1. februára 2017
Čítaní: 442
KN 5/2017 | Vatikán
Judita je žena odvážnej nádeje
V centre katechézy pápeža Františka na generálnej audiencii 25. januára bola biblická postava Judity, odvážnej ženy dodávajúcej nádej izraelskému ľudu nachádzajúcemu sa v hraničnej životnej situácii

„Medzi ženskými postavami, ktoré nám predstavuje Starý zákon, vystupuje do popredia jedna veľká hrdinka ľudu – Judita. Biblická kniha, ktorá nesie jej meno, rozpráva o mocnej vojenskej výprave kráľa Nabuchodonozora, ktorý kraľujúc v Ninive rozširuje hranice kráľov­stva premáhajúc a zotročujúc všetky okolité národy.
Vojsko kráľa Nabuchodonozora pod vedením generála Holofernesa vskutku oblieha jedno judejské mesto, Betúliu, prerušiac zásobovanie vodou a oslabiac tak odolnosť ľudu.
Situácia sa dramatizuje až do bodu, že sa obyvatelia mesta obracajú na svojich starších žiadajúc o vzdanie sa nepriateľom. Vyslovujú slová zúfalstva: ,Teraz niet nikoho, kto by nám pomohol, lebo Boh nás vydal do ich rúk, aby sme popadali pred nimi od smädu a biedne zahynuli‘ (Jdt 7, 25). Došli až k tomu, že povedali: ,Boh nás zapredal.‘ Beznádej týchto ľudí bola obrovská. ,Zavolajte ich teda a vydajte celé mesto Holofernesovmu ľudu a celému jeho vojsku na korisť‘ (Jdt 7, 26). Koniec sa zdá už neodvratný, schopnosť dôverovať Bohu sa vyčerpala.“

 

Skúšanie Boha
„Koľkokrát sa dostávame do hraničných situácií, keď ani my necítime schopnosť dôverovať v Pána. Je to strašné pokušenie. Paradoxne sa zdá, že aby sme unikli smrti, neostáva nám nič iné, než vydať sa do rúk toho, kto zabíja. A pred toľkým zúfalstvom sa hlava ľudu pokúša navrhnúť záchytný bod nádeje – odolávať ešte päť dní, očakávajúc spásonosný zásah Boha. Slabá nádej ho však privádza k záveru: ,Keď prejde tých päť dní, a nepríde nám pomoc, urobím podľa vašich slov‘ (Jdt 7, 31). Boh dostal päť dní – a v tom spočíva hriech; päť dní bolo daných Bohu nato, aby zasiahol; päť dní čakania, avšak už s výhľadom na koniec. Dali Bohu päť dní nato, aby ich zachránil, no už tušia... Nemajú dôveru, očakávajú to najhoršie. V skutočnosti už nik viac z ľudu nebol schopný dúfať. Boli zúfalí.“
Odvaha Judity dáva národu nádej
„Práve v tejto situácii sa na scéne objavuje Judita. Vdova, žena veľkej krásy a múdrosti. K ľudu hovorí jazykom viery. Je odvážna, karhá ľud hovoriac: ,Chcete skúšať všemohúceho Pána. Nie, bratia, neprovokujte Pána, nášho Boha, do hnevu. Ak nám aj nebude chcieť za tých­to päť dní pomôcť, on má moc zachrániť nás, kedykoľvek chce, ako aj zničiť nás pred očami našich nepriateľov. Preto trpezlivo čakajme jeho záchranu a vzývajme ho, aby nám pomohol. On vyslyší náš hlas, ak je to jeho blahovôľa‘ (v. 8, 13. 14 – 15. 17). Je to jazyk nádeje. Klopeme na dvere Božieho Srdca, on je Otcom, on nás môže zachrániť. Táto žena tiež riskuje, že sa pred druhými zo­smiešni. Je však odvážna, ide vpred. Osobne sa domnievam, že ženy sú statočnejšie ako muži.“

 

Pán je Bohom spásy
„Judita v prorockej sile zvoláva mužov svojho ľudu, aby im opätovne dodala nádej v Boha. S pohľadom proroka vidí ponad úzky horizont ponúknutý vodcami, ktorý strach ešte viac zužuje. Potvrdzuje, že Boh zaiste bude konať, avšak návrh päť­dňového čakania považuje za spôsob, ako ho pokúšať a vymaňovať sa z jeho vôle. Pán je Bohom spásy a Judita v to verí, nech by táto spása mala akúkoľvek formu. Je to spása, ktorá oslobodzuje od nepriateľov a dáva život, avšak v jeho nepochopiteľných plánoch môže byť záchranou aj odovzdať sa smrti. A potom poznáme koniec, ako sa príbeh skončil – Boh mesto zachraňuje.“

 

Dôverujme Pánovi
„Nikdy neklaďme podmienky Bohu, naopak, dovoľme, aby nad našimi strachmi zvíťazila nádej. Dôverovať Bohu znamená vstúpiť do jeho plánov bez akýchkoľvek predstáv, dokonca prijímajúc to, že k nám jeho záchrana a pomoc môžu prísť odlišným spôsobom od našich očakávaní. Od Pána si žiadame život, zdravie, lásku, šťastie; a je správne tak robiť. Avšak s vedomím, že Boh vie vyťažiť život aj zo smrti; že sa dá zakúsiť pokoj aj v chorobe, a že môže byť veselosť aj v samote a dokonalé šťastie v plači. Nie sme to my, ktorí máme poučovať Boha o tom, čo má robiť; o tom, čo my potrebujeme. On to vie lepšie než my, a musíme dôverovať, lebo jeho cesty a jeho myšlienky sú odlišné od tých našich.
Cesta, ktorú nám naznačuje Judita, je cestou dôvery, očakávania v pokoji, modlitby a poslušnosti. A my, ak sa tak trochu rozpamätáme, koľkokrát sme počuli múdre, odvážne slová od pokorných ľudí, od pokorných žien, o ktorých si človek pomyslí – bez toho, aby nimi pohŕdal –, že sú neznalé. Koľkokrát vedia staré mamy povedať správne slovo, slovo nádeje, lebo majú životnú skúsenosť, veľa si vytrpeli, zverili sa Bohu a Pán im dáva dar poskytnúť nám radu nádeje.“
 

–VRSK–
Páčilo sa :
0