6. decembra 2017
Čítaní: 92
KN 49/2017 | Rozhovor
Bolo to hľadanie a vnímanie
Liturgický rok, ktorým nás sprevádzali jeho homílie sa skončil. Aurel Halajčík si však nevie predstaviť, že bude mať viac voľného času. Taký už je – nezastaví sa, stále niečo robí. Aj náš rozhovor sme robili uprostred prípravy na svätú omšu prvoprijímajúcich detí.

 Dôstojný pán Halajčík, ako sa vám písalo pre Katolícke noviny? Nakoľko je to iné ako pripravovať homílie pre svojich farníkov?

Je to iné predovšetkým v tom, že pred sebou nemám spoločenstvo, ku ktorému sa prihováram. Ďalší rozdiel je, že písať bolo treba v predstihu, keď človek ešte v plnej intenzite neprežíva atmosféru tých sviatkov či nedeľného dňa, možno aj Božieho slova, ktoré je pre tú-ktorú nedeľu či sviatok nosné. Ešte tomu chýbala „vôňa“, no snažil som sa s tým zžiť. Keď som potom vo farskom spoločenstve prežíval nedeľu, ku ktorej som písal homíliu, malo to iný charakter. Keď nastane kairos, správny čas, už to má inú príchuť.

Ako vyzerala vaša práca na textoch?

Som taký „hospodár času“, že nie vždy ho mám nadostač. Tým, že žijem vo farnosti a pre farnosť, „živé“ veci majú prednosť. Niekedy som preto na písanie mal menší časový priestor, ako by som chcel.

Ako ste s biblickými textami pracovali?

Snažil som sa s tým Slovom zžiť a hľadal som, čoho zo života sa chytiť – niečoho praktického, aby to nebol len ďalší komentár, ale praktické uvedenie Slova do života. Božie Slovo si totiž vždy hľadá miesto, kde sa môže akoby znova inkarnovať, vteliť. Usiloval som sa preto, aby dostalo miesto na to, aby sa mohlo uplatniť. Aby neostalo iba na papieri, ale prešlo na každý list nášho života, do každého dňa a každej oblasti života. Bolo to hľadanie priestoru pre Božie slovo. Išlo mi o otvorenosť a vnímavosť voči tomu, kam Božie slovo ešte chce vstúpiť, do akej sféry. Bolo to hľadanie a vnímanie.

Takto pracujete normálne, nielen pri písaní pre Katolícke noviny, však?

Jasné. Takisto ako pristupujem k živému ohlasovaniu Božieho slova v spoločenstve, tak som to dal aj na papier.

Ako hodnotíte túto skúsenosť? Čo vám to prinieslo?

Je to zaujímavá skúsenosť. Keďže som mal nejaký limit na počet znakov, učil som sa na konkrétnom priestore nájsť miesto aj pre niečo z bežného života, aj pre rozlúsknutie Božieho slova. Tak, aby sa jeho chuť preniesla do tých ostatných oblastí. Ako keď idete servírovať jedlo a máte konkrétny tanier, konkrétnu plochu, na ktorú treba rozložiť hlavné jedlo i prílohu. Povedzte nám aj dačo o sebe, aby vás naši čitatelia troška spoznali aj po ľudskej stránke.

Čo by som mal o sebe povedať? Už dvadsať rokov som kňazom Košickej arcidiecézy, som farárom vo farnosti Svätej rodiny v Košiciach.

Kde všade ste ako kňaz pôsobili?

Po vysviacke som bol päť rokov kaplánom – v Ľubiši, Sečovciach a Čani. Potom som bol trinásť rokov farárom vo farnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Belej nad Cirochou a od júna 2015 som tu, v Košiciach.

Odkiaľ ste?

Pochádzam z Remetských Hámrov.

Aha, spod Vihorlatu?

Vy to poznáte? To žasnem. Predsa, je to dedinka kdesi na konci... Ako päťročný som si seriózne myslel, že tam je koniec sveta. Bývali sme už na konci dediny, za našou ulicou začínali lesy. Keď sa kamkoľvek cestovalo – či do Michaloviec, alebo do Košíc – tak to bolo vždy opačným smerom. Preto som si myslel, že tam končí svet. Blízko je však Chránená krajinná oblasť Vihorlat s jazerom Morské oko. Vďaka tomu mám vzťah k prírode. Ak sa dá nájsť nejaký voľný čas a môžem vyjsť niekam do prírody, som za to veľmi vďačný. O to viac, že teraz pôsobím v sídliskovom prostredí. A zvlášť, keď môžem ísť s niekým.

Prezradíte, z akej rodiny pochádzate?

Otca som stratil už v šiestich rokoch. Ostal som žiť s mamou, nakoľko moji súrodenci sú starší: sestra o pätnásť a brat o trinásť rokov. Preto som bol takým „samorastom“.

A ako ste sa dostali ku kňazstvu?

Nikdy v živote som neminištroval. No zvlášť počas strednej školy, pred maturitou, som preciťoval volanie ku kňazstvu. Aj keď som predtým celý čas skôr inklinoval k pedagogickej profesii, hľadal som uplatnenie v odovzdaní sa do služby.

Prihlásil som sa na pedagogickú školu, už bolo dokonca po termíne podávania prihlášok, no vnútorné volanie bolo silné. Vždy som tú myšlienku dával bokom. Nikdy však nedala pokoj, kým som sa k nej nevrátil, všetko „nevyklopil“ kňazovi a nepodal prihlášku aj do seminára. Prijali ma na Spišskú Kapitulu.

Čo chystáte teraz, keď budete mať viac voľného času?

Neviem si predstaviť, že budem mať viac voľného času. Je mnoho oblastí, v ktorých sa snažím byť k dispozícii vo farnosti, v službe, v ktorej som. Budem však hľadať aj ďalšie možnosti. Je veľa toho, do čoho by som sa chcel pustiť. 

Miroslav Pastorek, snímka: archív -AH-
Páčilo sa :
2