30. novembra 2016
Čítaní: 325
KN 48/2016 | Rozhovor
Fotografia ma robí vnímavejším
Ľubomír Hajdučík (46) je kňazom – fotografom. Hovorí, že hľadáčik fotoaparátu ho zjemňuje vo videní sveta. Rád fotografuje obyčajných ľudí, ktorí žijú v dedinkách „na konci sveta“, lebo vynikajú krásou prirodzenosti a jednoduchej, holej existencie.

Kto bol skôr? Ľubomír kňaz alebo Ľubomír fotograf?
No najskôr bol Ľubomír ako človek, ktorý sa narodil a teraz chodí a žije. Poďme však k otázke. Podľa časovej postupnosti bol najprv Ľubomír kňazom a absolvoval všetko, čo k tomu patrí - život v seminári, štúdium teológie a kňazskú vysviacku. V časovej postupnosti potom prišiel Ľubomír fotograf a záujem o médium fotografie ako všeobecne danej záležitosti. Nakoniec prišlo konkrétne vytváranie fotografií prostredníctvom fotoaparátu.

 

Čo je pre vás najsilnejším impulzom na stlačenie spúšte? Túžba zachytiť moment, zakonzervovať ho v čase alebo skôr odovzdať posolstvo a zdieľať ho s inými?
Odpoveď sa skrýva už v otázke: zachytiť, zakonzervovať, odovzdať, zdieľať. Najprv vás zaujme nejaký moment, ktorý vidíte. Páči sa vám, fascinuje vás, a preto ho chcete mať, preto stlačíte spúšť fotoaparátu. Poviete si, mám obrázok, ktorý sa mi páči, je môj, mám ho uložený, zakonzervovaný v sebe a na karte fotoaparátu. V sebe ho už teda máme, ale chceme sa aj pochváliť, čo sme dokázali, prezentovať sa. Ukázať svoju hviezdnu chvíľku. Radi sa ukazujeme. V tom ukazovaní svojho ja však prichádza i niečo také nesebecké, nazvem to odovzdať posolstvo momentu nasnímaného obrázka, zdieľať ho s druhými. Prečo by som ho mal mať iba pre seba?

 

Fotografia dokáže uchovať momentky a detaily pominuteľného sveta, upriamiť náš pohľad na obrazy, ktoré vidíme, ale v skutočnosti často nevnímame ich krásu a jedinečnosť. Robí aj vás vnímavejším?
Odpoviem tak nadnesene „biblicky“ – počúvate, a nepočujete; rozmýšľate, a nerozumiete; chcete pochopiť, ale nechápete; pozeráte, ale nevidíte. Takto to môže byť s naším pozeraním sa na svet. Vidíme svet, žijeme život - ale vidíme aj jeho krásu? Život sa dá prežiť tak, že si jeho jednoduchú krásu vôbec nevšimneme. Možno vidíme alebo chceme vidieť len módnu estetiku, ktorá teraz letí. Či je toto pravá krása sveta a života, je otázka. Módny trend krásy, ktorý sa nám ponúka, pre mňa často nie je pravou krásou sveta. Fotografia ma vychováva k citlivému hľadaniu krásy života. To, čo je možno špinavé a neuhladené, je pre mňa často krásne a, áno, robí ma vnímavejším.

 

Je proces tvorby aktom stvorenia? Dokáže dielo presiahnuť ľudský rozmer tvorcu?
Tvorba človeka je dopĺňaním Božieho stvorenia. Jednoduchá veta. Teraz širšie: človek žije a tvorí a ak je zasiahnutý Bohom, môže to cítiť ako napĺňanie Božieho stvorenia. Môžem nadnesene povedať so sv. Pavlom, že na svojom tele dopĺňam to, čo ešte nebolo naplnené. Tvorím a dopĺňam to Božie.
Dielo dokáže presiahnuť ľudský rozmer tvorcu. Dôkazom sú mnohé knihy, obrazy, sochy, stavby aj fotografie. Možno sa tieto diela na začiatku netvorili ako niečo úžasné a presahujúce. Časom v nich však ľudia začali vidieť niečo mimoriadne a krásne, čo presiahlo umelcov, ktorí ich vytvorili.

 

Ako videnie sveta cez hľadáčik fotoaparátu ovplyvňuje každodennú prácu a poslanie kňaza? Je fotografický jazyk schopný zachytávať Božie veci?
Fotografovanie sa môže brať ako záľuba. Tiež ako odreagovanie či odpočinok od každodennej práce. Hľadáčik fotoaparátu ma zjemňuje vo videní sveta. Veci, ktoré sa vám zdajú škaredé, sa cez hľadáčik môžu stať inými, peknými. Ľudia, ktorí sú fotografovaní, sa často sami sebe nepáčia, ale v hľadáčiku – na fotografii sú zrazu iní a začnú sa páčiť fotografovi i sebe. Moja skúsenosť je, že ľudia sa cez obraz na fotografii a fotografovanie otvárajú. A každý kňaz je rád, keď sa mu ľudia otvoria, zdôveria. Mne sa to pri fotografovaní stalo mnohokrát.
Fotografický jazyk je schopný zachytávať Božie veci. Dosť dlho je známy spôsob audiovizuálnej obrazovej meditácie, kde slovo a obraz tvoria jeden celok. Cez fotografiu ste schopný priviesť človeka k nazeraniu Boha. Nemusíte veľa hovoriť, stačí pár slov, ktoré spolu s obrazom vytvárajú priestor na kontempláciu Boha.

 

Ste spoluautorom úspešného projektu Archeológia času Brehov/Rad, ktorý vznikol počas fotografického workshopu na Dolnom Zemplíne. Ako ste sa k tejto spolupráci dostali?
Niekoľko rokov sa poznám s Jozefom Sedlákom a Petrou Cepkovou, ktorí vyučujú fotografiu na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. S nimi a ich študentmi sme už podobný projekt robili. Vytvára sa akási mapa miest na Slovensku, ktoré sú svojou polohou alebo ľuďmi zaujímavé na zachytenie fotografickým jazykom. Títo dvaja ľudia ma naučili vidieť svet cez hľadáčik fotoaparátu a spolu s ich študentmi mapujeme ľudí a miesta, ktoré sú zobrazené aj v projekte Archeológia času.

 

Jedna z kapitol knihy Archeológia času Brehov/Rad je venovaná pozoruhodnej osobnosti - kňazovi Bélovi Petrikovi, ktorý bol mimoriadnym fotografom. Môžete nám o ňom povedať pár slov?
S osobnosťou Bélu Petrika som sa zoznámil počas nášho projektu, keď sme fotografovali v dedine Rad v apríli 2015. Tam nám miestny pán farár ukázal zachované sklenené fotografické platne, ktoré sú dedičstvom po tomto zaujímavom kňazovi - fotografovi. Bolo úchvatné ich vidieť. V podstate pred sto rokmi zaznamenal to, čo sme sa my snažili zachytiť naším fotografovaním v súčasnosti. Zachytil vtedajšiu dobu, ľudí a miesta. Nebolo to len také jednoduché fotografovanie pre zábavu, ale veľká umelecká udalosť. Všetci sme radi, že aj našou zásluhou vyšlo dielo Bélu Petrika na svetlo sveta. Jemu a jeho tvorbe bola venovaná aj jedna výstava v rámci Mesiaca fotografie v Bratislave.

 

Posledné roky slúžite ako duchovný v Nižných Ružbachoch, predtým ste pôsobili v Hybiach. Spomínaný fotografický projekt sa realizoval v malých dedinkách Brehov a Rad. Čím sú miesta tak trochu na konci sveta inšpirujúce a obohacujúce?
No práve tým, že sú na konci sveta. Nik od nich neočakáva niečo veľké a úžasné. Nie sú pupkom sveta. Ľudia sú tam „Pánu Bohu za chrbtom“, a v tom je ich krása. Krása jednoduchosti, prirodzenosti. Vo veľkom svete sa dá všeličo uhrať, skryť. V týchto dedinkách vidíte jednoduchú, holú existenciu. Ľudia nám otvorili svoje domy a pivnice. Vnímali nás ako tých, ktorí majú o nich záujem. Keď sa videli na fotografiách a v knihe, bolo to pre nich niečo veľké a dôležité. Čo viac treba človeku, kňazovi - fotografovi, ktorý niekomu peknou fotografiou urobí na chvíľku radosť a krajší život?

 

Duchovná služba i fotografická tvorba sú často priestorom na stretnutia so zaujímavými ľuďmi a osobnosťami. Ktoré z týchto stretnutí považujete pre seba za osobitne vzácne? Na koho rád spomínate?
Rád spomínam na pána farára z Radu Rolanda Bööra, na minoritu brata Janka a na všetkých tých bezmenných ľudí, ktorých sme navštívili počas projektu Archeológia času. Najmä na starých ľudí, ktorých som fotografoval a oni mi vyrozprávali svoj životný príbeh. Vždy, keď ich vidím na fotografiách, otvorí sa mi pamäť a spomínam na nich, lebo mnohí už nie sú medzi nami živými. Spomínam si na prezidenta Václava Havla, ktorého som fotografoval veľmi zblízka. No a nemôžem zabudnúť na našich pedagógov Jozefa Sedláka a Petru Cepkovú a ich študentov, s nimi je to vždy pekné a veselé.

 

Máte nejakú svoju obľúbenú tému, objekt alebo fotografický sen?
Vo farnosti navštevujem chorých a aj ich fotografujem, aj ich bývanie. Chcel by som vytvoriť fotografický príbeh ich životov. A ak by sa to dalo a vedel by som to tak urobiť, tak aj už spomínanú obrazovú meditáciu cez fotografie a slovo. A ešte jeden tajný sen - vyzdobiť kostol fotografiami. Nie však ich len tak zavesiť, ale urobiť v kostole z fotografií napríklad krížovú cestu. A na záver tak s úsmevom: pre ľudí pokoj, mier, lásku a teplo.

 

 

Ľubomír Hajdučík sa narodil 8. decembra 1970 v Martine. Základnú deväťročnú školu a detstvo prežil v Námestove na Orave. Vyštudoval Stredné odborné učilište elektrotechnické v Nižnej na Orave. Teologické štúdiá ukončil v seminári na Spišskej Kapitule (1990 – 1996), kde bol v roku 1996 vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza. Bol kaplánom v Poprade (1996 – 1998), správcom farnosti v Abrahámovciach pri Kežmarku (1998 – 2007), správcom farnosti v obci Hybe (2007 – 2015). V súčasnosti je farárom v Nižných Ružbachoch.

Ľubomír Hajdučík je jedným zo spoluautorov knihy Archeológia času Brehov/Rad. Fotografická publikácia poeticko-dokumentárnou formou mapuje kultúrne vrstvy vidieckeho prostredia a života ľudí v obciach Brehov a Rad na Dolnom Zemplíne. Rovnako zachytáva formou subjektívneho dokumentu spiritualitu bratov minoritov v Brehove a v blízkej minulosti nájdených pozostatkov mučeníkov zo zaniknutého kláštora v Rade; takisto prezentuje výber z tvorby Bélu Petrika, farára a fotografa z obce Rad. Obrazovým výstupom rozsiahleho projektu a tvorivých dielní boli okrem knižnej publikácie tri fotografické výstavy v kláštore minoritov v Brehove, v Kultúrnom dome Brehov a Kultúrnom dome Rad, ktoré sa realizovali počas októbra 2016. Autormi výstavného a knižného projektu Archeológia času Brehov/Rad sú Jozef Sedlák, Petra Cepková, Ľubomír Hajdučik a Tomáš Lesňák, provinciál minoritov. Na projekte participovali v rámci tvorivých dielní študenti Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (Andrea Boldišová, Ľubo Baran, Juraj Figura, Nikola Hudáková, Jakub Kovalík, Peter Lančarič, Jozef Pajerský, Veronika Pilátová) v apríli 2015 až októbri 2016. 
 

MONIKA ĎURKOVIČOVÁ
Páčilo sa :
3