25. januára 2017
Čítaní: 128
KN 4/2017 | Vatikán
Jonáš nám ukazuje spojitosť nádeje a modlitby
Svätý Otec František na pravidelnom stredajšom stretnutí 18. januára s veriacimi vo Vatikáne pokračoval v katechéze na tému kresťanskej nádeje. V jej úvode zaznel úryvok z Knihy proroka Jonáša, v ktorom sa Jonáš snažil utiecť pred poslaním, ktoré mu zveril Pán.

„Vo Svätom písme sa medzi prorokmi Izraela vyníma jedna tak trochu paradoxná postava – prorok, ktorý sa snaží uniknúť pred Pánovým volaním odmietajúc dať sa do služby Božieho plánu spásy. Ide o proroka Jonáša, o ktorom rozpráva príbeh v krátkej knihe pozostávajúcej len zo štyroch kapitol. Je to istý druh podobenstva prinášajúceho jedno veľké poučenie – o milosrdenstve Boha, ktorý odpúšťa.
Jonáš je prorokom ,vychádzajúcim von‘, ale aj prorokom na úteku. Je prorokom vychádzajúcim, ktorého Boh vysiela ,na periférie‘, do Ninive, aby obrátil obyvateľov tohto veľkého mesta. Ninive však pre Izraelitu, akým bol Jonáš, predstavuje hrozivú skutočnosť – nepriateľa, ktorý vrhal do nebezpečenstva samotný Jeruzalem, a teda, ktorého treba zničiť a istotne nie zachraňovať. Preto keď Boh posiela Jonáša kázať do tohto mesta, prorok, ktorý pozná Pánovu dobrotu a jeho túžbu odpustiť, snaží sa vyhnúť svojej úlohe a uniká.
Počas svojho úniku prorok vstupuje do kontaktu s pohanmi, námorníkmi z lode, na ktorú sa nalodil, aby sa vzdialil od Boha a svojej misie. A uniká ďaleko, lebo Ninive sa nachádzalo v oblasti Iraku a on uteká do Španielska. A práve to, ako sa správajú títo pohanskí muži a aj reakcia obyvateľov Ninive nám môžu pomôcť uvažovať o nádeji, ktorá sa zoči-voči nebezpečenstvu a smrti vyjadruje v modlitbe.“

 

Zakúšanie vlastnej
potreby spásy
„Počas plavby na mori sa strháva veľká búrka, počas ktorej Jonáš zostupuje do podpalubia lode a upadá do spánku. Námorníci, naopak, vidiac, že sú stratení, volajú každý k svojmu bohu. Boli pohanmi. Kapitán lode budí Jonáša hovoriac: ,Čože, ty spíš? Vstaň, volaj k svojmu Bohu, azda si Boh spomenie na nás a nezahynieme‘ (Jon 1, 6).
Reakcia týchto ,pohanov‘ je opráv­nenou reakciou zoči-voči smrti, zoči-voči nebezpečenstvu; lebo práve vtedy človek naplno zakusuje vlastnú krehkosť a vlastnú potrebu spásy. Inštinktívna hrôza zo smrti prebúdza potrebu dúfať v Boha života. ,Azda si Boh spomenie na nás a nezahynieme‘ – to sú slová nádeje, ktorá sa stáva modlitbou; tou pros­bou plnou úzkosti, ktorá vystupuje na pery človeka zoči-voči bezprostrednému nebezpečenstvu smrti.“

 

Boh odpovedá
na naše prosby
„Príliš ľahko máme pohŕdavý postoj k tomu, keď sa človek obracia na Boha v núdzi. Akoby to bola len zištná, a tak nedokonalá modlitba. Boh však pozná našu slabosť, vie, že si naňho spomíname kvôli pros­be o pomoc a so zhovievavým úsmevom Otca láskavo odpovedá.
Keď sa uznávajúc svoju vlastnú zodpovednosť Jonáš necháva vrhnúť do mora, pre záchranu svojich spoločníkov na ceste, búrka tíchne. Hroziaca smrť priviedla tých pohanských ľudí k modlitbe. Spôsobila to, že prorok, napriek všetkému, žije vlastné povolanie v službe druhým, prijímajúc, že sa za nich obetuje. A teraz ich ako zachránených privádza k tomu, aby spoznali pravého Pána a vzdali mu chválu.“

 

Nádej privádza k Pánovi
„Námorníci, ktorí sa v strachu modlili obracajúc sa na svojich bohov, teraz s úprimnou bázňou voči Pánovi uznávajú pravého Boha, prinášajú obety a zaväzujú sa sľubmi. Nádej, ktorá ich priviedla k modlitbe zato, aby neumreli, sa ukazuje ešte mocnejšou a koná veci, ktoré prekračujú to, v čo dúfali: nielenže nehynú v búrke, ale otvárajú sa uznaniu pravého a jediného Pána neba i zeme.
Následne, zoči-voči predstave vlastnej záhuby, sa aj obyvatelia Ninive budú modliť, pohýnaní nádejou v Božie odpustenie. Budú konať pokánie, budú vzývať Pána a obrátia sa k nemu, počínajúc kráľom, ktorý, rovnako ako kapitán lode, dá zaznieť nádeji hovoriac: ,Ktovie, azda sa Boh zmiluje a nezahynieme‘ (porov. Jon 3, 9). Aj ich, tak ako posádku v búrke, vystavenie hrozbe smrti a to, že vyviazli zdraví, priviedlo k pravde.“

 

Keď sa veci stávajú temnými, treba sa viac modliť
„Takto pred Božím milosrdenstvom a ešte viac vo svetle veľkonočného tajomstva sa smrť môže stať tým, čím bola pre sv. Františka z Assisi – ,našou sestrou smrťou‘. A pre každého človeka a pre každého z nás môže predstavovať prekvapujúcu príležitosť spoznať nádej a stretnúť Pána.
Nech nám Pán dá toto pochopiť – spojitosť medzi modlitbou a nádejou. Modlitba ťa vedie ďalej v nádeji, a keď sa veci stávajú temnými, treba sa viac modliť. A bude viac nádeje.“
 

–VRSK–
Páčilo sa :
0