťastnejší ako počujúci. Neprežívajú životné problémy tak ťažko, keďže ich svet je trochu zúžený. Človek s nimi zažije veľa zaujímavého. Pamätám si cestu autom, keď som viezol nepočujúce deti. Bola už noc a v tme automobilu som zachytil, ako bez akýchkoľvek problémov hodinu posunkovali. Ani sa poriadne nevideli, a predsa dokázali komunikovať. Bolo to obdivuhodné. Keby som to nezažil, zrejme by som to chápal ako pointu k nejakému vtipu - totiž keď sa dvaja nepočujúci zhovárajú v tme.

• Človek sa s postihnutím buď narodí, alebo ho získa. Ktorý to znáša ľahšie?

Ľahšie to nesú tí, čo sú potihnutí už od narodenia. Keď počujete desať, dvadsať rokov a zrazu nič, býva veľmi náročné prijať fakt, že sa musíte zrieknuť mnohých výhod, ktoré človeku dával sluch.

• Sluchovo postihnutí nemôžu počúvať rádio, televízii rozumejú len obmedzene. Aký je ich vzťah k ostatnému svetu? Neuzatvárajú sa pred ním?

Občas k nám majú odmeraný postoj. Ako sú oni iní pre nás, tak sme my iní pre nich. Mám však pocit, že predovšetkým my zdraví by sme si mali položiť otázku, ako ich vnímame. Zvlášť my veriaci by sme mali tú bariéru prekonávať a dať im pocítiť, že patria k nám. Veď všetci sme členmi jednej Cirkvi.

Za rozhovor ďakuje

Rastislav Turák Snímka: R. T.
Páčilo sa :
0