18. októbra 2017
Čítaní: 124
KN 42/2017 | Vatikán
Bdejte v nádeji
Svätý Otec František adresoval pútnikom na generálnej audiencii výzvu hľadieť do budúcnosti s nádejou a nebáť sa riskovať. V katechéze hovoril o kresťanskej nádeji ako bdelom očakávaní.

 „Dnes by som sa chcel pristaviť pri tom rozmere nádeje, ktorým je bdelé očakávanie. Téma bdelosti je jednou z hlavných línií Nového zákona. Ježiš svojim učeníkom káže: ‚Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope‘ (Lk 12,35-36). V tomto čase nasledujúcom po Ježišovom zmŕtvychvstaní, v ktorom sa neustále striedajú chvíle pokoja s chvíľami úzkosti, kresťania nikdy nespohodlnejú. Evanjelium odporúča, aby sme boli ako sluhovia, ktorí sa nikdy neukladajú na spánok, kým sa ich pán nevráti. Tento svet si vyžaduje našu zodpovednosť a my ju na seba preberáme všetku, a to s láskou. Ježiš chce, aby náš život bol pracovitý, aby sme nikdy nepoľavili v ostražitosti, aby sme s vďakou a úžasom prijímali každý nový deň darovaný Bohom. Každé ráno je čistou stránkou, na ktorú kresťan začína písať prostredníctvom dobrých skutkov. My sme už boli zachránení Ježišovým vykúpením, avšak teraz očakávame plné prejavenie sa jeho zvrchovanej vlády: keď bude konečne Boh všetko vo všetkom (porov. 1 Kor 15,28). Nič v kresťanskej viere nie je istejšie než toto stretnutie s Pánom, keď on sám príde. A keď nadíde tento deň, my kresťania chceme byť ako tí sluhovia, ktorí strávili noc s opásanými bedrami a zažatými lampami: máme byť pripravení na prichádzajúcu spásu, hotoví na stretnutie. Pomysleli ste na to, aké bude stretnutie s Ježišom, keď príde? Bude to objatie, jedna obrovská radosť. Musíme žiť v očakávaní tohto stretnutia!“

 

Žiadna noc nie je dlhá

„Kresťan nebol stvorený pre nudu, ale pre trpezlivosť. Vie, že aj v monotónnosti istých stále rovnakých dní je ukryté tajomstvo milosti. Sú ľudia, ktorí sa prostredníctvom vytrvalosti svojej lásky stávajú akoby studňami zavlažujúcimi púšť. Nič nevyjde navnivoč a žiadna situácia, v ktorej sa kresťan ocitne, nie je úplne ‚láskyvzdorná‘. Žiadna noc nie je taká dlhá, aby nám dala zabudnúť na radosť z úsvitu. A čím je temnejšia, tým bližšie je brieždenie. Ak sme zjednotení s Ježišom, chlad ťažkých chvíľ nás neparalyzuje; a ak by aj celý svet kázal proti nádeji, ak by hovoril, že budúcnosť prinesie len tmavé mračná, kresťan vie, že v tej istej budúcnosti je Kristov návrat. Nikto nepozná ten čas, nikto nevie, kedy nastane, avšak myšlienka nato, že na konci našich dejín je milosrdný Ježiš, stačí, aby sme mali dôveru a nepreklínali život. Všetko bude zachránené. Budeme trpieť, prídu chvíle vyvolávajúce hnev a rozhorčenie, avšak lahodná a mocná spomienka na Krista zaženie pokušenie myslieť si, že tento život je pomýlený.“

 

Ježiš je ako dom

„Po tom, ako sme spoznali Ježiša, nemôžeme inak, než skúmať dejiny s dôverou a nádejou. Ježiš je ako dom; my sme v jeho vnútri a z okien tohto domu hľadíme na svet. Preto sa neuzatvárame v sebe, neoplakávame melancholicky akúsi starú zlatú minulosť, ale hľadíme vždy vpred, do budúcnosti, ktorá nie je len dielom našich rúk, ale ktorá je predovšetkým vecou neustálej starostlivosti Božej prozreteľnosti. Všetko, čo je nepriehľadné, sa jedného dňa stane svetlom.

Pamätajme, že Boh nezruší vlastné slovo. Nikdy. Boh nikdy nesklame. Jeho úmysel s nami nie je hmlistý, ale je jasne načrtnutým plánom spásy: ‚Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.‘ (1 Tim 2,4). Preto sa neponechávajme voľnému plynutiu udalostí s pesimizmom, akoby boli dejiny vlakom, ktorý stratil kontrolu. Rezignácia nie je kresťanskou čnosťou. Tak ako nie je kresťanské ani krčiť plecami či vešať hlavu pred osudom, ktorý by sa nám zdal neodvratný.

Ten, kto vnáša do sveta nádej, nikdy nie je človekom, ktorý kapituluje. Ježiš nám odporúča očakávať ho tak, že nebudeme stáť so založenými rukami: ‚Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť.‘ (Lk 12,37). Každý deň nášho života opakujme tú prosbu, ktorú prví učeníci v ich aramejskom jazyku vyjadrovali slovami Marana tha, a ktorú nachádzame v poslednom verši Biblie: ‚Príď, Pane Ježišu!‘ (Zjv 22,20).“

-VRSK-, snímka: profimedia.sk
Páčilo sa :
0