25. januára 2004
Čítaní: 41
KN 4/2004 | Rozhovor
Verný pravde - hovoriť vhod i nevhod

> Pán kardinál Korec, z vašich skutkov, kníh, homílií a príhovorov cítiť, že ste synom národa, ktorý sa pýši svojou cyrilo-metodskou tradíciou. Váš pohľad na človeka bol a stále je utváraný pod zorným uhlom kresťanstva...

Slovensko sa rozvíjalo v atmosfére kresťanského života. Dobre som si to uvedomoval od čias pribinovských osláv v Nitre roku 1933. Čím viac nás klamali školské učebnice dejepisu o stredoveku a o Cirkvi, že to bolo „temno”, tým viac som sa z iných kníh presviedčal, že stredovek bol tvorivým obdobím dejín Európy a Cirkev s evanjeliom boli jeho svetlom. Svedčia o tom katedrály, univerzity, literatúra, maľby, sochy, celková kultúra... Platí to aj o našom Slovensku. Cirkev stavala chrámy, zakladala školy, mala Majstra Pavla z Levoče, šírila kultúru cez univerzity v Trnave a v Košiciach, vychovávala deti, starala sa o rodiny, mala sirotince a nemocnice, jej kláštory prehlbovali život ducha... Podrobnejšie som o tom napísal v knihách S úctou voči dejinám, Zápas Cirkvi uprostred stáročí, Cirkev v dejinách Slovenska a v iných. Naozaj vnímam život ľudí od stáročí až podnes v ich najzdravšej a najľudskejšej podstate cez Cirkev a kresťanstvo.

> Vaša knižnica viery má niekoľko desiatok titulov. Je svedectvom vašej životnej cesty, ale aj cesty obyvateľov Slovenska.

Svoje knihy som písal na základe toho, čo som prežíval a čo prežívalo Slovensko. Bránil som pravdu o človekovi a národe proti všetkým ateistickým výmyslom a nezmyslom, ktoré sa na nás sypali z masmédií, zo škôl, zo všetkých strán.

> Hovoriť „vhod i nevhod” (2 Tim 4, 2) sa ľudsky vždy nevypláca, zvlášť nie verejne. Vy ste napriek tomu boli verný pravde, či to bolo niekomu vhod, alebo nevhod...

Publikované knihy, články, listy, protesty svedčia o tom, že som naozaj nemlčal ani vtedy, keď bolo okolo mňa akési ustráchané ticho. Dnes ma až prekvapuje, kde sa brala vo mne na to všetko odvaha. Viem však jedno - bol s nami ten, ktorý je mocný.

> Nazdávam sa, že najprelomovejším okamihom vášho života bola tajná biskupská konsekrácia 24. augusta 1951. Začala sa vtedy pre vás krížová cesta, alebo iba etapa s neistým koncom?

Ľudsky som vkročil do tmy a nevedel som, čo bude o týždeň, o mesiac, o rok. A bolo potrebné kráčať po strmej ceste. Od štácie k štácii. Ľudsky v tom bolo mnoho neistoty. Ale koniec ako taký nebol pre mňa neistotou. Veriaci človek nekráča k neistému koncu. Sprevádzaný Božou prítomnosťou, kráča k cieľu podľa slov: „Kto verí vo mňa, má život večný.”

> V jednej zo svojich kníh, ešte spred novembra 1989, ďakujete Bohu, že ste na dôchodku. Asi ste vtedy netušili, že Pán má s vami iné plány ...

Bol som rád, že som už nemusel každý deň deväť hodín venovať tvrdej robote a len zvyšok modlitbe, štúdiu, písaniu a ľuďom. Vtedy som naozaj netušil, že po 65. roku života ma bude znova čakať tvrdá práca v Nitre, mnohé cesty, stavby, starosť o seminaristov a kňazov, stovky príhovorov, návštev a problémov...

> Vaši spolupracovníci o vás hovoria, že máte veľký dar prezieravosti. Úrad, ktorý 14 rokov zastávate, si to zrejme vyžaduje.

Každý človek by mal byť primerane prezieravý. Veriaci človek zvlášť aj zo svojho povolania. Človek sa nemôže rozhodovať bez ohľadu na zajtrajšok, na budúcnosť, veriaci človek bez ohľadu na večnosť. To zaväzuje k prezieravosti. Je to zodpovednosť za čin, ktorý idem vykonať. A má to aj svoju praktickú stránku - musím vedieť predvídať. Táto vlastnosť či schopnosť sa rozvíja zrejme aj skúsenosťou. Podstatné je však vedomie zodpovednosti - za poverenie, za poslanie, pred svedomím, pred ľuďmi a najmä pred Pánom Bohom. Takáto prezieravosť môže mať svoje stupne, šírku i hĺbku. Kto ju má, môže byť za ňu vďačný. Prezieravosťou sa človek ochráni pred nejedným zbytočným trápením.

> Pápež a kardinál majú k sebe blízko. Cítite to tak aj vy?

Oddanosť Petrovým nástupcom som prežíval dávno predtým, než som sa stal kardinálom, počnúc od Pia XI., Pia XII. cez Pavla VI. To je akoby jednosmerná oddanosť veriaceho, kňaza, biskupa Petrovmu nástupcovi. Osobnú blízkosť z druhej strany som pocítil od čias Svätého Otca Pavla VI. a od stretnutia s ním pri audiencii vo Vatikáne roku 1969. Ešte viac, neporovnateľne viac, som prežíval blízkosť Jána Pavla II. - od prvého stretnutia na spoločnom obede 5. februára 1990, keď už bolo vo vatikánskych novinách L’ Osservatore Romano uverejnené moje vymenovanie za nitrianskeho diecézneho biskupa. Vymenovanie za kardinála o rok upevnilo vo mne blízkosť so Svätým Otcom. Vrcholom však boli exercície vo Vatikáne, o ktoré ma pápež požiadal v roku 1998. Túto blízkosť Svätý Otec pripomenul aj pri svojej tretej návšteve na Slovensku v septembri 2003.

Za rozhovor ďakuje

MIROSLAV LYKO, Rádio Lumen Snímka: Grzegorz Ga³æzka
Páčilo sa :
0