23. novembra 2016
Čítaní: 164
KN 47/2016 | Rozhovor
Zabehol 36 maratónov za 50 dní
Tridsaťšesť maratónov za päťdesiat dní. Beh z Košíc do Vatikánu bol dlhý 1 534 kilometrov. To zvládol farár z Hýľova a riaditeľ útulku pre bezdomovcov Oáza – nádej pre nový život, n. o., v Košiciach Peter Gombita (59). Bežal, aby ľudí upriamil na pomoc chudobným. Porozprávali sme sa s ním o tom, čo ho na ceste postretalo, i o tom, aké má plány do budúcna.

Aké bolo privítanie vo Vatikáne?
Bolo to čosi neopísateľné. Pre veľkú únavu som si to nevedel celkom vychutnať. Pohľad na Vatikán však bolo čosi úžasné.

 

Vaša denná bežecká dávka bola jeden maratón, však?
Mali sme aj nejakú prestávku, za päťdesiat dní som tak zabehol tak­mer tridsaťšesť maratónov.

 

Čo vás k behu motivovalo?
Chcel som upriamiť veriacich na chudobných. Mojím cieľom bolo priblížiť ľudí chudobným, trpiacim a opusteným. Musíme im pomáhať. Nejde totiž len o to, dať im nejaké peniaze. To, že môžem svojím životom komusi pomôcť, prebilo bolesti, únavu, strach a všetko, čo na ceste prichádzalo.

 

Podarilo sa vám naplniť cieľ?
Splnilo to svoj účel. Bolo to dosť sledované, s tým som ani nepočítal. Maratónom to však nekončí. Ostáva tu výzva, aby sa podnikatelia, bežní ľudia, Cirkev i občianske združenia dali dokopy a riešili problém chudoby. Dá sa to.

 

Ako?
Musí v tom byť angažovaný aj štát: zriadiť vývarovne a nocľahárne. Tak, aby každý dostal stravu, oblečenie a mal sa kde vyspať. Treba však, aby sa o to svojou prácou a snahou pričinili aj bezdomovci. S niektorými vecami totiž nesúhlasím: aj vo Vatikáne žobrú, nastavujú ruky. Niekedy sú to divadlá. Treba rozlíšiť, kto je chudobný a potrebuje pomoc a kto to hrá.

 

Čo plánujete robiť teraz?
Dostali sme desať unimobuniek, staviame z nich domčeky pre ďalších štyridsať-päťdesiat ľudí. Mám v hlave jeden projekt: stačilo by, keby Slovenský pozemkový fond alebo Cirkev dali do dlhodobého prenájmu tri áre pozemkov, na ktorých by sme mohli stavať domčeky. A udržať, aby sa tie domčeky nerozbili, ale aby ich obyvatelia– pod určitou kon­trolou – udržali čisté.

 

Čomu všetkému ste vlastne na svojej ceste čelili?
Za tých päťdesiat dní som raz fyzicky zakolísal, v myšlienkach som však nezapochyboval. Nezložil som sa, pretože som vedel, že keď len raz čosi také urobím, tak akoby zatiahnem ručnú brzdu a skončím. Že prestane príliv sily, Božej milosti a elá­nu.

 

Ako ste to vôbec zvládli?
Šesť až deväť maratónov bolo mojich, tie však boli o trápení. Zvyšných dvadsaťdeväť bolo Božích. Cítil som silu a pokoj. Mal som chuť ísť znovu behať. Aj keď som bol poobede unavený, boleli ma kolená aj lýtka, ráno som sa však opäť tešil na beh. V radosti, pohode sa úplne ináč pracuje i behá. Mohli by sme toho urobiť oveľa viac, žiť krajšie a lepšie, keby nebolo zlosti a nepokoja. Stále totiž len opravujeme, čo sme pokazili, nie sme spokojní so sebou ani s inými, a to človeka oberá o silu a chuť. To sú poznatky z výs­ku­mu, ktorý robím aj na sebe.

 

Čo ešte ste zistili?
Zistil som, že človeka nič neunaví tak ako nepokoj, zloba, zlosť, hriech a trápenie. To človeka ubíja. Keď sa človek vyspovedá, po spovedi sa potrebuje dať dokopy aj fyzicky. Pretože telo sa zanesie a nefunguje tak, ako by malo. A práve športom, prácou, behom či túrami môže človek dostať svoje bunky naspäť do správnych koľají. Aby som však nezabudol jeden príbeh, viažuci sa k môjmu behu.

 

Áno?
Keď som bol ešte farár vo Svidníku, zavolali ma ku krstu. Dievčatko bolo vo vážnom stave v inkubátore, lekári hovorili, že pravdepodobne zomiera. Pokrstil som ho, rozlúčil som sa a odišiel. A po dvadsiatich piatich rokoch si so mnou prišlo zabehnúť maratón dievča a hovorí – ja som bola tá, ktorú ste v tom inkubátore krstili. Dnes pracuje v TV JOJ, behá triatlony aj maratóny a prišla, aby ma podporila v behu vo Vatikáne. Pán Boh si počká dvadsaťpäť rokov, aby ukázal svoju silu a silu krstu. Po krste sa totiž hneď prebrala, začala žiť a lekári nechápali. Rád by som sa podelil aj s ďalším prí­behom.

 

Povedzte nám.
Keď som v Košiciach začínal svoj beh, prišiel ma vyprevadiť aj jeden človek v šatke. Spýtal som sa ho, či si ju nechce dať dole, lebo bolo horúco. On mi povedal, že ju nosí, lebo je po chemoterapii. Chcel som ho povzbudiť, ale nevedel som nájsť vhodné slová. On mi nato povedal: „Netrápte sa, otče. Ja som svoj život odovzdal lekárom a Bohu. Som pacient, ale stále žijem, pracujem.“ Pre mňa je to hrdinstvo. Často hovorím – keď ste zdravý – aký problém? Preto mám vždy pred očami chorých. Aj keď na mňa doľahne trápenie či únava, hovorím si: Bože, oni sú na tom stokrát horšie a nefňukajú. Aj z toho čerpám povzbudenie: rob, pracuj, teš sa zo života, lebo chodíš, si zdravý, žiješ. Rob, čo môžeš, koľko môžeš, teš sa zo života, povzbudzuj druhých.

 

Stretávajú vás veru silné príbehy.
Toľko príbehov sa zbehne, že aj keby človek chcel cúvnuť, už ho to nepustí; tlačí ho to dopredu. Lebo vie, pre koho to robí. Aj vo Vatikáne – slovenskí kňazi, ktorí tam sú, ma chceli dostať k Svätému Otcovi. Tak im hovorím – nestarajte sa, to príde, keď Pán Boh bude chcieť. A predstavte si: keď sme vo Vatikáne koncelebrovali svätú omšu, bol som skoro v poslednom rade, ja sa vždy skôr tak schovám. Avšak nakoniec práve náš rad zobrali, aby sme šli priamo k Svätému Otcovi s hostiami. Pán Boh to napokon zariadil. Má svoj program, a keď mu necháme voľné ruky, on to urobí, ako to má byť. Keď sa mu do toho miešame, často to pokazíme a urobíme ináč, ako je v Božom pláne.         

Miroslav Pastorek
Páčilo sa :
1