25. januára 2017
Čítaní: 121
KN 4/2017 | Rozhovor
Načo sú také knihy, ktoré nepozdvihnú ducha
Literárna vedkyňa, publicistka a poetka EVA FORDINÁLOVÁ v decembri 2016 oslávila 75 rokov života. Ako sama hovorí, ani si to neuvedomila, lebo celý život zasvätila práci. Vášnivo odkrývala tajomstvá dejín slovenskej literatúry a veľkou mierou prispela k lepšiemu poznaniu našich literárnych velikánov, ako bol Ján Hollý či Svetozár Hurban Vajanský.

Vo vašej literárnovednej činnosti ste sa zamerali prevažne na slovenský klasicizmus. Čím vás táto literatúra uchvátila?
Dostalo ma k nej miesto, odkiaľ pochádzam. Narodila som sa v Borskom Mikuláši oproti rodnému domu Jána Hollého. Ale záujem o túto literatúru sa nedostavil hneď. Keď som nastúpila do pedagogickej praxe, bola som síce počas školského roka vyťažená, ale, našťastie, existovali prázdniny a práve cez ne som v rámci odreagovania cítila potrebu „pohrabať“ sa v slovenskej literatúre hlbšie. Vycítila som, že práve v klasicizme sa tvorila taká literatúra, ktorá vychádzala skutočne z najúprimnejšieho srdca. Obdobie osvietenstva je obdobím nadšenia. A práve ono spojilo katolíkov a evanjelikov. Ak chceli niečo dokázať, museli zjednotiť svoje sily. Veľkú úlohu vtedy zohral práve Hollého epos Svätopluk. Nadchol mladú inteligenciu v bratislavskom seminári pod vedením Ľudovíta Štúra. Idey a vízie ich v tom čase, plnom úzkosti a beznádeje, doslova omráčili. Verše z Hollého citovali aj počas slávnej vychádzky na Devín. Národnozjednocovacie hnutia boli odštartované práve Svätoplukom. Hollý je neopakovateľná osobnosť v našich dejinách, ktorá sa dokázala vrátiť k slovenským koreňom, kultúrnym i duchovným.

 

Čím môže táto „stará literatúra“ upútať aj mladého človeka dneška?
Mladá generácia by aj mala záujem o túto literatúru, keby ju niekto k nej viedol. Keby jej niekto povedal, o čo v nej ide. Slovenská literatúra a celý náš národný život sa vyvíjal na kresťanskom základe. Potrebovali by sme zmenu v televíziách, dať priestor témam o slovenskej národnej histórii, aby sa o nich mohlo diskutovať. V našej histórii je toľko neobjavených pokladov. Cítim to až ako vlastizradu, že sa o týchto témach nehovorí. Slovensko má čo ukázať Európe aj celému svetu. Duchovný základ u nás existuje, rozvíja sa a je natoľko silný, že dokáže udržať taký malý národ a viesť ho celými dejinami. Historické vedomie v nás stále je a mali by sme ho zdôrazňovať. Aj pápež Ján Pavol II. nás pri návšteve Slovenska vyzval, že sme povinní ponúknuť vieru Európe aj svetu, lebo sme si ju zachovali.

 

Čo hovoríte na súčasnú literatúru? Lacné ženské romány, severské detektívky a kon­špiračné „veľdiela“. Kam to smeruje?
Nikam. To je hľadanie, tápanie. Chýba spoločný cieľ. Smerovanie k niečomu. Hľadá sa v labyrinte. Raz niekto narazí na jednu chodbu a ostatní hŕŕ za ním, až kým nenarazia na stenu. Medzitým niekto iný nájde ďalšiu chodbu a zase idú za ním... Zabúda sa na to, čo má literatúra človeku ponúknuť. Už aj Aristoteles povedal, že základným poslaním umenia je pozdvihnutie ducha. O to ide. Vidieť, že v súčasnej tvorbe akoby chýbala koncepcia. Ľudia nechápu, že literatúra by mala niečo mať a sledovať.

 

Myslíte, že je nádej, žeby sa to zmenilo? Že príde obdobie a generácia, v ktorej sa bude tvoriť hodnotná literatúra?
Myslím, že veľmi skoro bude musieť prísť renesancia, lebo rozsypané to už je dokonale. Film Po­kánie sa končí vetou: „Načo sú také cesty, ktoré neve­dú ku chrámu.“ A ja sa toho držím a pripomínam, že načo sú také knihy, ktoré nepozdvihnú ducha.

 

Hovorí sa, že dnes mladá generácia málo číta. Vnímali ste to tak aj vy počas vašej pedagogickej praxe?
Neviem sa k tomu úplne kompetentne vyjad­riť, lebo ja som sa na vysokej škole venovala vývinu staršej slovenskej literatúry, a teda neskúmala som, či moji študenti čítajú alebo nie. Minimálne som ich dokázala získať pre literatúru. Na prednáškach som vždy mala plnú aulu a som presvedčená, že mnohí študenti, ktorí prešli mojimi rukami, chytili moju líniu a v nej aj pokračujú. Najdôležitejšie je preniesť to nadšenie, o ktorom som hovorila, aj na študentov.

 

A to nadšenie pre literatúru akosi chýba...
Základná chyba je v tom, že sa usilujeme byť svetoví. Už od prvého stupňa na základnej škole sa deťom vtláča do hláv toľko nepotrebných informácií na úkor toho základného, čo by mali dostať. Na prvom stupni by sa, podľa môjho názoru, mali naučiť dokonale čítať a písať, ostatné vedomosti nadobudnú neskôr. Keď budú vedieť čítať, máme pre nich na Slovensku ešte stále pekné, hodnotné knihy. Cez čítanie kníh deti získavajú predstavu o tom, že existuje čosi, čo by sme mohli nazvať krásnom. Aby ho vedeli odlišovať od braku, aby cítili etiku a estetiku.

 

Je zážitok z knižky nahraditeľný filmom alebo audioknihou?
Nie, nie je. Aj z toho dôvodu, že neumožňuje môcť sa vrátiť k myšlienke, na ktorú asociáciou natrafíte pri čítaní ďalšieho textu. Súvislosti unikajú. Je to povrchný spôsob získavania informácií. Literatúra a umenie nie sú o povrchnosti. Literatúra a umenie sú o duši človeka.

 

Po akej literatúre siahnete vy, keď nepracujete a chcete sa odreagovať?
Najväčší relax mi poskytuje Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského. To je moja studnica útechy. Namiesto antidepresív a psychológov.

 

Ako literárna vedkyňa máte asi doma knihy všade.
Žiaľ, je to pravda. (Smiech.) Ale nemôžem mať doma všetko, čo potrebujem, lebo moja práca je najmä prácou v archívoch.

 

Váš najväčší knižný poklad?
Spomínané Nasledovanie Krista a ďalšia náboženská literatúra.

 

Oslávili ste 75 rokov života. Na čo ste vo svojom živote najviac hrdá?
Hrdá nie som na nič. Celý život som len pracovala a vôbec nemyslela na kalendár. Mňa tým jubileom tak nechutne zaskočili. (Smiech.) Zrazu sa na mňa začali hrnúť ceny, napríklad v Budmericiach mi dali cenu za celoživotné dielo, vtedy som tam aj povedala, že ma veľmi potešilo, že mám už na papieri napísané, že mám celoživotné dielo ukončené. (Smiech.) Myslela som vždy len na to, čo treba urobiť, že musím pracovať. Ak ma niečo potešilo, tak to, že moje knihy získali ohlas medzi vedcami. Alebo to, keď raz moji študenti robili k Vianociam večierok na katedre a pre mňa napísali takéto verše: „Cyril, Metod, Morava, tak to sa nám pozdáva. Slováci sme hrdí veru, to teší aj našu Evu. S hladnou dušou počúvame, zlaté teľa odmietame.“ Vycítila som, že dostali to, čo som im chcela odovzdať.

NATÁLIA ŠEPITKOVÁ
Páčilo sa :
1