25. januára 2017
Čítaní: 109
KN 4/2017 | Misie
Misia má perspektívu iba v spolupráci so ženami
Za každým veľkým mužom hľadaj ženu, hovorí známy výrok a hoci sa niektorí ľudia domnievajú, že ženy nie sú v Katolíckej cirkvi dostatočne ocenené, skúsenosť ukazuje, že opak je pravdou. Práve ženy sa stávajú nosnými piliermi mnohých úspešných projektov a misií, veď na šírení evanjelia sa podieľali od úplného začiatku.

Francúzsky misionár Jacob Rolland (60), ktorý pôsobí vyše tridsať rokov na Islande, je presvedčený, že nijaká misia nemôže fungovať bez žien a potvrdzuje to vlastnou skúsenosťou. „Ak je v misii iba kňaz, nestačí to, nebude prosperovať. Potvrdilo sa mi to tak na Islande, ako aj vo Francúzsku. Keď vo farnosti pôsobili rehoľné sestry, misie sa rozvíjali, ak tam boli iba muži, tak stagnovali,“ hovorí a ponúka ďalší príklad zo svojej vlasti: „Keď som bol malý, vo Francúzsku boli v každej farnosti rehoľné sestry a Cirkev prekvitala. Potom sa to zastavilo – neboli nové povolania. Sestry už neboli tak často a prirodzene na očiach, preto nastal kolaps.“ 
Otec Jacob je presvedčený, že pre kňaza, obzvlášť, ak pôsobí v misiách, je dôležité, aby mal spoločenstvo. „Ak sú vo farnosti rehoľníčky, kňaz k nim chodieva a ony ho držia. Lebo ak každý deň slávite svätú omšu v prázdnom kostole či kaplnke, ako sa to môže stať na Islande, tak by ste museli byť hrdinom, aby ste to zvládli. Ak je tu však komunita, tá tvorí základ a neskôr pritiahne ďalších.“

 

Ženy v prvotnej Cirkvi
Ženy boli v Cirkvi prítomné od jej začiatkov a boli dôležitou súčasťou evanjelizácie. V Číne nedávno objavili kresbu na stenách jaskyne, na ktorej sv. Tomáš, apoštol, káže cisárovi. Spočiatku sa odborníci domnievali, že znázorňuje príchod budhizmu v prvom storočí, neskôr však objavili viaceré kresťanské symboly východnej Cirkvi, napríklad chaldejský kríž v tváre písmena T.
„Na kresbe sú za Tomášom muži, ktorí pravdepodobne prekladajú z aramejčiny do čínštiny. Zaujímavé na tom je aj to, že je tam prítomná skupina žien. Nie sú oblečené ako čínske ženy, ale ako chaldejské. Znamená to, že tieto ženy prišli s Tomášom. S Ježišom tiež chodili ženy, s apoštolmi tiež,“ rozvíja myšlienky o dôležitosti ženského elementu v misijnej práci francúzsky misionár. Podobne svedčia o angažovanosti žien v prvotnej Cirkvi listy sv. Pavla. Spomína napríklad Prisku, ktorú označuje za svoju spolupracovníčku (porov. Rim 16, 3), a v Liste Filipanom hovorí o Evodii, ktorá sa „borila za evanjelium“. V Liste Rimanom odporúča „sestru Fébu, služobníčku cirkvi v Kenchrách“ a odovzdáva pozdravy aj Tryfaine a Tryfóze, „ktoré pracujú v Pánovi“, ako aj „milovanej Perside, ktorá veľa pracovala v Pánovi“.

 

Dve horlivé Francúzky
Pripomeňme si aspoň dve mladé a nenápadné ženy, ktoré rozdúchali misijný oheň a rozšírili ho po celom svete. Prvou je patrónka misií, mladá francúzska rehoľníčka sv. Terézia z Lisieux, ktorá síce nikdy v misiách nebola, napriek tomu svojou spiritualitou inšpirovala mnohých teológov i laikov a stala sa dokonca učiteľkou Cirkvi.
Takmer jej súčasníčkou bola v 19. storočí aj ďalšia Francúzka, opäť mladá dievčina Pauline Jaricotová, ktorá bola natoľko oslovená misiami, že sa stala zakladateľkou Pápežských misijných diel. Na začiatku ju inšpiroval jej brat Filès, ktorý sa stal misionárom. Pauline pochopila, že misie chápané ako rozširovanie radostnej zvesti sa podaria iba vtedy, ak sú všetci, ktorí ich podporujú, sami zasiahnutí radosťou evanjelia. V roku 1826 založila živý ruženec, modlitbovú ligu prenikajúcu všetky kontinenty. Zo živého ruženca vzniklo Misijné združenie šírenia viery, ktoré pápež Pius XI. vyhlásil v roku 1922 za pápežské.

 

Aktívne rehoľníčky
Práve prítomnosť žien pomohla prelomiť ľady, s ktorými sa misionári stretávajú v náročných misiách.
Albánska dedinka Buskash bola známa mnohými násilnosťami, pre ktoré tam dlhé roky nepôsobil nijaký kňaz. Keď tam pred niekoľkými rokmi prišli slovenské satmárky, začali tvorivo hľadať spôsoby, ako sa priblížiť k ľuďom. Hoci spočiatku narážali na mnohé prekážky, postupne sa im vďaka citlivému prístupu, ale najmä svojou vytrvalou prítomnosťou podarilo získať si srdcia mnohých obyvateľov a dnes vo farnosti opäť ožíva kresťanské spoločenstvo.
Dôležitosť rehoľných sestier v misiách ukazuje aj história skúšanej Cirkvi na Islande, kde sa misie začali opäť rozvíjať v 19. storočí, keď kráľ vyhlásil nanovo náboženskú slobodu. „V roku 1896 prišli do krajiny sestry sv. Jozefa a založili tam nemocnicu, ktorá bola prvou na Islande. Neskôr otvorili prvú súkromnú školu na Islande, a tá sa čoskoro stala najlepšou v krajine. Tým si Katolícka cirkev získala od začiatku veľmi dobrú reputáciu medzi ľuďmi,“ hovorí Jacob Rolland. Napokon, aj v iných krajinách sveta či na Slovensku fungujú viaceré úspešné a uznávané školy či nemocnice práve pod vedením rehoľných sestier.
Francúzsky misionár je presvedčený, že ak sa do farností vo Francúzsku, ale aj iných európskych krajín vrátia rehoľné sestry, bude kresťanstvo opäť naplno prekvitať.

 

 

Jacob Rolland

Francúzsky kňaz
považuje za dôležité, aby boli v misiách
prítomné ženy
a podporovali
aktivity kňaza.

MARTINA GROCHÁLOVÁ
Páčilo sa :
0