12. septembra 2012
Čítaní: 233
Benedikt XVI. v krajine libanonských cédrov
V čase, keď je situácia na Blízkom východe rozkolísaná dramatickým stavom v Sýrii, Svätý Otec Benedikt XVI. s odvahou vstupuje na územie krajiny v jej bezprostrednom susedstve. Jeho 24. zahraničná cesta 14. – 16. septembra vedie do Libanonu

Krajina hôr a mora s miernou podnebnou klímou zaberá úzky 56-kilometrový pás medzi Izraelom a Sýriou. Názov Lebanon má semitský pôvod – znamená biely, čo označuje belosť snehom pokrytého vrchu Libanon. Naozaj, v jeden deň sa tam dá kúpať v mori i lyžovať na horách.

 

Krajina Kanaánčanov a Feničanov
Pôvodne krajinu obývali Kanaánčania a Feničania, neskôr sa dostala pod správu Egypta, Asýrskej a Perzskej ríše. Potom ju dobyl Alexander Macedónsky, v Ježišových časoch sa v nej hovorilo aramejsky. Libanon sa stal súčasťou Byzantskej ríše, časť územia ovládali križiaci a napokon si ho podrobili Arabi v rámci Osmanskej ríše. Vplyv Európanov nastal až v 19. storočí. Počas druhej svetovej vojny získali kontrolu nad územím britské a francúzske jednotky. Samostatnosť získala krajina v roku 1946.
Prevažnú časť obyvateľstva (95 percent) tvoria Arabi, zvyšok Arméni a ostatní. Z náboženského hľadiska sa populácia delí medzi moslimov a kresťanov. Kresťania – to sú predovšetkým maroniti (22 percent obyvateľstva), čiže východná kresťanská cirkev s vlastným rítom v plnom spoločenstve so západnou Katolíckou cirkvou a rímskym pápežom. Na pobreží Stredozemného mora žijú malé komunity rímskych a gréckych katolíkov a pravoslávnych. Liturgickým jazykom Maronitskej cirkvi je kresťanská aramejčina. Názov pochádza od sýrskeho mnícha Marona zo 4. storočia, ktorý bol podľa tradície priateľom sv. Jána Zlato­ústeho a ktorého žiaci založili prvý maronitský kláštor. Tradícia však považuje za svojich prvých biskupov sv. Petra, ktorý na území pobudol istý čas pred svojou cestou do Ríma, a cirkevného otca sv. Ignáca Antiochijského. Maroniti svoju vie­ru úzko spájajú s vlastenectvom a sú hrdí na to, že svoje hornaté územie uchránili pred moslimami. V horách Cédrového údolia sa nenachádza jediný minaret. Ihličnatý strom céder má v krajine vzácnu hodnotu. Dnes je už zákonom chránený, ale v minulosti bolo cédrové drevo predmetom obchodu a bohatých ziskov.

 

Svätý Charbel a Chalíl Džibrán
S Maronitskou cirkvou sa neodlučiteľne spája meno sv. Charbela Maklúfa. Jeho neporušené telo si uctievajú v kláštore Annaya – Lurdoch Blízkeho východu, ako toto miesto pútnici nazývajú. Svätec z 19. storočia sa narodil v najvyššie položenej dedinke Bkerké, odkiaľ pochádza aj známy básnik a filozof Chalíl Džibrán. Rehoľník Charbel sa vyznačoval nesmiernou pokorou a poslušnosťou predstaveným, jeho slová mali veľkú váhu, vyhľadávali ho ako spovedníka a duchovného vodcu, mal profetické schopnosti a charizmu uzdravovať. Zachované Charbelovo telo a svetlo, ktoré vychádzalo z jeho hrobu, pripisovali ľudia jeho svätosti. Pápež Pavol VI. ho kanonizoval v roku 1977.
Libanon má parlamentnú demokraciu so špeciálnym konfesionálnym systémom deľby moci. Prezident je maronita, premiér šiíta a hovorca parlamentu sunnita. Tento systém udržiava medzináboženskú rovnováhu príkladnú pre celý svet. Do stability štátu zasiahol prílev Palestínčanov, ktorí sa zaradili do sociálne nižšej vrstvy obavateľ-stva. Činnosť palestínskych geríl a intervencia Sýrie, Izraela a OSN do konfliktov spôsobili v deväťdesiatych rokoch minulého storočia 15 rokov trvajúcu vojnu, ktorá si vyžiadala 100-tisíc obetí. Obnovila sa ešte na niekoľko dní aj v roku 2006 a narušila diplomatické vzťahy zo Sýriou, ktoré sa obnovili až v roku 2009.
Centrálnym prvkom libanonskej spoločnosti je rodina, ktorú si ctia moslimovia i kresťania. Mladí však majú v nej väčšiu voľ­nosť ako v susednej Sýrii, kde širšie okolie výraznejšie zasahuje do rodinného súkromia. Metropolou krajiny je Bejrút so všetkými znakmi veľkomesta, nazvaný „Parížom Východu“, ktorý prežil desaťročia konfliktov. Vyslúžil si povesť mesta, ktoré neumiera. Z ďalších miest sú známe starobylé mestá Byblos, Týros a Sidon.

 

Pápežove impulzy na novú jar
Pápež navštívi mestá Bejrút, Harissa a Bkerké. V piatok 14. septembra krátko pred 15.00 (nášho času) priletí na bejrútske medzinárodné letisko, kde bude mať príhovor. Potom navštívi Baziliku sv. Pavla v Harisse, kde podpíše Posynodálnu apoštolskú exhortáciu pre Blízky východ. Na druhý deň sa v prezidentskom paláci stretne s miestnymi predstavi­teľ­mi politického, diplomatického a kultúrneho sveta a s moslimskou komunitou. V sídle Arménskeho katolíckeho patriarchátu v Bzonmare zasa s patriarchami a biskupmi Libanonu a podvečer na námestí pred Maronitským patriarchátom v Bkerké s mládežou. Nedeľná svätá omša so slávnostným odovzdaním apoštolskej exhortácie sa bude konať v bejrútskom mestskom centre Waterfront. Potom bude nasledovať ekumenické stretnutie v sídle Sýrskokatolíckeho patriarchátu v kláštore Charfet. Rozlúčka na medzinárodnom bejrútskom letisku Rafiqa Haririho je naplánovaná na šiestu hodinu večer.
Libanončania očakávajú od náv­števy Svätého Otca predovšetkým impulzy a východiská pre novú arabskú jar. Slovami maronitského patriarchu Bécharu Boutrosa Raïa „jar príde, keď budú vedľa seba v pokoji žiť kresťania, moslimovia, Palestínčania i Židia – a to v dvoch oddelených štátoch“. Podľa melchitského patriarchu Gregora Lahama III. je „kresťansko-moslimský dialóg v každodennom živote v Libanone príkladný a je v is­tom zmysle posolstvom pre všetkých moslimov“. Hlas Svätého Otca v mnohom zaváži.

MÁRIA RAUČINOVÁ
Páčilo sa :
0