23. novembra 2016
Čítaní: 441
KN 47/2016 | Misie
Írsku ponúka otvorené srdce
Prečo sa v Írsku počas uplynulých troch desaťročí takmer úplne vyprázdnili kostoly a prečo sa mocná a všadeprítomná Cirkev ocitla na okraji spoločnosti? Ako v Írsku opäť rozdúchať plameň viery? Čo robiť, aby podobný osud nepostihol aj Slovensko? Odpovede na tieto otázky hľadal filmový štáb Lux communication priamo v Írsku u slovenského misionára Gašpara Habaru SVD (51).

„Do Írska som prišiel v roku 2007, práve v čase vypuknutia ekonomickej krízy. Istý Ír mi povedal, že Ír­sko nie je najlepšia krajina na život, zato je to výborná krajina na zomretie,“ zasmeje sa misionár Gašpar Habara. Írsky pohreb je totiž úplne výnimočná vec a o pohreboch sme sa bavili pravidelne počas celého týždňa nášho pobytu na fare v Kildare Town. „Najskôr idem do ro­­diny zosnulého osobne vyjadriť sústrasť, s každým pozostalým sa porozprávať a robiť si poznámky. Potom si pripravujem úvahu o zo­snulom berúc do úvahy jeho svedec­tvo ako kresťana či človeka vzdialeného od Cirkvi,“ približuje okolnosti pohrebu Gašpar Habara. A pohreby sú každý týždeň, lebo pochovávať musí katolícky kňaz. Ľudia nenašli náhradu za pohreb v rámci Cir­kvi. Pri narodení a pri smrti chcú byť jej súčasťou.

 

Bod zlomu
Najlepší priateľ Gašpara Habaru v Ír­sku je jeho sedemdesiatpäťročný spolubrat John. Pre Gašpara bol veľkou oporou v prvých rokoch na misii v Írsku, keď tam naplno prepukla kríza Cirkvi. „Keď Ján Pavol II. prišiel v roku 1979 do Írska, Cirkev sa zdala taká silná ako nikdy predtým. Odvtedy však nastal rýchly pokles v pozícii aj autorite Cirkvi. Hlavným dôvodom sú hrozné sexuálne škandály. Ľudia zistili, že asi štyri percentá kňazov boli zapletené do sexuálneho zneužívania detí a cirkevná hierarchia to neriešila, ale, naopak, tieto zlyhania kryla,“ približuje príčiny úpadku John. Spomína, že v šesť­desiatych rokoch 20. storočia, keď bol v seminári, bolo v Írsku viac kňazských povolaní ako kedykoľvek v histórii. Veľmi veľa misionárov išlo z Ír­ska do celého sveta. Kedysi mala jeho diecéza tridsať seminaristov, teraz má však ledva troch. Gašpar Habara s trpkosťou spomína na svoje prvé roky, keď sa z médií v Ír­sku valila na Cirkev jednostranná kritika. Hovorí, že sa hanbil chodiť po ulici v rímskom koláriku, aby mu nezačali nadávať do pedofilov.

 

Zázrak s futbalovou loptou
Stredná generácia a deti v írskych kostoloch takmer úplne chýbajú. Výnimkou bola nádherná svätá omša pri príležitosti otvorenia školského roka na cirkevnej škole v Kildangane. Kostol zaplnili odu­­­­šu spievajúce deti, nadšenie, radosť a nádej. O pár dní v nedeľu však v tom istom kostole bol, žiaľ, len zlomok z tých detí. Situáciu približuje riaditeľka cirkevnej školy Sheelagh Murphyová takto: „Mnohé deti prichádzajú z pomerne sekulár­neho prostredia a nechodia s rodičmi v nedeľu do kostola, tak ako sme my chodili, keď sme boli mladí. Preto chceme, aby bol náš odkaz jednoduchý a jasný. Aby si vytvorili osobný vzťah s Bohom.“
Cez veľkú prestávku zobral Gašpar Habara na dvore chlapcom futbalovú loptu. Kedysi hrával za svoju rodnú dedinu – Dulovce – futbal. V obleku a čiernej košeli s kolárikom sa hral s loptou ako futbalista profesionál: hlavička, jedna noha, druhá noha, hruď, hlavička... Chlapci aj dievčatá v bordových uni­formách zamrzli v pohybe a s otvorenými ústami sledovali tento nezvyčajný jav. Po krátkej exhibícii sa rozprúdila vášnivá debata o obľúbených futbalových tímoch a hráčoch. Ako pritiahnuť tieto deti k Bohu? Pýtali sme sa aj my v aute na cestách zelenou írskou krajinou posiatou ovcami.
Tajomstvom úspechu Gašpara Habaru pri ohlasovaní evanjelia v Írsku je jeho široký úsmev a hlavne jeho široké srdce. „Gašpar je v našej farnosti veľmi obľúbený, lebo je obyčajný, normálny človek, nekáže od oltára, snaží sa ponúkať myš­lienky, ktoré sú autentické a úprimné, dôverujeme mu – a to je dôle­­ži­té,“ hovorí riaditeľka školy Sheelagh Murphyová.

 

Spáleniskom ku krížu
Gašpar Habara má na Slovensku mamu, ktorej fotku má pripnutú v kuchyni na chladničke. Napriek vzdialenosti je pre neho veľkou oporou. „Je dobrý pocit vedieť, že sa za teba niekto stále modlí. To sa nedá ničím nahradiť. Keď sa za teba modlí tvoja mama, si v dobrých rukách,“ zdôveruje sa Gašpar Habara.
Našťastie, po rokoch beznádeje začína aj pre Cirkev v Írsku svitať nádej uprostred temnoty. Verbista John si myslí, že rovnako ako Cirkev veľmi rýchlo upadla, môže sa veľmi rýchlo aj pozviechať: „Verím tomu. Íri sú hlboko nábožní, stále o Cirkvi rozprávajú, hoci ju kritizu­jú. Majú vieru v génoch, sú ňou fascinovaní. Problém majú s postojmi Cirkvi a s ľuďmi v Cir­kvi, nie so sa­mot­­­­­ným kresťanstvom.“ Pekným symbolom obnovy bola vychádzka na kopec s veľkým betónovým krížom na vrchole. Chodník prechádzal rozsiahlym čiernym spálenis­kom. Na vrchu však pevne a neohrozene stál kríž, na jednej strane kopca svietilo tajomné more, na druhej strane sa do diaľok vlnili šťavnatozelené kopce. Pri kríži sa Gašpar Habara podelil so svojím snom pre Írsko: „Túžim, aby Íri nezabudli na mnohých svätcov, ktorí vzišli z ich krajiny a obetovali aj život zato, aby priblížili ľuďom Krista. Želám si, aby Cirkev už nikdy nezneužila svoju moc. Želám si, aby sa Írsko obnovilo, aby sa zazelenalo tak, ako sa zazelená príroda po každom daždi.“
 

MAREK POLÁČEK
Snímka: Archív –GH–
Páčilo sa :
3