9. novembra 2003
Čítaní: 56
KN 45/2003 | Rozhovor
Vždy som robil poctivú robotu
Životopis Mons. Andreja Patku sucho konštatuje: dvakrát pozbavený štátneho súhlasu, lesný robotník v polesí Ľuborča, po vymenovaní za monsignora roku 1946 v rokoch 1950 - 1954 mimo slobody.

 > To znamená, že ste boli zatvorený...

Bolo to jednoduché - proti sile sa nedalo nič robiť. Odviedli ma do Močenku. Sústreďovací kláštor urobili v kaštieli Nitrianskej diecézy, ktorý som mal dovtedy ako biskupský hospodár na starosti. Dostal som sa za väzňa tam, kde som gazdoval. Bolo tam 200 kňazov a misijných bratov, ktorí robili všeličo: chovali kurence, zajace, prasce... Keď som prišiel, dali mi kosu a poslali ma na breh. Vedel som kosiť, však som zo sedliackeho rodu. Porobil som - a čo ďalej? „Pôjdeš čistiť moju kanceláriu,” povedal mi taký 28-ročný chlapčisko. Bol plešatý a hovoril, že mu to pomáha, lebo jeho kultúrny referent, žid, by ho nerešpektoval, keby nevidel plešatú hlavu. 
Potom prišlo triedenie. Odviedli ma do Čiech, do Hájku pri Kladne. Ostal som tam vyše troch rokov, spolu asi s 80 českými a 20 slovenskými kňazmi, veľmi vzácnymi ľuďmi. Keď počuli moje meno, hneď ma spoznali, lebo aj v Čechách čítali moju knižku o svätom Jánovi Vianneym. 
Dostal som za úlohu čistiť zajačníky. Nuž, čo mi kázali, to som robil. Potom si vedúci zmysleli, že by bolo dobré chovať prasce. Nemali však pre ne chlievy. Mňa spravili murárskym majstrom a jedného kňaza z Košickej diecézy vybrali za tesárskeho majstra. „Robil si to niekedy?” spýtal som sa ho. „Jakživ nie.” Ja som rozumel aj tesárstvu, aj murárstvu, lebo keď sa budovali cirkevné stavby, bol som pri tom. Vždy som robil poctivú robotu, tak ma naučili doma.
Potom pre nás privážali vagóny gombíkov. Nahádzali to do miestnosti a my kňazi sme sa hrabali v špine, hľadali gombík ku gombíku a dávali ich do škatúľ. Vtedy som ochorel na pľúca. Keď tábor rozpúšťali, poslali všetkých českých kňazov bez ohľadu na vek na vojenčinu, slovenských do väzenia. Desiatich chorých, medzi ktorými som bol aj ja, poslali do Sliezska na poľsko-moravské pohraničie. V dome, ktorý kedysi postavili pre nemeckých kňazov penzistov, sestričky opatrovali bláznov. Medzi nich sme sa dostali. Ale potom sa našiel ktosi, čo povedal, že my kňazi sme nebezpeční aj pre bláznov, a dali nám extra izbu. Tam ma zaradili k chlapom, ktorí vyrezávali v lese suché stromy...

> Samé odborné práce... Roku 1954 vás prepustili a už roku 1956 vám krajský cirkevný tajomník povedal: „Červený Kameň bola naša najlepšia obec a vy ste nám ju pokazili.” Ako sa vám to podarilo?

Červenokamenská dolina je prekrásna. Bol som tam od jari do jesene. Vtedy ešte mali gazdovia svoje ovce, kravičky; kŕmili ich, dojili, kosili pre ne. Večer vždy krásne spievali, jedna partia na jednom úbočí, druhá na druhom, jedna odpovedala druhej. V kanonickej vizitácii som sa dočítal, ako už dávno nejaký biskup napísal, že oslavujú Boha nádherným spevom - „magnifico cantu”. Mali nadanie, nebolo treba cvičiť, už aj spievali štvorhlasne. Bola to veľmi dobrá dedina. No o pol roka som musel odísť. Čo som urobil? Spovedal som, sväté omše slúžil, kázal, to bola celá moja práca...

> Zanechali ste nezmazateľné stopy v dušiach svojich farníkov: postavili ste školu v Stránskom, Slopnej i kostol v Novej Bošáci a roku 1945 vám Spolok svätého Vojtecha v Trnave vydal knihu Svätý Ján Vianney. Prečo ste sa rozhodli zvečniť práve tohto svätého?

Lebo to bol dedinský farár. Dobre som poznal jeho životopis. Bol to chudobný chlapec, ťažko študoval a farárom sa stal v maličkej farnosti - asi 250 ľudí. Bolo to po Francúzskej revolúcii, kňaza tam nemali. On tú obec povzniesol. Boli tam štyri krčmy a všetky zlikvidoval! Osemnásť hodín denne sedel v spovednici, nadchýnal svojimi kázňami. Prichádzali k nemu biskupi - nielen z Francúzska, ale aj z Ameriky. Tento chudobný a jednoduchý kňaz, plný lásky k Pánu Bohu a ľuďom, ma tak zaujal, že som si povedal: tento človek bude vzorom pre slovenských kňazov.

Z rozhlasovej besedy Ľubice Šajdovej, 
ktorú odvysielalo Rádio Devín vo februári 2000

Páčilo sa :
0