18. októbra 2017
Čítaní: 59
KN 42/2017 | Komentár
Plakať s plačúcimi

„Pred rokom mi zazvonil telefón okolo siedmej hodiny ráno. Volal mi mamin brat. Chcel mi povedať o havárii detaily, ale ja som mu nerozumela. Čo to splieta? Aká havária? Keď som sa ho na to začala pýtať, zložil mi. Vtedy mi to došlo. Mama sa v ten deň vracala domov z Rakúska. Niečo sa stalo.“ Tieto slová mladej dievčiny mi rezonujú v posledných dňoch v ušiach oveľa silnejšie ako inokedy. Jej mama sa nakoniec po mesiaci v rakúskej nemocnici vrátila. K svojej dcére a k synovi, obom študentom. Bez
otca, odkázaní na mamin rakúsky plat, dočkali sa jej nakoniec doma. Sedem žien a jeden muž sa však už v uplynulú sobotu nevrátili k tým, ktorí ich čakali. Domov prišla najstrašnejšia správa a ostali bolesť a smútok. Nepoznám tie rodiny, no minulú nedeľu pri všetkých troch svätých omšiach som spolu so svojimi veriacimi na nich myslel
v modlitbách. Z mojej farnosti je totiž veľa žien, ktoré pracujú ako opatrovateľky. A pokojne v tom aute mohla byť niektorá z nich. V komentároch k tomuto nešťastiu už
zaznelo dosť obvinení a odsúdení. Od rýchlosti, nedodržania páuz až po sťažnosti na nedodržanie sľubov o stavbe ciest a analýzu, prečo tie ženy vôbec pracujú v zahraničí
a odchádzajú od svojich rodín. Ako sa však má postaviť k tejto udalosti kresťan? Modlitbou, otázkou i spytovaním svedomia! Modlitbou za zosnulých i prežívajúcich bolesť.
Otázkou: Ako reálne môžem ja osobne vstúpiť do smútku a bolesti pozostalých? No i spytovaním svedomia o svojom správaní za volantom. Koľkí aj z nás kresťanov svojou rýchlosťou, nedbanlivou jazdou, zlým technickým stavom vozidla či jazdou bez prestávky ohrozujeme život svoj a iných na cestách?
  

Jozef Kozák
Páčilo sa :
0