9. novembra 2003
Čítaní: 42
KN 45/2003 | Rozhovor
Verný kňaz
S nápadom pripraviť článok o Mons. Andrejovi Patkovi prišli čitatelia - jeho niekdajší miništranti. Sami dnes už sivovlasí, nezabúdajú na svojho kňaza. Hlboká stopa v dušiach veriacich svedčí o hlbokej duši ich pastiera. Spolu sme pripravovali materiál k jeho novembrovým 95. narodeninám. Nazbierané spomienky sa však stali spomienkami v pravom zmysle slova. „Pán Boh rozhodol ináč. Mons. Patku si 1. októbra povolal do svojej večnosti,“ napísal nám kardinál Ján Chryzostom Korec v záhlaví odpovede na otázky o svojom spolupracovníkovi a poradcovi. Najstarší kňaz Nitrianskej diecézy postúpil z vrchnej priečky vekového rebríčka ešte vyššie. Tým, čo ostali, zanechal svoje miesto i svedectvo. Slová jeho biskupa to dokazujú najpresvedčivejšie.

> Pri akej príležitosti ste sa s Mons. Patkom spoznali?

Z počutia som ho poznal už veľmi dávno. Bol vrstovníkom Mons. Dr. Pavla Beňušku, správcu farnosti v Bošanoch, odkiaľ pochádzam, s ktorým pôsobili už v rokoch 1937 - 1938. Počúval som o ňom ako o váženom kňazovi. Tak ho poznali aj v Ríme. Keď som roku 1969 po návrate z väzenia a po súdnej rehabilitácii smel prvý raz na 10 dní navštíviť Taliansko a v ňom Rím, na Štátnom sekretariáte, kam ma pozvali, mi ukázali návrh na obsadenie diecéz Slovenska novými biskupmi; medzi nimi bol aj Mons. Patka pre Nitriansku diecézu. Po tejto informácii som ho začal navštevovať ako správcu farnosti v Žabokrekoch, kam chodili za ním kňazi z pastorácie, ale i kňazi a laici tzv. podzemnej cirkvi. S Mons. Patkom sa dalo totiž celkom otvorene hovoriť o všetkých náboženských a cirkevných problémoch ako s kňazom naskrz spoľahlivým. Taký bol aj celý dekanát, do ktorého patril a do ktorého patrili aj Bošany. I tam som sa s ním stretal, keď som navštevoval svojich rodičov.
Keď ma 6. februára 1990 Svätý Otec vymenoval za diecézneho biskupa Nitrianskej diecézy, Mons. Patka bol jediný kňaz, ktorého som poznal natoľko, že som ho mohol požiadať, aby šiel do Nitry za riaditeľa Kancelárie biskupského úradu. Poznal kňazov, poznal farnosti, bol im blízky a mal skúsenosti s vedením agendy biskupského ordinariátu. Problém však videl vo svojom veku - mal už 82 rokov. Nie že by nebol vládal, ani že by nebol chcel. Trápilo ho skôr, ako prijmú jeho vek kňazi a iní. Uistil som ho, že všade poviem pravdu, že som ho o túto službu viackrát požiadal ja sám. Po určitom váhaní súhlasil a hneď začal denne dochádzať zo Žabokriek do Nitry, čo trvalo asi mesiac. Ustanovili sme nového správcu farnosti a Mons. Patka sa presťahoval do Nitry. Niekoľko rokov bol riaditeľom kancelárie, potom pracoval ako notár, v súdnych veciach a ako poradca. Vybavoval všetku latinskú korešpondenciu s Rímom, ktorej nebolo málo, najmä po tom, čo som bol vymenovaný za člena troch ústredných orgánov Svätej stolice, medzi inými Pápežskej rady pre kultúru. V posledných rokoch Mons. Patka naďalej vybavoval niektoré písomnosti kancelárie a prekladal texty z francúštiny.


Pri oslave 65 rokov kňazstva v Katedrále sv. Emeráma v Nitre roku 1998

Nový farár

Keď som bol ešte mladý študent, do obce Bošáca prišiel nový farár po pánovi dekanovi Augustínovi Feitscherovi, ktorý tam pôsobil 53 rokov. Krstil a učil náboženstvo nielen nás, ale aj našich rodičov. Celá dedina čakala, kto príde na miesto pána dekana, ako ho nahradí, či ho ponechá na fare... Jedného dňa sme sa dočkali. Na najbližšej nedeľnej omši sa predstavil pán farár Patka. Pri jeho prvej kázni som ako študent pochopil, že prišiel človek nevšedný, veľkej mysle, ktorý vyorie v našej dedine hlbokú brázdu. Keď som mal možnosť prvýkrát sa s ním rozprávať, vedel som, že je to pravda. 
To, čo dokázal v časoch zvlášť ťažkých pre Cirkev a vieru, bolo obdivuhodné. Priniesol moderné názory na spoluprácu kňaza s farníkmi, ktoré sám realizoval. V tom čase vyšla smernica umožniť niektorým študentom vstup do komunistickej strany. Mnohých nás pred tým uchránil. Jeho vzťah k duchovným veciam a dôvera v Božiu pomoc v ťažkých situáciách z neho priam vyžarovali. Vážil som si na ňom aj vzťah k slovenskému národu, ktorého bol verným synom. Aj vo vysokom veku stále pracoval ako kňaz či ako prekladateľ alebo v ďalších oblastiach, ktoré mu boli blízke. Keď ma vyprevádzal, vždy mi pri stisku ruky na rozlúčku prízvukoval svoje krédo: „Drž sa Pána Boha, pomáhaj ľuďom, kde len môžeš, a rob niečo dobré pre náš slovenský národ.”

JOZEF KOLLÁR, generálny riaditeľ Dusla Šaľa, a. s.

> Ako na vás pôsobil - ako pracovník biskupského úradu, ako kňaz, ako človek?

Mons. Patka bol veľmi svedomitý a verný kňaz. Bol to muž viery a modlitby. Modlitba ruženca a krížová cesta neodmysliteľne patrili k jeho duchovnému životu. A, samozrejme, adorácie v kaplnke. V práci bol dôkladný, spoľahlivý a vytrvalý. Mal rád svoju Nitriansku diecézu, mal rád Cirkev a svoje Slovensko. Trápila ho nejednota v našom živote a všetky neresti, ktoré sa u nás uchytili. Celkovo mal prísne požiadavky na kňazov, na ich pôsobenie a život. Sám žil veľmi skromne. Peniaze, ktoré dostal, veľmi rýchlo rozdal. Pre jeho vľúdnosť ho chodili navštevovať aj veriaci z farností, kde pôsobil ešte ako kaplán či ako správca farnosti. Tak za ním prichádzali aj jeho miništranti, hoci už majú aj 60 - 70 rokov.

> Čo by ste mu zaželali k 95. narodeninám, ktoré už slávi vo večnosti?

Teraz, keď si ho Pán povolal, už len jedno: aby mu v nebesiach sám vzkriesený Pán obrazne položil ruku na plece: „Dobre, verný sluha, vojdi do radosti svojho Pána!” A on aby sa prihováral za nás, ktorí tu ešte ostávame a máme ďalej rozvíjať život Cirkvi i národa v duchu viery, podľa evanjelia a v spojení so vzkrieseným Pánom.

Za rozhovor ďakuje

TERÉZIA KOLKOVÁ Snímky: archív biskupského úradu v Nitr
Páčilo sa :
0