21. novembra 2017
Čítaní: 173
KN 47/2017 | Vatikán
Svätá omša je modlitbou
Svätá omša je modlitbou - bola téma katechézy na generálnej audiencii v stredu 15. novembra na Svätopeterskom námestí. Svätý Otec František pokračoval v cykle o Eucharistii.

 „Aby sme pochopili krásu eucharistického slávenia, chcem začať s jedným veľmi jednoduchým aspektom. Svätá omša je modlitbou, ba viac, je modlitbou ,par excellence′, tou najvyššou, najvznešenejšou a zároveň tou ,najkonkrétnejšou′. Vskutku je stretnutím lásky s Bohom prostredníctvom jeho slova a Ježišovho tela a krvi. Je to stretnutie s Pánom.“

 

Čo je modlitba?

„Najprv však musíme odpovedať na jednu otázku. Čo v skutočnosti je modlitba? Predovšetkým je dialógom, osobným vzťahom s Bohom. Človek bol stvorený ako bytosť v osobnom vzťahu s Bohom; ako bytosť vo vzťahu, ktorá nachádza svoju plnú realizáciu jedine v stretnutí so svojím Stvoriteľom. Cesta života smeruje k definitívnemu stretnutiu s Pánom.

Toto je teda tou najväčšou milosťou: môcť zakúsiť, že svätá omša, Eucharistia, je privilegovanou chvíľou na zotrvávanie s Ježišom a cez neho s Bohom a s bratmi.

Modliť sa, tak ako každý skutočný dialóg, znamená aj vedieť zotrvať v tichu; v tichu spoločne s Ježišom. A keď ideme na svätú omšu, možno prichádzame o päť minút skôr a začíname sa rozprávať s tým, kto je pri mne. Nie je to však chvíľa na klebetenie, je to moment ticha, aby sme sa pripravili na dialóg. Je to chvíľa sústredenia sa v srdci, aby sme sa pripravili na stretnutie s Ježišom.

Pamätajte na to, čo som povedal minulý týždeň: nejdeme na akési predstavenie, prichádzame na stretnutie s Pánom a ticho nás pripravuje a sprevádza. Počuli sme to skôr, v čítaní na začiatku audiencie. Ježiš odpovedá, že prvou nevyhnutnou vecou na modlitbu je vedieť povedať ,Otče′. Dávajme si pozor: ak nedokážem povedať ,Otče′ Bohu, nie som schopný modliť sa. Povedať ,Otec′, čiže vstúpiť do jeho prítomnosti so synovskou dôverou. Avšak na to, aby sme sa mohli učiť, potrebujeme pokorne uznať, že máme potrebu byť vyučovaní a s jednoduchosťou povedať: Pane, nauč ma modliť sa.“

 

Dôvera a nechať sa prekvapiť

„Toto je prvý bod: byť pokornými, uznať sa za synov, odpočívať v Otcovi, dôverovať mu. Na to, aby sme vstúpili do nebeského kráľovstva, je nevyhnutné stať sa maličkými ako deti. V tom zmysle, že deti vedia dôverovať, vedia, že niekto sa o ne postará – o to, čo budú jesť, do čoho sa zaodejú a tak ďalej (porov. Mt 6, 25-32). Toto je prvý postoj: dôvera a dôvernosť, ako dieťa voči rodičom; vedieť, že Boh na teba pamätá, stará sa o teba, o mňa, o všetkých.

Druhou predispozíciou, ktorá je tiež vlastná deťom, je nechať sa prekvapiť. Dieťa vždy kladie milión otázok, lebo túži objavovať svet a žasne dokonca aj nad malými vecami, lebo preň je všetko nové. Na to, aby sme vstúpili do nebeského kráľovstva, treba žasnúť. V našom vzťahu s Pánom, v modlitbe, pýtam sa: dovolíme si žasnúť? Alebo si myslíme, že modlitba je hovoriť k Bohu tak ako papagáje? Nie, znamená to dôverovať a otvoriť srdce, aby sme mohli žasnúť. Nechávame sa prekvapiť Bohom, ktorý je vždy Bohom prekvapení? Lebo stretnutie s Pánom je vždy živým stretnutím, nie ako stretnutie z múzea. Je to živé stretnutie, a my ideme na svätú omšu, nie do múzea.“

 

Znova sa narodiť

„V evanjeliu sa hovorí o istom Nikodémovi (porv. Jn 3, 1-21), staršom mužovi s autoritou v Izraeli, ktorý ide za Ježišom, aby ho spoznal. Pán mu hovorí o nevyhnutnosti ,znovu sa narodiť zhora′ (porov. v. 3). Čo to však znamená? Dá sa ,znovu sa narodiť′? Je možné vrátiť sa k tomu, aby sme vnímali chuť, radosť, úžas života aj zoči-voči mnohým tragédiám?

Toto je jedna podstatná otázka našej viery a toto je túžbou každého skutočného veriaceho. Máme túto túžbu? Mám túžbu vždy sa znovuzrodiť, aby som stretol Pána? Popravde, dá sa ľahko stratiť, lebo v dôsledku mnohých aktivít, mnohých plánov, ktoré treba uskutočniť, nakoniec nám zostáva málo času a strácame z pohľadu to, čo je podstatne dôležité: náš život srdca, náš duchovný život, náš život, ktorý je stretávaním sa s Pánom v modlitbe.

Vskutku, Pán nás prekvapuje ukazujúc nám, že nás miluje aj v našich slabostiach. ,Ježiš Kristus je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta′ (1 Jn 2,2). Tento dar, zdroj skutočnej útechy, to je dar, ktorý nám bol daný prostredníctvom Eucharistie, tej svadobnej hostiny, pri ktorej Ženích stretáva našu krehkosť.

Môžem povedať, že keď pristupujem k svätému prijímaniu na svätej omši, Pán sa stretáva s mojou krehkosťou? Áno! Môžeme to povedať, lebo je to pravda! Pán sa stretáva s našou krehkosťou, aby nás znovu priviedol k nášmu prvému povolaniu: byť na obraz a podobu Boha. Toto je prostredie Eucharistie, toto je modlitba.“

-VRSK-, snímka: profimedia.sk
Páčilo sa :
2