16. novembra 2016
Čítaní: 213
KN 46/2016 | Rozhovor
To sa potom robila revolúcia
NeŽnú revolúciu sme si nezaslúŽili. Dostali sme ju ako dar, ktorý si ešte budeme musieť odpracovať. To hovorí ONDREJ ŠTYRÁK (59), organizátor revolučného diania z novembra 1989 na Orave. Zhovárali sme sa s ním aj o situácii veriacich v druhej polovici osemdesiatych rokov

Skladali ste hudbu s duchovnou tematikou, dokonca omše. Ako sa to za komunizmu dalo? Nemali ste problémy v škole či práci?
K sakrálnej tvorbe ma pritiahol Marcel Šiškovič, ktorý bol u nás v Zázrivej kaplánom. Bol umelec, inovátor a rebel, čo mi imponovalo. Vnútorným založením som sa tiež cítil byť rebelom. Najprv sme sa pustili do prevzatých rytmických sakrálnych piesní. Nové veci sme vlastne začali písať preto, že nič nebolo „v ponuke“. 

 

Čo vtedy znamenalo byť katolíkom a rebelom?
Rebel a katolík... to by bolo asi na dlhšiu debatu. Zažil som rok 1968. Normalizácia mi bola proti srsti, i keď ktovie, či by som jej časom nepodľahol. Ako tínedžer som dokonca aj Cirkev vnímal ako znormalizovanú; Marcel Šiškovič na mňa pôsobil ako nádejná výnimka. Aj v rámci Cirkvi som tak bol asi trochu rebelom. Táto súhra faktorov a vplyvov mi asi pomáhala normalizácii odolávať.

 

A aké ste mali problémy s režimom?
Bol som si vedomý toho, že sme sledovaní. Aj v Bratislave, aj u nás v Zázrivej. Okľukou sa ku mne dostávali upozornenia rôzneho druhu. Jeden môj súkromný list s dôverným obsahom vraj putoval „z ruky do ruky“ na MNV a podobne. Na výsluch ma však predvolali až potom, čo ma zatkli na sviečkovej manifestácii v Bratislave.

 

Čo vás čakalo?
Po vypočutí v Justičnom paláci, kde som bol po zadržaní, ma predvolali na obvodné oddelenie VB v Dolnom Kubíne. Potom si ma cez riaditeľa podniku, v ktorom som bol zamestnaný, predvolala okresná ŠtB. Všelijako ma zvŕtali. Zistil som, že z človeka dokážu vytiahnuť aj to, čo povedať nechcel. Tak som sa ospravedlnil, že ešte mám pracovné povinnosti a musím sa porúčať.

 

To im stačilo, aby vás pustili?
Blahosklonne s tým súhlasili a navrhli mi ďalšie stretnutie napríklad po levočskej púti, na ktorú som im tiež prezradil, že sa chystám.

 

Čo bolo ďalej?
To som už (po rebelsky) vykypel, že teda takto nie, aby jeden na mňa robil „bububu“, druhý „ťuťuli muťuli“, a pritom si značil do notesa, čo rozprávam. Že ak ma tam ešte chcú vidieť, nech mi pošlú oficiálne predvolanie, urobia z mojej výpovede písomný záznam, ktorý si prečítam a v prí­pade súhlasu podpíšem.

 

Potom už dali pokoj?
Na to zažmurkali prekvapením – že si predstavovali „priateľskejšiu formu spolupráce“ a nie takéto oficiality. Keďže som však o žiadnu priateľ­skú spoluprácu záujem neprejavil, viac ma nevolali. Pán vyšetrovateľ ma dodnes na ulici úctivo zdraví.

 

Prečo myslíte, že takto skrotli?
Na obvodnom oddelení so mnou robili oficiálnu zápisnicu. Museli ju prepisovať, lebo som nesúhlasil s tým, ako ju napísali. Boli v nej formulácie, meniace význam mojich slov. Nemohol som ju v tom znení podpísať. Vypočúvajúci bol z toho celý zúrivý. Prísediaci príslušník, ktorý ma zhodou okolností poznal od detstva, sa ponúkol, že on ju prepíše. Jednak to bolo vždy o ľuďoch, jednak to už neboli päťdesiate roky.

 

Aj tak – nemali ste strach im oponovať?
Už boli podpísané viaceré medzinárodné dokumenty a do zahraničia prenikali správy o domácej situácii. Boli si toho vedomí. Prirodzene, išiel som k nim s maličkou dušičkou a s modlitbou – prosbou o Ducha múdrosti a sily. Bol som rozhodnutý dať najavo svoje náboženské presvedčenie, no nedať sa vmanipulovať do žiadnych výpovedí, ktoré by mohli poškodiť niekomu inému.

 

Dalo sa to? Pamätníci často spomínajú, že jedinou vhodnou stratégiou bolo nehovoriť nič.
Nepovedať nič sa mi zdalo málo. Nechcel som pred nimi vyzerať ako hlupák či tmársky náboženský zabednenec. A považoval som za dôležité svedčiť pred nimi o svojej viere. Aj oni boli Božie deti.

 

Podarilo sa vám to?
Od toho výsluchu som vnímal, že predo mnou majú určitý rešpekt, aj keď o to mi prvoplánovo nešlo. Jeden z vypočúvajúcich ma dokonca po revolúcii pozval na pivo. Vtedy už bol pánom podnikateľom. Myslel som si, že sa chce azda ospravedlniť, iba sa však vyhováral na vtedajšie pomery. Napokon som i to pivo, na ktoré ma pozval, zaplatil ja. Zabudol si vraj peňaženku. Ako hovorím – vždy je to o ľuďoch.

 

Ako to vlastne bolo s cirkevným životom na Orave počas komunizmu? Dá sa povedať, že Cirkev tam mala i počas komunizmu medzi ľuďmi viac dôvery a autority ako inde?
Na Orave bola vžitá tradičnejšia forma praktizovania viery – vyšší rešpekt pred cirkevnými autoritami, väčšia zviazanosť s pôdou, a tým pádom menší deštruktívny vplyv „robotníckej“ ideológie. To však ešte neznamená vyššiu úroveň či kvalitu žitého kresťanstva. Na rast osobnej viery bol paradoxne určitým spôsobom prospešný existujúci politický tlak – a ten bol trochu vyšší v industriálnych oblastiach a väčších mestách.

 

Predsa však, dá sa povedať, že praktizovať vie­­ru bolo počas komunizmu na Orave ľahšie ako napríklad v Bratislave?
Spomeniem jeden zaujímavý fakt. Komunisti sa snažili regulovať cirkevný život tak, aby upadal. Robili to napríklad tým, že „lepších“ – aktívnejších, nadanejších, populárnejších – kňazov sťahovali z miest a zašívali ich po kadejakých zapadákovoch. V mestách a industriálnych oblastiach nechávali skôr kňazov, ktorí im nenarúšali plány príliš účinným apoštolátom. Nevedomky však dosiahli opak – zabezpečili náboženský rozvoj na vidieku, kde by prirodzene také podmienky nemal. Pán Boh má svoje spôsoby, ako otočiť zlé na prospech dobra.

 

A ako to bolo na Orave s tajnou Cirkvou?
Na také „panské huncútstva“ sa tiež chodilo do miest. Je však pravda, že mnoho aktivistov tajnej Cirkvi pochádzalo z vidieka a malo odtiaľ „zdravý zemitý kresťanský základ“.

 

Čo tým myslíte?
Tie „huncútstva“ a „základ“ boli skôr žartom. Myslím si však, že vidiek bol silnou kádrovou zásobárňou pre štruktúry tajnej Cirkvi, zatiaľ čo mestá boli zase skôr tým mozgom. Ťažko sa to porovnáva.

 

Aký bol vlastne vzťah oficiálnej a tajnej Cir­kvi?
Medzi „oficiálnou“ a „tajnou“ Cirkvou bol určitý odstup, ja som to však tak nevnímal. Pre štátny aparát bola nepohodlná Cirkev ako taká. Boli však nervóznejší z toho, čo nemali pod kontrolou. Asi však spomeniem jeden trend, ktorý sa začal objavovať na sklonku totality.

 

Aký trend?
Začalo to oslavami tisícstého výročia smrti sv. Metoda na Velehrade v roku 1985. Tam si kresťania v ČSSR uvedomili svoju silu. A ŠtB svoje slabiny. Ľudia sa zišli v obrovskom počte už na vigíliu. Normalizátori v snahe eliminovať nekontrolované nočné duchovné aktivity nariadili baziliku večer vyprázdniť a zavrieť. Duchovne smädné davy hlavne mladých ľudí sa tak dostali do ešte ťažšie kontrolovateľného prostredia – na lúky pod katedrálou a do priľahlého lesíka.

 

Čo sa dialo potom?
Tam sa rozprúdilo vanutie Ducha, bola to noc milostí. Sviatok potom už slávilo spoločenstvo zobudené Duchom Svätým. Komunisti z výročia chceli urobiť oficiálnu úradnú slávnosť. Nevyšlo im to však, lebo zobudené kresťanské spoločenstvo si nenechalo svojho svätca vziať.

 

Táto skúsenosť pomkla kresťanov k väčšej aktivite, však? Ako sa to prejavilo?
Túžili to zažívať zas a zas – a čoraz silnejšie. Tieto situácie sa potom opakovali na púťach v Šaštíne, Levoči či Nitre.

 

A na Orave?
Na Orave síce neexistovalo žiadne tradičné pútnické miesto, no Duch už vanul. Chystal sa napríklad odpust v Oravskom Veselom, na poľskej hranici, „pánubohu za chrbtom“. Kanálmi tajnej Cirkvi sa správa nepochopiteľne rýchlo rozniesla po celom Slovensku. A tak ako vo Velehrade, aj v Oravskom Veselom sa diala noc milostí.

 

Ako prebiehala?
Spevy, svedectvá, osobné modlitby, zimomriavky, slzy, eufória, hmatateľné plamene Ducha Svätého v mladých srdciach. To isté sa zopakovalo u nás v Zázrivej. Po Slovensku sa roznieslo, že v Zázrivej je odpust – a v sobotu večer sme mali plný kostol mladých ľudí. Pán farár nám o polnoci vyložil Najsvätejšiu sviatosť, po krátkej poklone odišiel spať a nás všetkých nechal „napospas“ Eucharistii a Duchu Svätému. Ten konal. Znova spevy, výpovede, modlitby a neskutočne silné dotyky Božieho Ducha. Ak sa niekde budovali základy a predpoklady na revolučné zmeny u nás, tak v týchto aktivitách. To sa potom robila revolúcia! Nežná!

 

A ako to bolo potom v novembri 1989? Existoval na Orave aj politický disent? Boli v ňom zapojení i kresťania?
V určitom zmysle to k sebe patrilo. U nás na Slovensku predsa iný disent ako kresťanský takmer nejestvoval. Mnohí sme tieto aktivity cítili ako svoju občiansku povinnosť. Necítim sa byť politikom, no do politického diania som sa zapájal. Hlavne preto, že to vtedy ešte nemal kto robiť. Určite som však pri tej práci nechcel ostať. Bolo treba preklenúť obdobie, než vyrastie nová, politicky zrelšia generácia. No dodnes si nie som istý, či sa to už podarilo.

 

Keď teda politické dianie ešte nemal kto robiť, ako vyzerala nežná revolúcia na Orave?
Boli sme v dobrej nálade po jednej svadbe, keď sme si pozreli prvé správy z diania v Prahe. Bolo to silné, burcujúce, aj vyvolávajúce množstvo obáv z možných scenárov. Vidiek ich sotva mohol dajako zásadne ovplyvniť, bolo však dôležité zmobilizovať spoločnosť na celonárodnej úrovni. Inak by pravdepodobnosť iných, konfrontačnejších scenárov bola vyššia. Tobôž v situácii, keď na revolučnú zmenu spoločnosť v re­pub­like nebola zrelá.

 

Spoločnosť nebola zrelá na zmenu?
Normalizačná garnitúra bola u nás zahniezdená v plnej sile. Nič dramatické, hlavne na sociálnom poli, ktoré bežná pospolitosť vníma naj­intenzívnejšie, sa nedialo. Na revolučné pnutie a hnutie nebola vôľa ani sila. Museli to naštartovať „decká“ zo škôl. Mnohí bežní ľudia sa čudovali, čo to tie decká chcú, o čo im ide?

 

Čo ste teda robili, keď ste zistili, že v Prahe sa to už melie?
Sledovali sme správy, televíziu. Stretali sme sa, aktivizovali. Kto mohol, vycestoval do Bratislavy či Prahy. Nebola to záležitosť jedného revolučného lídra, skôr dianie koordinované novovzniknutou politickou skupinou. Najprv to bola Verejnosť proti násiliu, neskôr vzniklo aj KDH. V Zázrivej sme mali klub KDH založený, tuším, o deň skôr, ako bolo celoštátne KDH založené oficiálne.

 

Ako to?
Mali sme úzke kontakty s Bratislavou a sledovali sme, čo sa deje. V Bratislave sa ešte riešila otázka smerovania kresťanskej politiky: Čarnogurského KDH verzus Šaturova Kresťanská strana. V Zázrivej sme sa rozhodli pre Čarnogurského alternatívu, tuším ešte skôr, ako ju oficiálne založili. To spomínam na odľahčenie ako ilustráciu našej nedočkavosti.
Ešte jedno som chcel spomenúť. Keď sme zakladali KDH v Dolnom Kubíne, malo ekumenické zastúpenie a zloženie. Okrem katolíkov tam bola Cirkev bratská, adventisti, evanjelici. Časom to katolícky faktor prevalcoval. Podľa mňa na škodu veci. Možná kresťanská ekumenická jednota sa rozplynula v kalných vodách nejednoty a márnomyseľnosti jednotlivých frakcií a záujmov.

 

Vráťme sa ešte do novembra 1989. Ako ste to vtedy prežívali?
Troška sme sa v kútiku duše chveli, ako zare­agujú Rusi. Tí však mali dosť svojich perestrojkových starostí. Zrazu sme boli pod šťastnou hviezdou. Aj preto som cítil, že je to nezaslúžená, darovaná revolúcia.

 

Ako to myslíte?
Ak ju ktosi odpracoval, tak hlavne disidenti, u nás najmä kresťanskí. Dávno predtým, než prišla. Neskôr, keď už pominuli riziká, sa do revolučných šíkov povtláčali hlavne tí, ktorí v tom videli svoj prospech. Na škodu zdravého vývoja. Masy sa s dianím zviezli pasívne – ako predtým. Preto si revolúciu dodnes odpracúvame a ešte si ju budeme musieť. Odpracovať a vymodliť.      

Miroslav Pastorek
Páčilo sa :
0