27. septembra 2017
Čítaní: 158
KN 39/2017 | Rozhovor
Zhasíname svetlo zdravého rozumu
Max Kašparů (67) je známy český spisovateľ, psychiater, pedagóg, esperantista, ale od 31. októbra 2015 aj gréckokatolícky kňaz. Keďže ide o uznávanú osobnosť, ktorej každé slovo má váhu, Katolícke noviny sa s ním na začiatku školského roka porozprávali o tínedžeroch a ich idoloch, ale tiež o tom, ako viesť deti k pravým hodnotám a k Ježišovi Kristovi.

 Vnútorná potreba k niekomu vzhliadať, približovať sa niekomu zvonku i zvnútra, sa veľmi prejavuje najmä v období puberty. Tínedžeri vyslovene „prepadávajú“ svojim idolom, najmä z hudobnej a hereckej brandže, obliekajú sa podľa nich, češú, líčia, dávajú sa tetovať, napodobňujú ich správanie, pózy. Do akej miery je to ešte únosné a možno z toho vyrásť; a kedy by sa rodičia a okolie mali mať už na pozore, že niečo nie je v poriadku? V ktorých hlavných ukazovateľoch sa treba naučiť rozlišovať nezdravú závislosť od idolu?

Skutočne, ide o jednu zo základných vnútorných ľudských potrieb. Americký psychológ Abraham Harold Maslow (1908 – 1970) vytvoril takzvanú pyramídu ľudských potrieb, kde v samom základe ležia potreby fyziologické. Túžba ukojiť hlad alebo smäd. Nad nimi je potreba bezpečia, vyššie leží potreba spolupatričnosti a lásky, ešte vyššie potreba uznania a na samom vrchole sú potreby sebarealizácie, osobného rozvoja a transcendencie.

A práve obdobie puberty je otvorené naplňovaniu potrieb uznania, sebarealizácii, osobnému rozvoju a transcendencii, vrátane potreby byť už uznávaný ako osobnosť. Preto v tomto veku sa hľadajúci mladí ľudia stotožňujú s niekým, kto im imponuje, kto dokáže zaplniť zatiaľ ešte prázdny priestor ich prchkej duše. Preto je tu silná túžba identifikovať sa s niekým, kto je slávny, uznávaný, rešpektovaný a v rôznych smeroch profitujúci.  

To, že tínedžeri vyslovene „prepadávajú“ svojim idolom, zvlášť z hudobnej, hereckej alebo zo športovej brandže; že sa podľa nich obliekajú, češú, líčia a tetujú; že napodobňujú ich pózy, je spôsobené tým, že iné vzory sa nepredkladajú. Ak zapneme televízor, vidíme najčastejšie hercov. Po nich spevákov a na treťom mieste športovcov. Všetky tri svety zaplňujú aj iné komunikačné prostriedky. Ak by sa toľko priestoru venovalo vedcom, lekárom, svätcom alebo národným hrdinom, vyberali by si tiež medzi nimi. Nie je asi na škodu, keď mladé dievča nosí účes à la jej televízna hviezda alebo mladý chlapec hrá na gitare melódiu svojho obľúbeného speváka. Z obidvoch vecí mladí vyrastú. Problém však môže nastať, keď do svojich životných štýlov začnú vnášať ich často nemorálne názory a nemravné existenčné postoje.

Nájsť hranicu medzi vkusom a nevkusom, medzi dobrom a zlom, medzi krásou a škaredosťou, pravdou a lžou - to je záležitosť rodičov. Tí majú sledovať, do akej miery ich ratolesť obdivuje svoj idol.

Keď som v minulosti slúžil ako pohotovostný lekár a volali ma k chorým do bytu, často som si spomenul na slová zo Svätého písma, ktoré hovoria: čoho je srdce plné, tým ústa pretekajú. Parafrázoval som to slovami: čím je srdce plné, tým steny pretekajú. Na stene v izbe starej ženy visel kríž, vo vedľajšej izbe na stene tínedžera viseli plagáty „hudobných“ skupín propagujúcich satanizmus. To je vec rodičov.

Toľko k otázke hľadania a identifikácie.

Idol sa pre človeka zároveň stáva aj istou morálnou autoritou. No aj ľudskú morálnu autoritu treba vnímať triezvo, lebo predsa len sme ľudia a každý z nás je omylný a robí chyby. Ako si podľa vás možno zachovať triezvy pohľad na ľudí a idoly, nech už sú masové, alebo „len moje osobné“, typu kamarát, kolega, suseda atď.?

V prvom rade sa nesmieme dopúšťať takzvanej idolatrie, teda uctievania idolu ako modly. To je dnes časté, je to skoro epidémia. Modlou sú nielen umelci, herci, ale modlou sa pre rodičov stávajú aj ich deti, väčšinou jedináčikovia, ktorí sú pre rodičov božstvom. Nie div, uctievanie je antropologickou konštantou a pokiaľ, ako vieme z histórie, ľud opustí úctu k Hospodinovi, začne sa klaňať teľaťu.

V druhom rade si nesmieme dávať vzory príliš vysoko. Iste, vzory človeka motivujú k výkonu, ak sú však dosiahnuteľné. Keď si človek položí vzor veľmi vysoko; tak vysoko, že je pre neho nedosiahnuteľný, môže po určitom čase pociťovať skepsu a byť zo svojich neúspechov, v porovnaní so vzorom, frustrovaný.

Vyvarujte sa tiež toho, aby ste za „dobré vzory“ dávali svojim deťom niektoré z ratolestí vášho suseda alebo deti vašich známych či príbuzných. Poučovanie typu „Pozri sa, Ferko, ako krásne spieva susedov Karolko a ako pekne píše Lucinka našej tety, vezmi si z nich dobrý príklad“ - to v deťoch vzbudzuje averziu a nebude výnimkou, že taký „vzor“ bude vaše dieťa v škole šikanovať.     

Nie je prekvapujúce, že ľudia si podľa idolov vyberajú priateľov, ale aj životného partnera. No keď pod pozlátkou nenájdeme zlato, sme často sklamaní a toto sklamanie ústi do frustrácie a zúfalstva. Ako aj v tomto smere – čo sa týka priateľstiev a lások – zostať verný sám sebe a hľadať si spriaznené duše, ktoré sú tiež verné samy sebe?

Musím sa vopred ospravedlniť, ale slovné spojenie „byť verný sám sebe“ alebo „byť sám sebou“ považujem vždy, keď ho počujem, za vyprázdnený pojem. A neviem, čím ho mám vyplniť. Ak zlý človek má zostať sám sebou, musí zostať zlým človekom? Ak leniví alebo sebeckí ľudia majú zostať verní samým sebe, musia zostať takými, akými sú? To sa mi však nevidí ako dobré.

Keď si niekto vyberá životného partnera, mal by postupovať inak, než podľa idolu. Je to rovnako hlúpe a povrchné ako hľadať si životného partnera podľa fotografie alebo podľa astrologického kalendára. Pokiaľ takto niekto postupuje, ide o hazardérstvo, ak nie o niečo horšie. Keď pod pozlátkou nájde pravdu, má odmenu istú.

Väčšina verejnosti posudzuje známych ľudí podľa umelo vytvoreného imidžu a mediálneho obrazu; podľa toho, čo sa o tom-ktorom človeku hovorí a píše. Toto skreslené a v istom zmysle vyfabulované vnímanie vedie k prekvapeniam, keď stretneme idol naživo. Zažili ste niekedy aj vy takéto nemilé prekvapenie?

Mám skúsenosť s tým, a často to opakujem, že žijeme v dobe, ktorá miluje povrchnosť. Jedným z dôvodov je rýchlosť. Nielen autá sú rýchle, ale i každá činnosť. A rýchlosť na nepravom mieste vedie nutne k povrchnosti. Môžeme si spomenúť na latinské príslovie: festina lente – ponáhľaj sa pomaly. Je dobré sa občas zastaviť. 

Ide najmä o povrchnú zábavu, povrchné vzdelanie, povrchné vzťahy a povrchné názory. Práve tieto názory sú vydávané za pravdu. Môj názor je pravda a s pravdou som v túto chvíľu  hotový. Ďalej je typické pre túto dobu, že miluje „umeliny“. Predovšetkým umelo vypestované osobnosti, ešte lepšie televízne celebrity, ako sa definujú „umelci“, ktorí by inde hrali okresnú ligu, ale u nás sú to prvoligové umelecké ikony. To je tá vyššie spomínaná idolatria.

Také nemilé prekvapenie som nezažil, pretože sa celebritám a ikonám všetkého druhu zďaleka vyhýbam. Poznávať ich svet a počúvať ich životné múdrosti ma neláka.

Mnohí ľudia v súčasnosti hovoria, že žijú istý druh svojej spirituality podľa rôznych idolov, dokonca sa hovorí napríklad aj o „spiritualite“ podľa Jamesa Bonda, lebo sa vraj môžeme inšpirovať Bondovou poslušnosťou, oddanosťou a službou vlasti takmer až krajnosti; aj významom jeho prvého mena, ktoré patrí skôr sluhovi ako pánovi, a priezviska, ktoré znamená z mnohých prekladov aj puto. Aký je váš názor na tieto takzvané spirituality?

Tento jav treba vidieť v kontexte s inými celospoločenskými javmi. V minulosti sa naši predkovia odvolávali na svetlo zdravého rozumu, ale toto svetlo pomaly vyhasína, jeho lampy dohorievajú. Zhasíname svetlo zdravého rozumu.

V krajine, kde má každý druhý občan maturitu a každý tretí nejaké to vysokoškolské vzdelanie, sa neskrývane verí na mayský koniec sveta, prechod našej planéty galaktickým pásmom bez energie, liečivú silu kadejakého kameňa. Pomocou channelingu sa môžeme spojiť so svetelnými bytosťami, s kozmickými sprievodcami, archetypálnym božstvom; môžeme preniknúť do absolútnej reality a prapodstaty vlastného vedomia. Nožnice, vo vzťahu iracionality k logickému uvažovaniu, sa začínajú doširoka roztvárať a „para“ alebo „pseudo“ dostávajú v ľudských hlavách zelenú.

Zhasíname svetlo zdravej tradície. Chválime sa tým, za čo by sme sa mali hanbiť, a hanbíme sa pomaly za to, čím by sme sa mali chváliť. Morálne škandály sú trblietavými ozdobami našich politických, speváckych a športových celebrít, ktorým nemizne cynický úškľabok na tvári ani vo chvíli, keď sú usvedčené z takzvaných neprávostí. Takzvaných, pretože čo je a nie je neprávosť, už dnes nikto nevie. Neodcudziteľné ľudské práva a neodňateľné, zdivočené a z reťaze odviazané občianske slobody ich zakazujú rozlišovať. Žijeme v krajine, kde nič nie je hanba.

Zhasíname svetlo zdravých medziľudských vzťahov. Na jednej strane sa rozpadávajú existujúce rodiny, na druhej strane sa nové takmer netvoria. Pravdu mal nemecký filozof Martin Heidegger (1889 – 1976), ktorý povedal, že moderná doba prekonala všetky vzdialenosti, ale nevytvorila nijakú blízkosť. Každé Vianoce sú toho dôkazom. Rok čo rok stúpa počet reštauračných zariadení otvorených na Štedrý večer. Vianoce už nie sú sviatkom rodiny, ktorá sedí pri spoločnom stole. Jedna mladá klientka mi povedala, že bola na Štedrý večer v krčme, lebo matka žije s protivným partnerom a otec žije s hysterickou priateľkou. V krčme, medzi sfetovanými narkomanmi, jej bolo onen večer najlepšie.

Príčinu všetkého uvedeného vidím v tom, že zhasíname svetlo zdravej viery. V krajine, ktorá je hodnotená ako jedna z najateistickejších, sa na jednej strane síce vyprázdňujú kresťanské chrámy, ale ako huby po daždi rastú svätyne kartárok, veštíc, vykladačov snov, horoskopov a prevteľovačov do minulých životov. Samozvaní šamani, učitelia tantry a tachyonoví poradcovia nahradili kňazov, psychológov a lekárov. K tomu, pravdaže, nie je potrebný ateizmus, ale veľmi silná dávka poverčivosti. Kto neverí v Boha, uverí v čokoľvek, ako povedal anglický spisovateľ Gilbert Keith Chesterton (1874 – 1936).

Svätý Pavol vyhlasuje s úžasnou istotou: „Viem, komu som uveril.“ Práve v týchto slovách je azda najväčšia pravdivosť veriaceho človeka. Možno vnímať vieru v Ježiša Krista aj dnes, keď nám svetský svet ponúka milión lákadiel, ako ničím nenahraditeľný životný štýl?

„Viem, komu som uveril“ je iba prvá polovica citovaného Pavlovho výroku. Druhá veta ho zmysluplne dopĺňa a svätý apoštol v nej hovorí: „a som presvedčený, že má moc“ (2 Tim 1, 12).

Poznanie vychádza z ľudskej hlavy, presvedčenie z ľudskej skúsenosti zakotvenej v srdci. Týmto výrokom vlastne svätý Pavol nepriamo definuje vieru.

Áno, viera je vzťah. Vzťah medzi živým človekom a živým Ježišom Kristom. A všetko ostatné, čo ku katolíckej viere patrí, nadobúda pravú hodnotu až v tejto súvislosti. Primárne ide o vzťah k Ježišovi vo sviatostiach, predovšetkým o vzťah k Eucharistii. Žiaľ, i vzťah k tejto sviatosti je v poslednom čase silno relativizovaný.

Spomeňme si na udalosť z evanjelia, keď sa apoštoli pýtajú Ježiša: „Učiteľ, kde bývaš?“ A ich Majster im neuvádza adresu,  ulici ani číslo domu, ale hovorí: „Poďte a uvidíte“ (Jn 1, 38 - 39). Ježišovi nejde o to, aby sme o ňom mali iba vedomosti či informácie, ale aby sme sa s ním osobne stretli. Aby sme s ním mali skúsenosť. Aby sme zakúsili ono - „a som presvedčený“.

Zmeny idolov súvisia s vekom, vnímaním sveta, so záujmami, ale aj s ovplyvňovaním inými ľuďmi. Už malé deti v predškolskom veku majú svoje idoly – najmä z rozprávok, ale ako kresťania by sme mali aj tieto malé deti smerovať k tomu, že hlavnou prioritou – a istým spôsobom aj idolom – v živote by sa mal pre nás stať Ježiš Kristus. Ako to podľa vás docieliť? Ako viesť už aj malé deti k inšpirácii týmto veľkým „idolom“, aby sa zamilovali do Ježiša a usilovali sa ho napodobňovať?

Zmeny, zmeny, zmeny. To je veľmi frekventované slovo. Nič už nie je isté. Čo bolo pravdou včera, už nie je pravdou dnes. Liberalizmus, relativizmus, falošná tolerancia.

Svet, v ktorom žijú katolícke rodiny a ich deti, stratil v tomto chaose hodnôt pevný bod. Stratil a nenachádza pre život to podstatné. Samotný zmysel života.    

Jeden ruský spisovateľ napísal, že ani on nepozná zmysel života, ale už samotné hľadanie zmyslu dáva životu zmysel. Známy rakúsky psychológ Viktor Emil Frankl (1905 - 1997) dodal k otázke zmyslu života, že je zle položená. Správne vraj má znieť: „Aký zmysel chcem dať svojmu životu?“

Opusťme na chvíľu rady literárne i lekárske a dajme si poradiť od francúzskeho matematika a fyzika Blaisa Pascala (1623 – 1662). Ten raz povedal, že v ľudskom živote sú hodnoty, ktoré musíme najprv pochopiť, aby sme ich milovali; a iné, ktoré musíme najprv milovať, aby sme ich pochopili. Mal tým na mysli, ako široko vzdelaný a hlboko veriaci človek, matematiku a vieru. Človek musí matematiku najprv pochopiť, a potom si ju zamiluje, ale Božie veci si musí najprv zamilovať, aby ich mohol lepšie pochopiť.

Pokiaľ ide o inšpiráciu detí na ceste k Bohu, spojme u nich už v útlom veku (a sami u seba aj v dospelosti), hľadanie zmyslu všetkého, čo je okolo nás. Malých udalostí i drobných predmetov. A súčasne ich učme milovať Božie veci. Poznanie totiž vede k údivu a láska k úžasu.

Napriek tomu, že svet, v ktorom žijeme, sa stále chaoticky mení, vieme bezpečne zo slov apoštola Pavla, že „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky“ (Hebr 13, 8). 

Zuzana Artimová
Páčilo sa :
1