5. októbra 2003
Čítaní: 49
KN 40/2003 | Rozhovor
Parciálne pohľady nás neposunú...
O Metodicko-pedagogickom centre sa vo verejnosti veľa nehovorí, v školských kruhoch však jeho prácu cítiť. Riaditelia to poznajú až pridobre. Absolvovali v ňom neľahké skúšky. Našu návštevu v súvislosti so začiatkom školského roka a spoločenskou diskusiou o vyučovaní náboženstva uvítalo jedno z jeho oddelení na Tomášikovej ulici v Bratislave - oddelenie etickej výchovy, náboženskej výchovy a cirkevných škôl pod vedením PaedDr. Oľgy Krížovej. Odpovedí sa ujal hlavný katechéta Mgr. MARIĎN HUBAČ.

> Akú úlohu má centrum a kedy vzniklo vaše oddelenie?

Metodicko-pedagogické centrá vznikli z bývalých krajských pedagogických ústavov. Poskytujú ďalšie vzdelávanie pedagogických a nepedagogických zamestnancov, starajú sa o rozvoj riadiacich kompetencií riaditeľov škôl, vedú inovačné štúdiá, metodiku výchovy a vzdelávania v predmete, sprostredkúvajú pedagogicko-psychologické a odborno-metodické informácie, ponúkajú konzultácie, inštruktáže a exkurzie pre učiteľov. Metodici jednotlivých predmetov sa zúčastňujú na tvorbe nových osnov, curricula a na príprave novej formy maturitných skúšok.
Vznik kabinetu náboženskej výchovy a cirkevných škôl spadá do obdobia po novembri 1989. Spája sa s menami Mgr. Ladislava Lenza, Mgr. Ing. Antona Rajca a PhDr. Milana Zemana, riaditeľa Metodicko-pedagogického centra, ktorý mal pre toto úsilie pochopenie a vytváral preň podmienky. Z druhej strany prichádzali požiadavky riaditeľov cirkevných škôl a diecéznych školských úradov, aby štúdium manažmentu cirkevných škôl malo svoj osobitný projekt. Ďalšiu skupinu dožadujúcu sa metodickej pomoci tvorili katechéti, pôsobiaci v dvoch prostrediach - školskom a farskom. K ich požiadavke sa pripojila väčšina diecéznych katechetických stredísk. Banskobystrický diecézny biskup Rudolf Baláž, predseda komisie KBS pre katechizáciu a školstvo a vtedajší predseda KBS, sa roku 1998 listom obrátil na ministra školstva SR a ten dal súhlas zriadiť pracovisko pre ďalšie vzdelávanie učiteľov náboženskej výchovy a učiteľov cirkevných škôl s celoslovenskou pôsobnosťou. Otec biskup poveril prácou v kabinete šiestich metodikov.

> Ako funguje spolupráca s biskupskými úradmi na jednej strane a so štátnymi orgánmi na druhej? Mohli by ste odkryť prípadné problémy?

Kabinet náboženskej výchovy a cirkevných škôl si musel budovať profesionálne vzťahy neustálou komunikáciou so zástupcami pedagogických inštitúcií. So štátnymi orgánmi sme mali spočiatku problémy pre nepochopenie vzniku cirkevných škôl a náboženskej výchovy v pedagogickom prostredí. Prvé obdobie spolupráce zapĺňalo vysvetľovanie a vzájomné spoznávanie. Niekedy došlo k nepochopeniu zmyslu pracoviska a k zastaveniu komunikácie. 
Biskupi zase, keďže ich spektrum činnosti je veľmi široké, si potrebovali stanoviť priority, medzi ktoré bolo nevyhnutné zaradiť projekt a realizáciu permanentnej a systematickej katechézy vo farnosti, výchovno-vzdelávací projekt katolíckych škôl, vyučovanie náboženstva v školách, pravidelnú a systematickú prácu a spoluprácu s katechétmi.

> S akými námietkami voči katolíckemu školstvu či vyučovaniu náboženstva ste sa stretli najčastejšie a ako ste argumentovali?

Námietky pochádzali z rôznych prostredí. Najčastejšie z nevedomosti a zo zaujatosti, postavenej na osobných zraneniach či zlej skúsenosti s osobami z cirkevného prostredia. Tu je pole pre celú Cirkev, aby viedla otvorený, systematický a stály dialóg so spoločnosťou, využívajúc všetky fóra, ako to kedysi robil sv. Pavol.

> Aké miesto podľa vás patrí katechizácii na školách? Nemala by sa presunúť radšej do farností?

K tomuto problému sa jednoznačne vyjadruje Všeobecné katechetické direktórium: „Vzťah medzi školským vyučovaním náboženstva a katechézou je vzťahom odlišnosti a dopĺňania sa. Je neoddeliteľné spojenie a zároveň jasná odlišnosť medzi vyučovaním náboženstva a katechézou.” Vyučovanie náboženstva je súčasťou predmetov v škole a zároveň ich doplnením. Dokument hovorí, že je potrebné, aby vyučovanie náboženstva na školách bolo zaradené ako školský predmet s rovnakými požiadavkami systematickosti a prísnosti. Iná je situácia na cirkevných školách, kde sa náboženská výchova stáva programom celej školy a jej zázemia, teda rodičov, farníkov a miestneho farára. Podľa direktória katechéza vyžaduje spoločenstvo veriacich a patrí teda viac do farnosti. Vovádza do tajomstva viery sviatostnou katechézou alebo posilňovaním vo viere. Ak sa paradigma obráti, deti chápu zmysel vyučovania náboženstva, ale strácajú zmysel pre život vo farnosti. Preto príprava na prijatie sviatostí by sa nemala diať v škole na úkor vyučovania náboženstva. Farnosť by mala budovať systematickú farskú katechézu a to je náročná požiadavka, vyžadujúca samostatný projekt, zodpovedné osoby a podporu spoločenstva veriacich.

> Prečo sa hovorí o alternatívnom vyučovaní náboženstva a etiky? Nestačilo by vyučovať náboženstvo iba na katolíckych školách a etiku na ostatných?

Vyučovanie náboženstva patrí k základom európskeho kultúrneho dedičstva. Bez náboženstva sa aj sama kultúra stáva ťažko čitateľnou. Ku Katolíckej cirkvi sa hlási 73 % obyvateľov, takže deti veriacich väčšinou navštevujú štátne školy. Rodičia majú právo prihlásiť svoje deti na náboženskú výchovu a štát má prirodzenú povinnosť im vyučovanie zabezpečiť. Prihlásiť sa na vyučovanie náboženstva je jedným zo spôsobov vyznania osobnej viery. Problém však vzniká, ak domáce prostredie nesprostredkováva dieťaťu rovnakú hodnotovú orientáciu, o akej sa učí na hodinách náboženstva. Na katolíckych školách má náboženstvo špecifický charakter. Škola musí zabezpečiť vyučovanie všetkých predmetov vo svetle viery, aby u mladého človeka nevznikol konflikt medzi vierou a poznaním. Jasne o tom hovorí encyklika Fides et ratio a dokument Kongregácie pre katolícku výchovu Náboženský rozmer výchovy na katolíckej škole. Katolícka škola si má v zmysle dokumentu vytvoriť vlastný výchovno-vzdelávací projekt a podľa neho systematicky budovať svoju kultúru. Aj etická výchova je hodnotovým predmetom a má spoločné prvky s náboženstvom. Škoda, že je v alternatíve s náboženstvom. Náboženstvo by bolo vhodné pre všetkých - pre jedných ako formačný predmet ich viery a pre druhých ako informačný predmet na poznanie kultúrneho dedičstva a pochopenie životnej motivácie ich rovesníkov.

> Čo znamená pojem povinne voliteľný predmet? Musí azda absolvovať prípravu na sväté prijímanie aj neveriaci školák? A ako to bude so žiakmi iného vierovyznania? Existujú podobné koncepty v susedných krajinách?

Povinne voliteľný predmet je jednou z bežných organizačných foriem vyučovania. Rodič si volí pre svoje dieťa z niekoľkých možností. Etickú výchovu pôvodne pripravoval Mgr. L. Lenz ako predmet pre všetkých žiakov. Rozhodnutím ministerstva školstva však bola postavená do alternatívy s náboženskou výchovou. Dieťa, ktoré bude chodiť na etickú výchovu, pravdepodobne nebude mať základné predpoklady na sväté prijímanie. To je už otázka pre miestneho farára. Katechéza k svätému prijímaniu alebo birmovke by sa mala realizovať mimo vyučovania náboženskej výchovy samostatným diecéznym projektom. Náboženská výchova je viazaná osnovami schválenými KBS a MŠ SR. Postoj neveriaceho školáka, ktorý sa prihlási na náboženskú výchovu, sa musí rešpektovať. Žiak nemôže byť do ničoho nútený. O tom hovorí aj pápežský dokument Katolícka škola na prahu tretieho tisícročia. No rovnako sa žiada, aby takýto žiak rešpektoval základné požiadavky predmetu. Žiaci iného vierovyznania majú právo na vyučovanie svojho náboženstva, ak sú v jednej so štátom registrovaných cirkví. Realizáciu vyučovania náboženstva musia však zabezpečiť zodpovední z príslušnej cirkvi.
V Rakúsku je vyučovanie náboženstva povinné dve vyučovacie hodiny. Rodičia však majú možnosť odhlásiť dieťa z náboženstva. V praxi to vyzerá tak, že odhlásený sedí so spolužiakmi na hodine a robí si domáce úlohy alebo je v školskej knižnici za prítomnosti pedagogického dozoru. V rakúskej odbornej verejnosti prebieha diskusia o zavedení etickej výchovy. V Poľsku je situácia podobná. Vyučovanie náboženstva je povinné dve hodiny týždenne. Známkovanie predmetu odsúhlasil parlament.

> Počula som námietku, že produkujeme príliš mnoho katechétov, ktorí nemajú uplatnenie. Vyučujú náboženstvo prednostne kňazi?

Po rozhodnutí vyučovať náboženstvo na školách bolo potrebné rýchlo zabezpečiť veľký počet pedagógov. Zrealizovalo sa to jednopredmetovým vzdelávaním popri zamestnaní a treba priznať, že aj na úkor kvality.
Dnes možno sledovať prechod na dvoja viacpredmetové štúdium. Niektoré inštitúty idú ďalej a zavádzajú denné štúdium laických katechétov. Podľa môjho názoru by bola vhodná špecializácia učiteľ náboženskej výchovy (katechéta) v kombinácii s iným predmetom, najmä so slovenským jazykom a literatúrou alebo s hudobnou či výtvarnou výchovou. Túto kombináciu by študovali tí, čo chcú skutočne učiť náboženstvo. V rámci štúdia by nemali absolvovať pedagogické minimum, ale maximum, pretože to bude nevyhnutná súčasť ich profesijného života. Rozhodne by mali absolvovať didaktiku predmetu, semináre a cvičenia z predmetu, náčuvy a cvičné hodiny u vyškolených cvičných učiteľov, ako aj prax na jednotlivých stupňoch škôl. Štúdium psychológie osobnosti a vývinovej psychológie by malo byť samozrejmosťou. Denné štúdium by mali viesť kvalifikovaní špirituáli, ktorí by vovádzali do spirituality povolania. Nedostatky vyplývajúce z podceňovania týchto požiadaviek sa potom prejavujú v praxi. Inou otázkou je postavenie katechétov vo farnosti. Tu by mali nájsť svoje stále miesto, pretože vyučovanie náboženstva v škole je len pomocou farskej katechéze, kým jadro náboženského života tkvie vo farnosti. To však je otázka skôr pre biskupov a kňazov. Napr. v Argentíne existuje vzorový projekt farskej katechézy, podľa ktorej si jednotlivé farnosti vytvorili reálny projekt. Biskupský úrad ročne vyhodnocuje realizáciu a výsledky, čo slúži na reflexiu a ďalšiu víziu katechézy vo farnosti. 
Na Slovensku máme približne 1 900 učiteľov náboženstva vrátane rehoľníčok a rehoľníkov, náboženstvo učí asi 900 kňazov. V niektorých diecézach sú katechéti čakatelia - diecézne katechetické stredisko ich eviduje v svojej databáze a pozýva na duchovnú formáciu organizovanú strediskom. Kňazi teda nevyučujú náboženstvo prednostne, hoci mnohí biskupi si právom želajú, aby vyučovali aspoň určitý počet hodín. Aj keď si táto otázka vyžaduje širšiu odbornú diskusiu, treba povedať, že je to ich prednostné právo vyplývajúce zo sviatosti, ktorej sú nositeľmi. Učiteľ náboženstva (katechéta) je významným pomocníkom kňaza. Kňaz si ho vyberá sám a určuje spôsob jeho pôsobenia vo farnosti.

> Aký je váš názor na vzťah farára s vedením školy?

Vzťah farára k škole je dôležitý, veď do nej chodia deti jeho farníkov. V cirkevných školách vidieť, že biskupi podporili jej hlavný zmysel ustanovením duchovného len pre potreby školy. Ten žije so školou a vnáša do nej Kristovho ducha. Kontaktuje sa s rodičmi, čím vzniká špecifická kultúra katolíckej školy. Najrozšírenejšiu skupinu však tvoria štátne školy, kde zvyčajne učí katechéta. Aj vtedy si má kňaz nájsť čas a vhodný spôsob na osobný kontakt s riaditeľom. Veď katechéta má misiu na základe jeho súhlasu, je jeho pomocníkom a zástupcom, hoci je zamestnancom školy. Farár a riaditeľ si musia vydiskutovať požiadavky kladené na učiteľa náboženstva. Ak nepríde k dohode, katechéta sa ocitá v stresovej situácii. Nech má riaditeľ akýkoľvek názor, treba s ním komunikovať, pristupovať k nemu ako k rovnocennému partnerovi. Kňaz predsa sprostredkúva vieru, a tak sa nesmie stať, žeby prestal komunikovať.

> Vo verejnosti a v politike sa preberá téma zmluvy Svätej stolice a SR o katolíckej výchove a vzdelávaní. Aké sú podľa vás vyhliadky na jej realizáciu?

Nová koncepcia vychádzajúca zo zmluvy počíta so samostatným katolíckym pedagogickokatechetickým centrom. Dôležité je, aký bude jeho manažment, aké si postaví priority. Závažnou otázkou je financovanie. Na kolene sa veci dnes už robiť nedajú. Dostatočné finančné prostriedky a ich zhodnotenie sa odrazí v práci učiteľov náboženstva a učiteľov cirkevných škôl. Sídlo pracoviska musí mať kontakt s centrálnymi inštitúciami SR. Miestami jeho výkonu sú však diecézy, preto na realizáciu výstupov budú potrebné satelitné pracoviská. Rozhodne treba prekonať parciálne pohľady, aby každá diecéza považovala túto inštitúciu za blízku svojmu srdcu.

Za rozhovor ďakuje 

MÁRIA RAUČINOVÁ Snímky: autorka
Páčilo sa :
0