16. novembra 2016
Čítaní: 168
KN 46/2016 | Rozhovor
Kňaz je pútnik, prechádza od tajomstva k tajomstvu
Píše, vyučuje na bohosloveckej fakulte UK, pôsobí vo farnosti Vrakuňa v Bratislave. Od mala túžil stať sa lekárom ako jeho mama, no Pán mu ukázal inú cestu. Ako kňaz a morálny teológ sa do medicínskych vôd napokon dostal štúdiom teologickej bioetiky. Predstavujeme vám Michala Vivodu (41), ktorý sa vám po celý rok prihováral v rubrike Deň Pána.

Väčšina našich čitateľov vás pozná len z homílií v Katolíckych novinách. Prezradíte nám, z akého mesta a rodiny pochádzate?
Narodil som sa v Bratislave, kde som prežil aj detstvo. Mama pochádza z Michaloviec a otec pochádzal z Vlčkoviec pri Trnave. Najkrajšie spomienky z môjho detstva sa viažu práve na Michalovce, kde som u starých rodičov prežil zasnežené Vianoce, Veľkú noc, neskôr mnohé prázdniny. Práve v Michalovciach som už ako chlapec vnímal krásu latinskej i gréckej liturgie. Tam som vnímal aj ľudovú zbožnosť, ktorá sa rýchlo vytráca z našich chrámov i zo života. Po  roku 1989, keď redemptoristi východného obradu získali späť svoj kláštor v Michalovciach, sme chodievali aj do ich Chrámu Zoslania Ducha Svätého.

 

Ste jediný syn svojich rodičov. Kedy ste pocí­tili Pánovo volanie a ako vaše rozhodnutie vnímali otec s mamou?
Počas detstva som chcel študovať medicínu a stať sa lekárom. Pamätám sa, ako sme sa na konci tretieho ročníka gymnázia zapisovali na voliteľné predmety vzhľadom na maturitu. Vtedy mi po prvý raz napadlo, či je Božia vôľa, aby som išiel na medicínu. Odvtedy som prosil Pána, aby mi povedal, aká je jeho vôľa. Odhaľovala sa mi postupne. Napríklad sme sa často zastavovali v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach. Pri bočnom oltári košických mučeníkov som znovu predostrel svoju prosbu Pánovi a vnímal som zvláštnu duchovnú silu – priviedla ma k rozhodnutiu ísť do seminára. Tohto rozhodnu­tia sa už môj otec nedožil, niekoľko mesiacov predtým zomrel po krátkej a ťažkej chorobe. Mama to prijala s odovzdanosťou do Božích rúk. Neskôr mi prezradila, že starí rodi­čia sa za moje kňazské povolanie modlili. Vide­li na mne to, čo som ešte potreboval spoznať. Ani kňaz, môj prvý duchovný sprievodca, sa môjmu rozhodnutiu nečudoval. Až v seminári mi povedal, že odkedy ma ako dvanásťročného spoznal, vedel, že raz pôjdem kňazskou cestou. Bol prvým kňazom, skrze ktorého sa Pán dotkol môjho srdca.

 

Ako študent bratislavského seminára ste do vášho časopisu Adsum napísali: „Kňaz je pútnik a jeho cesta je náročná. Vyžaduje si plač a nasadenie.“ Zmenilo sa niečo vo vašom pohľade na kňazské povolanie?
Pred niekoľkými rokmi mi jeden bohoslovec ukázal celý text toho krátkeho úvodníka z roku 1996. Keď som si ho prečítal, povedal som, že by som na ňom nič nemenil. Pri jeho písaní som sa inšpiroval knižkou talianskeho kňaza Carla Carretta Listy z púšte, ku ktorej sa často vraciam. Kňaz je a má byť tým, ktorý prechádza od tajomstva k tajomstvu, od človeka k človekovi, pripodobňujúc sa Kristovi. K tejto ceste patrí plné vnútorné nasadenie s nerozdeleným srdcom i plač. Teraz dodám, že ten plač sa môže premeniť na radosť v Duchu Svätom, ak ho kňaz obetuje s Kristom; ak ho ponorí do je­­ho presvätej krvi. 

 

Pôsobili ste ako rektor Kostola sv. Ladislava v Bratislave, kam chodia cudzinci na anglické sväté omše. Ako ste vnímali túto komunitu?
Komunitu anglicky hovoriacich veriacich katolíkov vnímam ako spoločenstvo v neustálom pohybe, lebo jej členovia často cestujú. Považujem za prozreteľné, že verbisti zaviedli v Bratislave sväté omše v anglickom jazyku, keď pôsobili v 90. rokoch pri Kostole sv. Ladislava. Cudzojazyční katolíci prichádzajú s hlbokým národným povedomím a osobitým prežívaním viery, ktoré závisí od krajiny pôvodu. Napríklad veľmi silnú skupinu tvoria Kórejci, ktorí sú veľmi disciplinovaní a distingvovaní pri svätej omši. Filipínci, zvlášť Filipínky, Afričania a Latinskoameričania nezaprú svoju spontánnu vrúcnosť v náboženských prejavoch. Briti a Íri sú džentlmenskí. Všetci títo kresťania sú tiež vystavení pokušeniu zosvetštenia viery a náboženstva v našej dobe, čo si nemusia uvedomovať, podobne ako to dokážeme ťažko rozpoznať a prijať aj my Slováci v našom domácom prostredí.

 

Vašou špecializáciou je morálna teológia, konkrétne bioetika. Akými cestičkami ste sa dostali k tomuto zložitému odboru?
Pôvodne som chcel študovať medicínu, moja mama je lekárka. Hoci som filozofické a teologické štúdiá začal v Bratislave, dokončil som ich v Ríme. Tam som pokračoval v štúdiu morálnej teológie so zameraním na teologickú bio­etiku na Akadémii sv. Alfonza a potom na prvej Fakulte bioetiky na svete na Pápežskej univerzite Regina apostolorum. Okrem toho som navštevoval Inštitút bioetiky Lekárskej fakulty A. Gemelli Katolíckej univerzity. V jej areáli sa nachádza aj nemocnica, v ktorej bol hospitalizovaný sv. Ján Pavol II.

 

Aby sme nespomínali len vážne veci, čo vás dokáže rozosmiať? Ako si najlepšie oddýchnete?
Dobre pobaviť ma dokáže pozorovanie hravých zvieratiek či dobré cirkusové, artistické alebo kúzelnícke predstavenie.
A najlepšie si odpočiniem v tichu prírody, pri prechádzke, dobrej knihe alebo hre s domácimi miláčikmi, napríklad so psom, kocúrom či mačkou u mojich známych.

 

Čo by ste zaželali našim čitateľom na začiat­ku Adventného obdobia?
Čitateľom Katolíckych novín želám skutočné hlboké obrátenie, ktoré má byť duchovným ovocím adventného času, aby objavili vo svojich životoch nežný dotyk nášho Pána, ktorý stále prichádza.
 

 

 

Michal Vivoda
Narodený: 9. apríla 1975 v Bratislave
Obľúbená kniha: okrem Biblie napríklad Majster šarkanov od Khaleda Hosseiniho
Obľúbený film: izraelský film Uspizin
Obľúbené jedlo: rôzne druhy zeleninových šalátov
 

Anna Pospíšilová
Snímka: rodinný archív michala vivodu
Páčilo sa :
0