30. novembra 2016
Čítaní: 53
KN 48/2016 | Titulná strana
Na filmovom plátne sme videli svet bez bariér
Jeden svet, ale mnoho náboženstiev, jazykov, tradícií, zvykov a, žiaľ, ešte viac hraníc, bariér, odcudzení a nenávisti. A tak namiesto zbližovania nastáva čoraz viac nedorozumenia a nepochopenia. Ľudstvo sa zo svojej minulosti nepoučilo, ale stále dookola opakuje tie isté chyby. Pritom máme nové komunikačné nástroje, ktoré by nás mali spájať – nie rozdeľovať. Namiesto dialógu sa stavajú ploty.

Denne dostávame informácie o tom, čo sa deje na druhom konci sveta. Okamžite vieme na to reagovať, podať pomocnú ruku a zmierniť utrpenie nevinných obetí. Hoci je už ľudská myseľ priveľmi otupená násilím, ešte nám zo­stal kúsok empatie k tým druhým. A najúčinnejším médiom na šírenie týchto emócií je film. Takýto príbeh dokáže nielen uľaviť hlavným hrdinom, ale aj prepojiť ich trápenie s empatiou publika sediaceho na druhom konci sveta. Kto chce pomáhať, musí mať čo najviac relevantných informácií. Na Slovensku sa ich šíreniu venuje občianske združenie Človek v ohrození, pomáhajúce obetiam prírodných katastrof, vojen a diktátorských režimov. Okrem práce v teréne šíri aj osvetu a prevenciu prostredníctvom festivalu dokumentárneho filmu Jeden svet, čím – ako organizátori hovoria – prispievajú k budovaniu otvorenej, tolerantnej a solidárnej spoločnosti. Organizátori tohto podujatia, ktoré sa konalo už po sedemnástykrát od 13. do 18. októbra v kinách Mladosť, Film Europe, v priestoroch Open Gallery, KC Dunaj a VŠMU v Bratislave, si dali za cieľ vykoreniť z nášho úsudku cyniz­mus a nahradiť ho empatiou a súcitom. O tom, že to robia naozaj poctivo, kvalitne a úprimne, svedčí aj každoročný nárast publika i prihlásených súťažných dokumentov.

 

Extrémizmus a populizmus
Festival Jeden svet bol rozdelený do niekoľkých tematických okruhov, pričom v každej sekcii sa ocitli snímky na aktuálne témy. Pre Európu je momentálne najpálčivejším problémom nárast extrémizmu a populizmu, ktorým sa na festivale venovala sekcia Extrémizmus v nás. O kríze liberálnej demokracie v strednej Európe bola zaujímavá sonda režisérskeho dua Bennyho Brunnera a Kena Versecka Model pána starostu; to, ako sa snaha o zavedenie poriadku môže veľmi rýchlo zmeniť na brutálne vraždenie, sledoval dokument Vražda ako cnosť, v ktorom divák uvidel desivé prepojenie moskovských neonacistov na štátnu moc; a čo sa stane, keď takáto partia grázlov prenikne z ulíc do parlamentu, zase roz­­prával film Honba na Haidera.

 

Emigrácia, argumenty a súcit
Pálčivou otázkou sa v posledných mesiacoch stala emigrácia a, žiaľ, v tejto diskusii začína prevládať agresia nad logickými argumentmi i súcitom. Pritom za všetkým môže stáť nielen neznalosť problematiky, ale aj absencia vcítenia sa do kože tých, čo utekajú pred vojnou, hladomorom či bezútešnou životnou situáciou. Leitmotívom celého festivalu sa tak stalo heslo Odmyslime si ploty a filmári „združení“ touto myš­lienkou priniesli neuveriteľné, no skutočné príbehy ľudí, ktorí pokorili vlastný strach a rozhodli sa urobiť niečo so svojím osudom. Hrdinovia z filmov Múry, Amal či Sýrska love story sú po príchode do Európy vystavení novým prekážkam, nástrahám, ale aj veľkej výzve  – integrovať sa. Popritom nezabudnúť na svoju vlasť a na problémy, ktoré bude treba akútne po skončení vojnových konfliktov riešiť. V tomto aspekte sa zase objavovali zaujímavé skúsenosti hudobníkov z Mali, čínskych disidentov, egyptskej spisovateľky či afganskej raperky, ktorých štátna moc ani pod hrozbou smrti neumlčala.

 

Životné prostredie
Festival sa okrem ľudsko-právnych tém zaoberal životným prostredím. Príroda by nemala byť našou slúžkou, ale mali by sme ju opatrovať, chrániť a žiť s ňou v súlade a harmónii. Jej ochrana sa stáva čoraz dominantnejšou témou vo svetovej politike, pričom svetoví lídri sa snažia cez rôzne ekologické samity priniesť spoločné riešenia, ktoré by mali zastaviť nárast emisií, výrub pralesov či ťažbu v chránených oblastiach. Efektívnosť týchto procesov je nízka, preto sa čoraz intenzívnejšie do toho zapájajú neziskové organizácie – ako sme napríklad mohli vidieť v dokumente Yesmeni sa búria – zhromaždené okolo bizarných, no účinných aktivít amerického zoskupenia YesMen bojujúceho proti zdanlivo neporaziteľnému nepriateľovi – nenásytným korporáciám a ich lobistike.

 

Konzum a civilizácia
Na heslo Myslieť globálne, začať lokálne nadviazali snímky v sekcii Konzum náš každodenný. Vo filmoch Bicykle verzus autá, Wastecooking, Čo sa nenosí, Skutočná cena, Cowspiracy, V kožušine a Ukradnutá zem sa rozprá­va­lo o zlých spotrebiteľských rozhodnutiach, márnivosti a plytvaní, kto­ré majú nezlučiteľný vplyv na stav náš­ho sveta a ktoré vieme vytvá­raním alternatív voči konzumné­mu spôso­bu života zmeniť konkrétne sami na sebe.
Existujú však aj ľudia, ktorí už dávno stratili všetky ilúzie nad nápravou sveta a ich záložným plánom sa stalo odsťahovanie sa ďaleko preč od civilizácie. Diváci mali možnosť nahliadnuť do takéhoto príbehu o jednej kanadskej rodinke v dokumentárnom filme Všetok čas sveta.

 

A čo my?
Čo naši dokumentaristi a režiséri? Publikum sa na festivale Jeden svet mohlo dozvedieť, čo trápi slovenských tvorcov, ale aj to, aké príbehy sa odohrávajú v našom spektre, ktoré je ďaleko od vojny a prírodných katastrof. V krajine, kde nás zo spánku nebudí streľba a výbuchy granátov a kde sa politika dostala mimo okruh nášho záujmu. Práve tejto téme sa už roky venuje filmárka Zuzana Piussi, ktorá na konkrétnych príkladoch správania sa našich politických špičiek hľadá prepojenie zlých rozhodnutí a korupcie s našou výchovou, vlastnosťami či charakterom, na čo tak trochu nadväzuje aj úsilie režiséra Mira Rema, ktoré tentoraz vyústilo do dokumentu Cooltúra – zaoberajúceho sa stavom slovenskej kultúry.
Spomenúť treba pútavú road movie Marka Mackoviča, ktorý sfilmoval fascinujúcu cestu Kórejčana Okh­wana Yoona, uskutočňujúc ju iba na bicykli, aby sa pokúsil zjednotiť dva znepriatelené národy. Bláznivý sen? Možno. Ale za mnohými skutočnými príbehmi stojí snívanie – o niečom, čo sa môže napríklad v Afganistane, Sýrii, Nepále či v Mexiku zdať nateraz neskutočné, ale nie nemožné. Pevne veríme, že sa tieto sny jedného dňa zmenia na realitu a skutočne budeme žiť v jednotnom svete.

 

Daniel Hevier ml.
SNÍMKA: TASR/Jakub Kotian
Páčilo sa :
0