16. novembra 2016
Čítaní: 426
KN 46/2016 | Téma
Svätá Alžbeta Uhorská bola ženou milosrdenstva
Katolícka cirkev slávi 17. novembra liturgickú spomienku sv. Alžbety Uhorskej. Zároveň sa 20. novembra 2016 zatvárajú sväté brány mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva. Tieto dve slávenia majú svojím významom k sebe veľmi blízko a môžu nám pomôcť ponechať brány našej duše naďalej otvorené evanjeliovej výzve byť „milosrdní ako Otec“.

Dejiny kresťanskej spirituality nás učia nepokladať súčasné hodnoty kresťanskej zbožnosti za istú samozrejmosť alebo príkaz. Aj tie sú súčasťou predošlého dejinného vývoja Cirkvi, v ktorom ich jednotlivec alebo skupina najprv prežili do tej miery, že ich kresťanské spoločenstvo prijalo a vštepilo ako hodnotu pre budúce generácie veriacich. Tento proces spontánnym a autentickým spôsobom utváral v toku storočí tvár Cirkvi.
V uplynulom roku katolíci na celom svete upierali pohľad na Tvár milosrdenstva, Misericordiae vultus. Jedno z dnešných chápaní milosrdenstva, ako veľkodušnej aktivity človeka „slovom a gestom“, má svoje korene hl­boko v dejinách Cirkvi. Vyplývalo zo zásadných zmien ešte stredovekej spoločnosti.

 

Stredoveký model ženskej svätosti
Milosrdenstvo ako hodnota v cirkevnej tradícii bolo prítomné už v raných storočiach kresťanstva. Príkladom môže byť sv. Martin († 397) a ikonická udalosť rozdelenia plášťa s výkladom jeho životopisca Sulpicia Severa zo 4. storočia. Spoločenské a hospodárske zmeny rozvíjajúcej sa európskej spoločnosti 12. -– 13. storočia však postupne priniesli zásadnú zmenu v pohľade na milosrdenstvo.
V centre tohto diania nachádzame osobnosť uhorskej princeznej a durínskej krajinskej grófky Alžbety (* 1207 – † 1231; kanonizovaná v roku 1235). Nekontrolovateľný vznik religióznych skupín koncom 12. a v 13. storočí znamenal, že pre vznikajúcu vrstvu laického obyvateľstva silnejúcich miest nebolo ešte v Cir­kvi vzoru, s ktorým by sa mohlo identifikovať; ktorý by vystihoval jeho stav. Odpoveďou na nové výzvy náboženského života vzmáhajúcich sa miest bola zbožnosť žobravých rádov (mendikantov) sv. Františka a sv. Dominika, ktoré priniesli nový typ laickej svätosti. Ich pôsobenie sa začínalo na juhu stredovekej Európy.
V oblasti na sever od Álp sa paralelne počas prvej tretiny 13. storočia stretávame s javom, keď obyvateľstvo v mestách Hesénska, Durínska a ich okolí oslovil život a skutky Alžbety, mladej vdovy po durínskom krajinskom grófovi Ľudovítovi IV. († 1227). Alžbeta sa stala prvou kanonizovanou ženou z nového prúdu men­dikantskej zbožnosti spolu so sv. Františkom († 1226; kanonizovaný v roku 1228), sv. Antonom Paduánskym († 1231; kanonizovaný v roku 1232) a sv. Dominikom (†1221; kanonizovaný v roku 1234).
Svätá Alžbeta predstavovala nový laický ženský typ svätosti, ktorý si osvojili široké vrstvy najmä v mestách a Cirkev ho prijala ako nový model svätosti. Alžbetin kult prakticky hneď po jej smrti smeroval k tomu, že sa stala patrónkou chorých, chudobných a núdznych. Jej osoba sa stala synonymom milosrdenstva až do dnešných dní. Aká žena sa teda ukrýva za bohatým korpusom výtvarných a písomných pamiatok rozprávajúcich o jej milosrdenstve?

 

Uhorská princezná
Alžbeta sa narodila v roku 1207 ako tretie dieťa uhorského kráľa Ondreja II. a jeho manželky Gertrúdy Meránskej zrejme v Bratislave alebo Blatnom Potoku (Sárospatak), vtedajších kráľovských sídlach. V rámci kráľovskej sobášnej politiky prin­cezná Alžbeta bola ako štvorročná zasnúbená so synom durínskeho krajinského grófa Herma­na I. Prípravy na Alžbetin odchod vyvrcholili vo „veľmi opevnenom kráľovskom hrade nazývanom Bratislava“, ako nás o tom informuje legenda od Teodorika z konca 13. storočia. V roku 1211 preto opustila vlasť a v sprievode rytierov a dvorných dám sa vydala na cestu do durínskeho Wartburgu. Celý svoj ďalší život prežila v Durínsku a neskôr v Hesensku. Svätopisci jej už v detstve pripisovali výnimočný charakter a zbožnosť. Zároveň už vtedy spomínali Alžbetiných neprajníkov na wartburskom dvore, ktorí jej vyčítali údajne malé veno, cudzí pôvod a najmä neskôr jej radikálny duchovný život.

 

Krajinská grófka
V roku 1221 sa mladá Alžbeta vydala za Ľudovíta IV., krajinského grófa Durínska. Vydajom získala spoločenský status svojho manžela a stala sa krajinskou grófkou. Ľudovít sa v prameňoch spomína ako čnostný a svätý muž, ktorý mal pochopenie pre Alžbetin duchovný život a skutky milosrdenstva. Ich manželstvo bolo harmonické. Stali sa rodičmi troch detí – Hermana, Žofie a Gertrúdy.
Alžbetin spôsob života sa vymykal akýmkoľvek normám aristokratickej spoločnosti tej doby. Konala stupňujúce telesné skutky kajúcnosti voči sebe – ako odmietanie honosných odevov, pôsty, bičovanie, nočné bdenie v modlitbe, a taktiež skutky milosrdenstva voči núdznym – ako rozdávanie almužien, opatrovala chudobných a chorých, prenášala ich na hrad. Z pozície krajinskej grófky bola jej charitatívna aktivita systematická a stála. Počas hladu v roku 1226, keď Ľudovít nebol prítomný pre rokovania na cisárskom dvore v Cremone, otvorila sýpky a rozdáva­la z nich chudobným. Dala postaviť dom pre najnúdznejších. Organizovala rozdávanie almužien zo svojho vena. Ikonickou v jej hagiografii sa stala udalosť, keď priniesla istého chorého do hradu a uložila ho do manželskej postele. Keď to zistila jej svokra Žofia, s výčitkami zavolala svojho syna Ľudovíta, aby manželku pokarhal. On však v posteli uvidel kríž, pretože – ako uviedol životopisec Teodorik –, Ľudovít pochopil, že „v chorých údoch sa prijíma a ošetruje Pán Ježiš Kristus“. Túto podobu legendy nachádzame v ešte známejšej príhode zázraku s ružami. Alžbeta niesla z hradu medzi chudobných chleby, keď ju pritom zastihol niektorý z jej neprajných príbuzných. Kázal jej ukázať, čo nesie. Chleby sa v jej plášti premenili na ruže. Pôvod tejto verzie legendy je z Talianska na prelome 13. a 14. storočia. Ruža ako jeden z atribútov sv. Alžbety sa udomácnila aj na Sloven­sku už v stredoveku.
Ústrednou postavou Alžbetinho duchovného života bol Konrád z Marburgu († 1233), známy kazateľ, ktorý oplýval duchovným aj svetským rešpektom. Stal sa jej spovedníkom a duchovným vodcom. Alžbetu mu zveril jej manžel Ľudovít, ktorý sa pravdepodobne v čase svojej neprítomnosti obával o manželkinu zra­niteľnosť v neprajnom prostredí dvora. Ako zaznamenali tiež Alžbetine služobnice, Alžbeta sa mohla poslušnosťou zaviazať akémukoľvek bis­kupovi alebo opátovi, ale ona sa zaviazala duchovnou poslušnosťou Konrádovi, ktorý nemal nijaké vlastníctvo.
Zlomovým momentom v živote 20-ročnej krajinskej grófky bol odchod jej manžela na križiacku výpravu v roku 1227. Alžbeta v čase rozlúčky nosila pod srdcom ich poslednú dcéru. Na výprave Ľudovít zahynul. Alžbeta spolu s deťmi opustila hrad Wartburg. Nie je doložené, či bol odchod dobrovoľný alebo nútený. V každom prípade sa Alžbete prihodilo, čo vtedy hrozilo každej vdove. Stratila vdovské práva a ocitla sa bez prostriedkov. Uchýlila sa do mesta Eisenach pod hradom a k príbuzným po matke. Deti neskôr poslala na výchovu. Po niekoľkých mesiacoch sa v roku 1228 na jej obranu postavili spolubojovníci jej manžela a obhájili jej práva pred novým pánom Wartburgu. Alžbete následne vyplatil jej veno. V tejto chvíli by bolo obvyklé, keby sa ako mnoho vtedajších vdov rozhodla vstúpiť do kláštora alebo sa znovu vydala. Hoci sa k nej prostriedky z vena dostali, na jej sociálnom postavení sa nezmenilo nič. Zvolila si dobrovoľnú chudobu. Vzdala sa všetkého majetku, vlastnenia, dokonca aj vlastnej rodiny. Prijala sivý habit spolu s niektorými svojimi najvernejšími služobnicami, ktoré nasledovali spôsob jej života. Následne odišla do Marburgu v Hesensku.

 

Striedmy a askteický život
V Marburgu založila špitál, kde bývala a ktorý zasvätila sv. Františkovi. Starala sa tam o chorých a chudobných. Pokračovala v skutkoch milosrdenstva, ktoré neprerušila ani počas ťažkostí. Naďalej pomáhala v celom okolí mesta ženám a deťom, núdznym, bedárom, ľuďom s duchovnými problémami. Ako spomínali jej služobnice, venovala sa manuálnej práci a vedela ošetrovať chorých, hoci ako ženu kráľovského pôvodu ju nik tejto zručnosti neučil. Stala sa známou nielen v širokom okolí, ale o jej živote vedel aj pápež Gregor IX. Zomrela v povesti svätosti ako 24-ročná vo svojom špitáli. Do roka sa začal jej kanonizačný proces, v dejinách Cirkvi jeden z najkratších. Svojou smrťou 17. novembra 1231 sa narodila pre nebo a kanonizácia 27. mája 1235 potvrdila, že pre nebo aj žila. Alžbeta sa po smrti stala populárnym vzorom zbožnosti pre laické vrstvy veriacich.

 

Nový pohľad na blížneho
Aké boli Alžbetine pohnútky na tento spôsob života? Podobnú otázku položil Alžbete pred takmer 800 rokmi aj jej spovedník Konrád z Marburgu, ako to zachytáva vo svojom liste pápežovi. Odpovedala mu, že „prostredníctvom nich (tých najúbohejších a najopovrhnutiahodnejších – pozn. aut.) získava zvláštnu milosť a pokoru; a ako žena nepochybne veľmi múdra, rozprávajúc mi o svojom predchádzajúcom živote, povedala, že je pre ňu nevyhnutné takto protivenstvami vyrovnať (niekdajšie svoje – pozn. aut.) protivenstvá“. Milosrdenstvo sa v citovaných slovách predstavuje ako forma ľútosti a pokánia za vlastné „protivenstvá“. Ide teda o aktívny skutok podmienený duchovným postojom.
Kľúčovou črtou Alžbetinho milosrdenstva bolo vidieť v bedárovi Krista a skláňať sa k nemu v evanjeliovej chudobe, ako to robil Ježiš, teda napodobňovať Krista. Tento jav nazývame imitatio Christi. Toto chápanie milosrdenstva prišlo v osobe sv. Františka, ktorý pri svojej konverzii prekonal odpor k malomocnému a pobozkal ho. Skutok na prvý pohľad aktívnej povahy, akým je pomoc malomocným, ukrýval v 13. storočí veľké duchovné posolstvo, ktoré bolo v stredoveku zrozumiteľné všetkým. Malomocenstvo znamenalo vylúčenie zo spoločnosti, všeobecný strach, zatratenie. Bozkom malomocného František získal novú slobodu voči starému strachu. V tejto súvislosti môžeme vidieť svedectvo Alžbetinej služobnice Isentrúdy, že jej pani sa malomocných nebála. Choroba sa nestala menej nákazlivou, ale spoločnosť dostala nový pohľad na postihnutých. Zo spoločensky marginalizovanej osoby sa stal druhý Kristus – alter Christus. Práve najzraniteľnejšie osoby sa mali stať objektmi milosrdenstva. Stali sa tiež dôkazom, že osoba, ktorá sa k nim dokáže priblížiť, je svätá. Život sv. Alžbety to predstavuje do absolútneho detailu. Zásadný obsah ľudskosti a lás­ky, aký dostali charitatívne skutky v dobe mendikantov vrcholného stredoveku, pretrval cez novovek až je pre nás samozrejmý dodnes.

 

Žena milosrdenstva
Napriek tomu, že sa Arpádovci, z ktorých kráľovského rodu Alžbeta pochádzala, nepričinili o jej svätorečenie, alžbetínska úcta bola v dynastii a v celom Uhorskom kráľovstve silná. Dosvedčuje to aj častý výskyt mena Alžbeta v uhorských kráľovských rodinách. Stala sa ako mulier misericordiae (žena milosrdenstva) vzorom pre zástupy žien; v stredovýchodnej Európe najmä urodzeného pôvodu. 
Hagiografický obraz Alžbety ju zviazal s milosrdenstvom a dobročinnosťou tak mocne, že v roku 1622 práve podľa nej dostala meno nová rehoľa sestier alžbetínok, ktorých charizmou je práca v nemocniciach. V roku 1738 prišli prvé sestry alž­betínky z Viedne na územie Slovenska do Bratislavy, kde pôsobia dodnes.

 

Úcta k sv. Alžbete na Slovensku
Sv. Alžbeta patrí k obľúbeným svätým aj na Sloven­sku. Bratislava je jediným písomne doloženým miestom v stredovekom Uhorsku, kde Alžbeta ešte ako dieťa žila. Košice sú s Katedrálou sv. Alžbety zo 14./15. storočia najvýznamnejším patrocí­niom svätej v rámci Slovenska aj niekdajšieho Uhorska. Trnava zase patrí k najstarším patrocíniám sv. Alžbety v Európe so zmienkou už z roku 1239. V oblasti západnej a strednej Európy možno sv. Alžbetu rozpoznať s najčastejšími atribútmi: chlieb, žobrák, miska, lyžica, almužna, kráľovský odev, terciársky odev či koruna.
Milosrdenstvo, ako ho dnes Cirkev ponúka prežívať, je odrazom najvyššej Božej vlastnosti medzi ľuďmi. Stojí na radostiach a trápeniach svätcov aj neznámych kresťanov, ktorí vlastným životom svedčili o milosrdenstve Boha voči ľuďom a medzi ľuďmi navzájom. Do týchto dejín spirituality milosrdenstva významne zasiahla mladá žena menom Alžbeta. Mnohé súčasné pohľady na milosrdných ľudí siahajú až do čias najmilosrdnejšej ženy stredoveku, sv. Alžbety, ktorá bola jasným odrazom Božej milosrdnej tváre, Misericordiae vultus.
 

Katarína Nádaská
Autorka je historička
Páčilo sa :
1