1. februára 2017
Čítaní: 229
KN 5/2017 | Rozhovor
Aby sa človek páčil Bohu, musí smrdieť človečinou
Pápež Ján Pavol II. v roku 1997 ustanovil 2. február za Deň zasväteného života. Chcel tak napomôcť celej Cirkvi stále viac oceňovať svedectvo osôb, ktoré sa rozhodli nasledovať Krista praktizovaním evanjeliových rád, spoznávať a mať úctu k zasvätenému životu

Tomáš Jellúš (34) je jezuita a kňaz
v Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave. Jeho myšlienky ste si párkrát mohli prečítať aj v rubrike Duchovná obnova, ktorú pre nás občas píše. V otvorenom rozhovore prezradil, ako bol pozvaný k zasvätenému životu, aké úskalia tento život prináša a prečo svoje
rozhodnutie považuje za správne.




Rehoľný život v mnohých ľuďoch evokuje osamotenosť, smútok, izoláciu. Ako vyzerá život rehoľníka v realite?
Ako môže byť človek osamotený, ak je s tým, kto vymyslel spoločenstvo a sieť vzťahov? Ježiš je dobrý spoločník. Ak sa aj vyskytne smútok, tak platí, že smútok je láska, ktorá ostáva. Ale nikdy sa necítim sám, lebo Ježiš je stále so mnou. S ním sa dá dobre porozprávať, dokonca aj zabaviť. Nie je len ideálny Boh, je aj ideálny spoločník, ideálny priateľ.

 

Nechýbajú vám stretnutia s rodinou, s priateľmi z mladosti?
S rodinou aj s priateľmi som v kontakte. To nie je problém. Čo mi však naozaj chýba, je „žen­skosť“. Je neprirodzené, ak býva toľko chlapov pospolu. (Smiech.) Ale mám svoje morské prasiatka, obidve samičky, Barborku a Muffinku. (Smiech.) Ale žarty bokom. Ježiš je aj rodina, aj priateľ, aj láska, aj zamilovanosť, nie je len Pán. To je na ňom také krásne a hodnotné. Naozaj platia slová – Pán je môj pastier, nič mi nechýba.

 

Ako vyzerá váš bežný deň?
Život rehoľníka je iný ako život mnícha, ktorý má svoju pevnú štruktúru, ktorá sa nemení. My v prvom rade chceme slúžiť ľuďom, a tak sa každý z nás prispôsobuje nárokom práce. Väčšina ľudí má čas popoludní a večer, preto aj ja najviac pracujem v týchto hodinách až do noci. A preto už nemôžem vstávať o piatej ako v noviciáte. Doobeda vybavujem administratívne veci ohľadom kostola, keďže moja hlavná funkcia je rektor kostola. Platím účty, opravujem budovu atď. Poobede a večer trávim čas s ľuďmi. Skoro ráno, aby som všetko zvládol, sa venujem športu – behávam veľa kilometrov, naťahujem činky, otužujem sa v jazere počas zimy. A všetko je pretkané modlitbou a prítomnosťou Pána. Ježiša vnímam ako priateľa, ktorý je celý čas so mnou.

 

V čom je život rehoľníka odlišný od života diecézneho kňaza?
Sú v tom veľké rozdiely, je to úplne iný druh povolania. V kláštore fungujeme ako jedna veľká rodina, ktorá všetko zdieľa a ktorá má svojho otca – predstaveného. Komunitný život vie byť náročný, ale je predobrazom neba, keď budeme spolu a budeme sa mať radi. V reholi sa človek dáva celý skrze predstaveného, ktorý o ňom roz­hoduje vo všetkom – o jeho čase, financiách, náplni práce... Zriekame sa svojej slobody, aby sme ju získali ešte vo vznešenejšom obale.

 

Keď žijete život v komunite, v spoločenstve, určite niekedy príde aj k nepríjemnostiam, ku konfliktom. U vás to nie je ako v bežnom živote, že tresnete dvermi a odídete, odsťahujete sa. Ako riešite vypäté situácie?
Neviem ako v ženských komunitách, ale mužské komunity zvládajú konflikty hravo. „Vynadáme si“ a ideme ďalej. (Smiech.) Vieme, že sa aj tak máme radi. Spája nás spiritualita. Horšie by bolo, keby sme hnev držali v sebe. Sme ľudia, vieme sa aj pohádať, ale predsa nás spája niečo mocnejšie. Mne pomáha aj šport. Vyboxujem sa na vreci v našej posilňovni a je mi lepšie. (Smiech.) Ale, samozrejme, duchovné dôvody sú najdôležitejšie. Všetci sme deťmi toho istého Otca, je prirodzené, aby sme sa mali radi. V našej komunite je málo konfliktov, väčšinou sa rešpektujeme a vychádzame si v ústrety.

 

Stať sa rehoľníkom zrejme predchádza silné rozhodnutie a ašpirácia k takémuto typu života. Aká bola vaša cesta do kláštora?
U mňa to bolo také „nezáživné“. Ježiš ma oslovil, že by bol rád, keby som šiel do kláštora. Nato som mu povedal – to snáď nemyslíš vážne! Veď vieš, ako mám strašne rád dievčatá. (Smiech.) Prvýkrát som sa zamiloval, keď som nemal ani deväť rokov. Veď v kláštore medzi samými mužmi zahyniem. Ale nedal sa odbiť. Keď Boh zvádza, nedá sa mu odolať. Moje bojazlivé „nie“ neakceptoval. Našťastie. (Smiech.) Teraz by som to už nevymenil za nič na svete. Ježiš je správny chlap a správny Boh. Aj do Boha sa dá opravdivo a autenticky hlboko zamilovať. Zažil som to a zažívam to nanovo každý deň.

 

Nikdy ste svoje rozhodnutie neľutovali? Netúžili ste sa vrátiť späť do svetského života?
„Áno“ sa mi nedávalo ľahko, ale keď som ho už raz dal, mal by som byť chlap a držať sa ho. Nikdy a za žiadnych okolností mu nepoviem „nie“. Nemal by som to srdce ho zradiť. Zlomilo by to aj mňa, nielen jeho. Chudoba a poslušnosť by mi ani tak nevadili. Vždy som mal „vojenského“ ducha a vojak pre svojho kráľa spraví všetko. Horšie sú tie „jemné“ pokušenia. Človeku veľmi chýba žena. Bez nej sa nedá žiť. Naozaj nedá. Ale ak Ježiš stvoril aj všetky ženy na svete, tak som vlastne veľmi bohatý. (Smiech.) Ako povedal Peter – Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.

 

Zrejme treba rozlišovať medzi pojmami mních a rehoľník. Aký je v tom rozdiel?
Rozdiel je obrovský. Mních má ako prioritu kontakt s Bohom v tichu a modlitbe. Má vyhradený čas len pre Boha a modlí sa za seba a za ľudí. Rehoľník vidí na prvom mieste človeka, ktorého Boh vykúpil. Dáva prednosť konkrétnej službe pred rozjímavou modlitbou za hradbami kláštora. Je to úplne iný spôsob povolania. Potrebné sú obe, ale sú veľmi odlišné. Nám náš zakladateľ radil, aby sme boli kontemplatívni v činnosti.

 

Dnes je taká móda – ísť relaxovať do kláštorov. Mnohí, najmä mladí, si to predstavujú tak, že prídu na krátkodobý pobyt do kláštora, „nasajú duchovnú atmosféru“, budú celý deň meditovať, rozjímať, strávia istý čas medzi múrmi kláštora a vrátia sa späť do svojich bežných životov. Majú takéto pobyty po­dľa vás zmysel?
Ľudia potrebujú na čas sa stiahnuť z kolobehu povinností a nárokov a v tichu objaviť, že ich Boh miluje a rozumie im. Ak im k tomu pomôže prostredie kláštora, tak ma to, samozrejme, len teší.

 

Je takýmto aktivitám otvorená aj vaša rehoľa? Akým spôsobom evanjelizujete?
My sme apoštolská rehoľa, a tak naše pole pôsobenia a priority spočívajú byť s ľuďmi a ponúkať im naše služby. Nemáme kláštory v pravom slova zmysle. Náš zakladateľ ich volal „domami“ a vravel nám, že naším domovom je svet a máme priniesť Boha ľuďom, a nie čakať, kým ľudia prídu za nami.

 

Aj súčasný pápež František je jezuita – zlepšilo sa vo všeobecnosti postavenie vašej rehole jeho nástupom do pontifikátu?
Myslím, že ľudia vidia v pápežovi skôr jeho „františkánsku“ stránku. Chce priniesť do Cir­kvi viac jednoduchosti, skromnosti a lásky. A to sú skôr františkánske čnosti. V pápežovi sa teraz spája jezuitská a františkánska spiritualita, a preto si aj naše dve rehole viac rozumejú.

 

Jezuiti sú vraj známi špeciálnou úctou k anjelom...
Áno, pre nás je miesto anjelov mimoriadne dôležité. Prvý jezuitský kňaz Peter Faber, keď prichádzal do nového mesta evanjelizovať, tak sa najprv rozprával so strážnym anjelom daného mesta, aby si naklonil priazeň ľudí. V celej našej jezuitskej tradícii sa anjeli vnímajú ako poslovia lásky, ktorí pomáhajú ľuďom a sprevádzajú ich životom.

 

K anjelom sme sa obvykle modlili ako deti, občas vzývame strážneho anjela, ale nevenuje sa im v bežnom živote až taká veľká pozornosť ako napríklad Svätej Trojici, Panne Márii alebo svätým. Zrejme je to škoda...
Anjeli sú vyššie bytosti, ktoré nás sprevádzajú životom. Môžeme v nich objaviť skvelých spoločníkov. Veľkou pomocou je „pomenovať“ svojho anjela strážcu a mať s ním osobný vzťah. Mne sa veľmi osvedčilo komunikovať s anjelom druhého človeka v konfliktných situáciách a on veci urovnal.

 

Máte vy nejakú osobnú skúsenosť s anjelmi?
Mám veľmi rád svojho osobného anjela. Som poctený jeho prítomnosťou. Anjeli sú síce bezpohlavní, ale odkedy vo svojom anjelovi vidím jeho „ženskú a materinskú časť“, tak sme veľkí kamaráti. (Smiech.) Jedine žena, najmä mama, vie bdieť nad človekom s takou veľkou láskou. Chlap by to nedokázal. Prezradím ešte jednu osobnú vec. Kedysi dávno bol jeden človek pre mňa veľmi dôležitý, blízky môjmu srdcu. Prišlo k nedorozumeniu, zrade a prerušeniu kontaktov. Dodnes každý večer posielam svojho anjela k jej anjelovi, nech jej odovzdá moje duchovné dary, ktoré som jej cez deň nazbieral. V tomto mi môj anjel veľmi pomohol vyrovnať sa s mojou bolesťou. A je mi lepšie. Anjeli mi už veľakrát pomohli zaceliť rany zranených ľudských vzťahov. Podobne, ak mám radosť v živote, podelím sa o ňu s niekým, koho mám rád. Anjel je ako banka, uložím si u neho duchovné peniaze a on ich roznáša tomu, kto potrebuje.

 

Druhého februára si pripomíname Deň zasväteného života. Čo pre vás pojem zasvätený život znamená?
Zasvätený život znamená úplne patriť Bohu. Byť naplno nasadený v jeho službe. Keby som bol gréckokatolícky kňaz, ktorý môže byť ženatý a večer prídem domov, venoval by som sa svojej rodine. V kláštore som slobodný pre všetkých ľudí a môžem sa nonstop venovať blížnym. Moje srdce je tak otvorené pre všetky ženy a mužov a ich radosti a trápenia. A páči sa mi to.

 

Dokáže aj bežný človek, ktorý nežije v kláštore, vo svojom povolaní, v rodine viesť kvalitný a plnohodnotný duchovný život?
Každý má svoju cestu k duchovnosti. Mnohí laici rádovo prevyšujú kňazov a rehoľníkov, lebo žijú autentickejšie a radostnejšie. Rehoľník môže vo svojom povolaní „zhniť“. Laikovi sa to nemôže stať. Ak ľudia v kláštore strácajú svoju pôvodnú iskru, už viac nemôžu byť svetlom pre druhých. Niekedy nám zasväteným pomáhajú bežní ľudia, keď vidíme ich lásku a nadšenie pre život.

 

Keby ste mali poradiť jednoduchú cestu, ako byť každým dňom bližšie k Bohu, čo by to bolo?
Čím je človek bližšie k ľuďom, tým je aj bližšie k Bohu. Aby sa človek páčil Bohu, musí „smr­dieť“ človečinou.

NATÁLIA ŠEPITKOVÁ
Páčilo sa :
2