26. októbra 2017
Čítaní: 73
KN 43/2017 | Editoriál
Editoriál

 Hoci už uplynul mesiac, stále vo mne rezonujú dozvuky blahorečenia saleziána Titusa Zemana. Tisíce ľudí uprostred panelákov najväčšieho slovenského sídliska, pieseň s veľmi silným textom sprevádzajúca nesenie bronzového relikviára s pozostakami nového mučeníka. Ale aj rozhovor s charizmatickým donom Ángelom Fernándezom Artimem, hlavným predstaveným saleziánov, ktorému z tváre sálala hrdosť na don Boscovo dielo. V októbri, mimochodom, uplynul rok od smrti ďalšej veľkej saleziánskej osobnosti, Titusovho dobrého priateľa Ernesta Macáka, ktorý „mal prsty“ v legendárnych útekoch cez rieku Moravu. Temná doba, v ktorej obaja žili, bola súčasne dobou silných a odvážnych hrdinov. Mužov i žien ochotných riskovať slobodu, zdravie, dôstojnosť, ba i vlastný život. Dnes chýba ľuďom nielen ochota a odvaha, ale občas aj elementárny kus pokory. Málokto si dokáže úprimne priznať: Nedokážem si pomôcť sám. Snažíme sa byť silnými individualitami, nespoliehať sa na nikoho, kopať za seba. Don Titus aj don Ernest zvládli svoje ťažko predstaviteľné utrpenie vďaka tomu, že sa nikdy nespoliehali na vlastné sily. Stali sa z nich veľké osobnosti, pretože sa úplne podvolili a odovzdali Božej vôli. O donovi Ernestovi je známe, že pri riešení problémov sa vzdialil do ticha s ružencom v ruke. Dôveroval Panne Márii ako malé dieťa matke. Nepovažoval ruženec za nudnú stereotypnú modlitbu, ale za možnosť poradiť sa s Mamou. Skúsme aj my viac angažovať Máriu do našich problémov. Môže nám v tom pomôcť napríklad aj modlitba ruženca (s. 8 – 9). No len ak ju naozaj premeníme na dôverný rozhovor. 

Marianna Bublavá
Páčilo sa :
0