15. novembra 2017
Čítaní: 66
KN 46/2017 | Rozhovor
Východné cirkvi sú kresťanským bohatstvom
Pápežský východný inštitút oslávil 100 rokov od svojho založenia. O dejinách tejto inštitúcie sme sa rozprávali s arcibiskupom Cyrilom Vasiľom SJ, sekretárom Kongregácie pre východné cirkvi a bývalým rektorom inštitútu.

 Kedy a prečo vznikol Pápežský východný inštitút?

Pápežský východný inštitút vznikol v októbri 1917, len 5 mesiacov po zriadení Kongregácie pre východné cirkvi a zhodou okolností len pár týždňov pred boľševickou revolúciou v Rusku. Bol zriadený pápežom Benediktom XV. s trojitým cieľom: vytvoriť v Ríme dom vyšších cirkevných štúdií pre východných katolíkov; ponúknuť latinskému duchovenstvu, ktoré sa pripravuje na pastoračné účinkovanie medzi východnými kresťanmi možnosť získania poznatkov o kresťanskom Východe; dať možnosť pravoslávnym veriacim spolu s katolíkmi študovať spoločné korene viery a tradície Cirkvi. Tieto tri motívy sú s istou obmenou platné aj dodnes, aj keď sa medzičasom mnohé v Cirkvi zmenilo.

 

Ktoré zlomové udalosti charakterizovali jeho dejiny?

Po stránke akademického vedenia po prvých piatich rokoch existencie došlo k dôležitej zmene, ktorá výrazne ovplyvnila charakter inštitútu. Od roku 1922 pápež Pius XI. zveril vedenie inštitútu Spoločnosti Ježišovej, jezuitom. Odhliadnuc od tejto zmeny môžeme povedať, že dejiny Pápežského východného inštitútu sa pohybujú po tých istých súradniciach ako svetové i cirkevné dejiny. Už spomenutá boľševická revolúcia a prenikanie komunistických režimov do iných štátov strednej a východnej Európy počas nasledujúcich 70 rokov v mnohom ovplyvnilo život východných katolíckych i pravoslávnych cirkví v týchto krajinách, čo sa výrazne odzrkadlilo na voľbe akademických programov a zložení profesorského zboru i študentskej akademickej obce. Ďalším medzníkom bol bezpochyby Druhý vatikánsky koncil. Jeho prelomové dokumenty týkajúce sa vzťahu k východným katolíckym cirkvám (Orientalium ecclesiarum) a ekumenizmu (Unitatis redintegratio) môžeme v istom zmysle považovať  za najvyššie potvrdenie princípov, na ktorých  bol založený a rozvíjal sa východný inštitút. Tretím medzníkom je obdobie po roku 1990, teda po páde komunistických režimov vo východnej Európe – v tomto období inštitút významne spolupracoval a spolupracuje na obnovovaní cirkevného a akademického života znovuzrodených východných katolíckych cirkví, ktoré povstali z popola a vyšli z katakomb prenasledovania. Otvorenie fakulty východného cirkevného práva v roku 1972, ktorá je dodnes jedinou fakultou tohto druhu na svete, promulgovaním Kódexu kánonov východných cirkví v roku 1990, prispieva Pápežský východný inštitút k formovaniu právneho povedomia východných katolíckych cirkví.

 

Pre koho je vlastne inštitút otvorený? Kto na ňom môže študovať?

Inštitút poskytuje postgraduálne vzdelanie, je teda možné získať na ňom titul licenciátu a doktorátu. Predpokladom na zápis je akademický stupeň bakalára teológie, alebo stupeň, ktorý je s ním porovnateľný. Prakticky, toto je jediné akademické kritérium. Od klerikov sa vyžaduje aj odporúčanie ich  predstavených, od laikov stačí dobrozdanie biskupa alebo odporúčanie vlastného duchovného, ale pre laikov by bol možný zápis v podstate aj bez posledne uvedenej podmienky.

 

Ktoré známe osobnosti študovali alebo vyučovali na inštitúte zo sveta, alebo zo Slovenska?

„Zoznam známych osobností, študentov i profesorov by bol naozaj dosť dlhý. Stačí uviesť, že napríklad v oblasti práva bol jedným z prvých profesorov slávny profesor Cappello. Prvým rektorom bol neskorší milánsky arcibiskup blahoslavený Idelfonso Schuster. V oblasti patristiky a špirituality bol priekopníkom francúzsky profesor Hausher a najmä u nás dobre známy český jezuita, neskôr kardinál Tomáš Špidlík. Každý, kto čo len trochu pozná východné právo, vie, že dnešný Kódex existuje len vďaka húževnatosti slovinského jezuitu Ivana Žužeka, ktorý bol 18 rokov sekretárom a hnacím motorom prípravnej komisie. V súčasnosti je známy v umeleckých kruhoch ďalší Slovinec Ivan Marko Rupnik, ktorý svojím umeleckým ateliérom špecializovaným na prípravu mozaík výrazne ovplyvňuje už viac ako dve desaťročia monumentálnu sakrálnu umeleckú tvorbu. Východná liturgická veda vďačí za mnohé trojici jezuitov Matteos, Arranz a Taft, hoci prví dvaja boli Španieli a tretí je Američan, všetci prijali byzantský obrad a stali sa svetovo uznávanými priekopníkmi v štúdiu byzantskej liturgie. Spomedzi slovenských profesorov je najznámejší profesor Michal Lacko, vyučujúci históriu. Zvlášť slovenskí gréckokatolíci mu vďačia za mnohé – aj preto Teologická fakulta Trnavskej univerzity pomenovala po ňom Centrum spirituality v Košiciach. Zoznam slávnych študentov je hádam ešte dlhší: môžeme spomenúť bulharského biskupa mučeníka, blahoslaveného Eugena Bossilkova, nášho redemptoristu, kandidáta blahorečenia otca Mastiliaka, ale napríklad aj súčasného konštantinopolského pravoslávneho patriarchu Bartolomeja.

 

Na škole sa stretávajú študenti rozličných kresťanských denominácií. Ako spolu vychádzajú?

Akademická atmosféra sa vyznačuje ústretovosťou, priateľským duchom a vzájomnou úctou. Nepoznám žiadnu situáciu, ktorá by odrážala napätia alebo nedorozumenia – a to dokonca ani vtedy, ak tieto existujú v reálnom živote medzi jednotlivými konfesijnými alebo etnickými skupinami v ich domácich krajinách.

 

Svätý Otec František navštívil pri príležitosti 100. výročia inštitút osobne. Aký odkaz zanechal študentom i vedeniu?

Svätý Otec vyzval celú akademickú obec k ďalšiemu budovaniu ciest vedúcich k lepšiemu vzájomnému poznaniu medzi Východom a Západom i medzi jednotlivými katolíckymi a nekatolíckymi cirkvami, k pokornému štúdiu vo vzájomnej úcte, ktoré privádza nevyhnutne k poznaniu spoločných prameňov viery i rôznych tradícií, a ktoré nabáda k obnoveniu túženej jednoty všetkých veriacich v Krista.

Ľudovít Malík, snímka: tkkbs/ Matej Molčanyi
Páčilo sa :
0