25. januára 2018
Čítaní: 185
KN 4/2018 | Rozhovor
Malomocenstvo smeruje k zániku
Od roku 1954 si celý svet koncom januára pripomína Svetový deň pomoci malomocným. Malomocenstvo sa spomína aj na stránkach Svätého písma, a nie iba raz. Aj Ježišove mesiášske zázraky súvisia s uzdravením malomocných. Na otázky Katolíckych novín o lepre v dnešnom svete odpovedal VLADIMÍR KRČMÉRY (57), riaditeľ Tropického inštitútu Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave.
Včera (s Vladimírom Krčmérym sme sa rozprávali v piatok 12. januára – pozn. red.) sa v kostole čítala stať evanjelia, ako Ježiš uzdravil malomocného. „Tu prišiel k nemu istý malomocný a na kolenách ho prosil: ,Ak chceš, môžeš ma očistiť.‘Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: ,Chcem, buď čistý‘“ (Mk 1, 40 – 41). Bola lepra v Ježišových časoch naozaj taká strašná choroba a má nám prečo naháňať strach aj dnes?
 
Táto choroba je strašná v tom, že spôsobuje sociálnu exklúziu, vylúčenie, lebo pacienti sú takí znetvorení, že odplašia celé svoje okolie; už len pohľad na nich je dosť nepríjemný. Druhý dôvod, prečo boli malomocní vylúčení zo spoločnosti, bol ten, že táto choroba sa výlučne prenáša iba z človeka na človeka. Nemôžete sa nainfikovať od nikoho iného, len od človeka. Čiže je dosť chytľavá. No v tých časoch sa nevedelo, ako veľmi je chytľavá. My dnes už vieme, že kontagiozita (nákazlivosť, infekčnosť – pozn. red.) nie je taká veľká; je menšia ako pri tuberkulóze. Ak by ste sa mali nakaziť malomocenstvom, museli by ste žiť s chorým v spoločnej domácnosti, nestačí iba nejaké stretnutie. Je to chronická choroba, pri ktorej odpadávajú časti tela, prsty na rukách a na nohách auši; ale čo je hneď vidieť na pacientovi, ako prvé mu odpadne nos a je mu vidieť iba chrupku a kosti. Máte pocit, akoby ste stretli smrť. To je dôvod, prečo sa ľudia tak veľmi desili tejto choroby, a preto malomocní museli žiť oddelene, sami; jedli len to, čo dostali ako prejav milosrdenstva; nemohli nikde pracovať. Život v komunitách malomocných sa rovnal pomalému zomieraniu. Takéto komunity sú však aj teraz. Dôvodom, prečo sa aj dnes Cirkev špeciálne venuje ľuďom trpiacim leprou, je práve to, že ešte stále sú vo svete komunity, kde sú malomocní izolovaní od zmysluplnej pomoci. Aj keď v súčasnosti liečba lepry je už veľmi jednoduchá a veľmi úspešná.

Aj v Európe sú ešte takéto komunity?
Jedna z komunít bola na ostrove Patmos, kde zomrel sv. Ján. Gréci mali z času na čas nejaký ostrov, kde sústreďovali nakazených, ale inak v Grécku bola táto choroba zriedkavá. Čím bližšie k Afrike a Indii, tým bola častejšia. V Palestíne tiež nebola príliš častá, ale vyskytovala sa. Čo sa týka Európy, v delte Dunaja mali Rumuni sanatórium pre malomocných, takisto podobné zariadenie existovalo v USA v močiaroch pri New Orleanse, aby sa zabezpečila izolácia chorých. Ale toto je v podstate minulosť, lebo tieto kolónie sa postupne zatvárajú, pretože približne od polovice minulého storočia vieme túto chorobu dobre liečiť. V roku 1950 sa objavili prvé sulfonamidy, v roku 1955 prvé antituberkulotiká, lebo lepru spôsobuje podobný bacil ako tuberkulózu. Preto na leprózny bacil účinkuje väčšina antituberkulotík a liečba je pomerne jednoduchá. Zjednodušene povedané: jeden liek užijete každý deň, druhý raz za týždeň, tretí raz za mesiac a o šesť mesiacov ste vyliečení. Ako pacienti zistili, že sú nakazení? Dnes poznáme špeciálne vyšetrenia, ale v minulosti to pacient zistil tak, že sa mu rozpadol nos. Ako som spomínal, to je na pacientovi vidieť. Potom odpadnú uši, nasledujú prsty, ale človek necíti bolesť, lebo lepru spôsobuje mykobaktérium, ktoré je neuropatické; je to špeciálny bacil, ktorý likviduje nervové zakončenia. Videli sme to aj u malomocných, ktorých sme stretli pred pätnástimi rokmi v Sudáne. Žili neďaleko našej nemocnice, pán profesor Juraj Benca im nosil každý deň jedlo a podstielku. Jeho hlavná úloha bola presvedčiť ich, aby každý deň užili lieky, ktoré mali užiť, a mali ich zadarmo, lebo lieky proti lepre platí Svetová zdravotnícka organizácia z dotácie Svetovej banky; takisto ako lieky proti tuberkulóze. Dnes sa lepra najviac vyskytuje v niekoľkých štátoch v Afrike, potom v Indii, a všade tam, kde je veľká denzita (populačná hustota – pozn. red.) chudobných ľudí. Pokiaľ ich viete osloviť do tej miery, že si získate ich dôveru, potom ich viete presvedčiť, aby lieky užívali pravidelne. Pretože leprózneho pacienta v istom zmysle nič nebolí, a tak je tu riziko, že chorobu bude podceňovať. Neuvedomuje si, že je chorý. Keď mu odpadne prvý prst, chvíľu to bolí, ale keďže táto choroba ničí nervové zakončenia, bolesť prejde a už si to neuvedomuje. Malomocní sa spamätajú zvyčajne až vtedy, keď im ohorí nejaká končatina, lebo spávajú pri vatre, a môže sa stať, že dôjde aj k tomu. Potom vznikne infekcia popáleniny, a na to tí ľudia zomrú. Alebo zomrú na to, že im prsty ohryzú myši či potkany. Takže
keď sme odliečili pacienta a poslali ho domov, dostal mačiatko, ktoré si mal povrázkom uviazať okolo nohy, aby sa ku končatinám nedostali hlodavce. Je to vlastne prevencia, volá sa gatoterapia.

Zo zvierat sa nemožno nakaziť leprou?
Nie, iba človek od človeka, sú však opísané aj tieto prípady. V USA žije živočích, volá sa armadillo, vyzerá ako niečo medzi kunou, jazvecom a skunkom; kedysi sa hovorilo aj o ťavách či slonoch, ale z 90 percent je to človek.
 
Čo bolo podľa vás najnepríjemnejšie pre malomocných, ktorých ste stretli v Sudáne?
Nepríjemné je to v tom, že sa nemôžete obslúžiť, lebo máte odpadnuté prsty. Čím viac prstov vám odpadne, tým horšie môžete niektoré predmety uchopiť. Títo ľudia sa nemohli sami napiť, najesť... Preto títo pacienti potrebujú celodennú starostlivosť. Navyše ťažko môžete vyjsť medzi ľudí, keďže ľudia okamžite zbadajú, že nemáte uši, prsty, nos, a tak sme boli svedkami aj toho, že sa i ženy kresťanky zakrývali závojom ako moslimky.
 
Aká je situácia s výskytom lepry v súčasnosti?
Malomocenstvo je už prakticky vykorenené. Počet súčasných pacientov oproti časom, keď žil Pán Ježiš, odhadujeme desaťnásobne menší. Ochorenie sa prakticky v Európe nevyskytuje.
 
Aký je dnes presný počet pacientov s leprou?
Presne sa to nedá povedať, aj keď Svetová zdravotnícka organizácia sa ich snaží evidovať, ale problém je, že títo pacienti patria medzi najchudobnejších a sú izolovaní. Je to jedna z mála chorôb, o ktorých nemáme presné údaje; osobne odhadujem 100- až 200-tisíc nakazených pacientov na celom svete. Faktom je, že sa dnes na lepru už nemusí zomierať, lebo existujú lieky a ak sa začne liečba skoro, pacientom sa zachránia prsty aj uši.
 
Poznáte lekárov, ktorí sa v súčasnosti venujú malomocným?
Ako som spomínal, malomocenstvo nie je problém pre lekárov; dnes je liečba veľmi jednoduchá a diagnostika ešte jednoduchšia, lebo keď k vám v krajinách tretieho sveta príde do ambulancie žena bez nosa, ucha a namiesto piatich prstov má dva, viete bez akýchkoľvek vyšetrení, že má lepru. Je to dobrá otázka, ale postavil by som ju inak – snažíme sa robiť manažment tak, aby sme nepotrebovali žiadnych lekárov, treba totiž len presvedčiť a dozerať na tých pacientov, ktorí nemajú žiadne bolesti, aby užívali lieky. Tam dobrý psychológ alebo dobrý sociálny pracovník urobí viac práce ako dobrý lekár. Napríklad známy americký manželský pár Bill a Melinda Gatesovci majú vo svojej nadácii jedno celé oddelenie, ktoré sa špecializuje len na to, že vyhľadáva ľudí chorých na malomocenstvo a nasadzuje týmto ľuďom liečbu.
 
Ktoré choroby sú v súčasnosti horšie než lepra?
Čo sa týka mortality, je to ebola a žltá zimnica v Afrike. Ebola má mortalitu 70 percent, žltá zimnica 50 percent. Momentálne však tieto ochorenia sú veľmi zriedkavé; sú to sporadické tropické choroby, majú síce vysokú mortalitu, ale z celosvetového hľadiska to nie je zaujímavé, lebo je to len pár prípadov. Na druhej strane máme epidemické chorobys veľkým rozsahom, ateda aj oveľavyššoumortalitou. Napríklad na chrípku ochorie ročne 500 či 600 miliónov, možno aj miliarda ľudí, takže pri tomto počte zomrie viac ľudí ako pri ebole, ktorou sa nakazí 400 – 500 ľudí. Za zlé tropické choroby by som označil neliečený aids, neliečenú tuberkulózu a neliečenú maláriu. Ale Svetová banka dáva lieky chudobným krajinám zadarmo, a pokiaľ ich miestni náčelníci nerozpredajú a politici nezdefraudujú, tak sa lieky dostanú k chorým, ktorí sa môžu vyliečiť. Podľa mňa by bola dobrá vakcína proti malomocenstvu, ale tu nepotrebujeme vakcínu, lebo lepra je sporadická choroba, vakcínu treba proti masovým chorobám, ako je chrípka, malária, aids, osýpky... Aj leprové kolónie, ktoré sme videli v Sudáne, boli malé, nebolo tam viac než 20 – 30 ľudí, pritom kedysi to bolo dvesto-tristo. Takže táto choroba smeruje do zániku.
 
Čo osobne cítite, keď v kostole počujete state evanjelia o mesiášskych zázrakoch, teda aj o uzdraveniach malomocných, ktorých vyliečil Pán Ježiš?
Tieto rýchle vyliečenia sú, pravdaže, zázračné uzdravenia. Pán Ježiš vyliečil malomocných slovom, verbálne, a to hneď, okamžite. Dnes je lepra riešiteľná a liečiteľná, ale trvá to šesť mesiacov s pravidelným užívaním niekoľkých druhov liekov. Teda je tu evidentný zázrak. Pán Ježiš osobitne ľutoval týchto ľudí práve kvôli ich psychosociálnej stigmatizácii, lebo boli vyvrhnutí, vylúčení zo spoločnosti.
 
A ako na vás pôsobí osobnosť a odkaz sv. Damiána de Veuster, ktorý pôsobil na ostrove malomocných Molokai, kde aj zomrel, a ďalších kňazov, ktorí sa venovali malomocným?
Na začiatku som spomenul, že klasický prenos je, že bývate s chorými ľuďmi v spoločnej domácnosti. Tento kňaz vedel, že ide na smrť, pretože neordinoval na nejakej klinike a nevodili k nemu pacientov, ale on žil s nimi, preto bola len otázka času, kedy ochorie a zomrie. Najlepšia prevencia je nežiť s nakazeným človekom v spoločnej domácnosti, kým nie je preliečený; samozrejme, nie vždy sa to dá dodržať, keď je nakazená dojčiaca matka a v domácnosti má kopu detí. Musíme si však vážiť obrovskú obetu plus hrdinstvo týchto kňazov a ďalších ľudí, ktorí sa starali o malomocných, lebo títo ľudia naozaj išli v minulosti na smrť. No keď s nakazenými pacientmi nežijete, nemôžete si získať ich dôveru.
 
ZUZANA ARTIMOVÁ
SNÍMKY: ERIKA LITVÁKOVÁ,
WIKIMEDIA COMMONS/CC, PROFIMEDIA.SK
Páčilo sa :
0