Pápež František pred modlitbou Anjel Pána 29. januára predniesol úvahu o blahoslavenstve: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 3).
„Chudobný v duchu je ten, ktorý pociťuje a má postoj tých chudobných, ktorí sa vo svojom stave nebúria, ale vedia byť pokorní, poddajní, otvorení na Božiu milosť. Šťastie chudobných – chudobných v duchu – má dvojaký rozmer: voči dobrám a voči Bohu. Pokiaľ ide o materiálne dobrá, táto chudoba v duchu predstavuje striedmosť – nie nevyhnutne zrieknutie sa, ale schopnosť zakúsiť to podstatné, teda podelenia sa; schopnosť každý deň obnoviť údiv nad dobrotou vecí, bez upadnutia do netransparentnosti nenásytného konzumu. Čím viac mám, tým viac chcem – to je nenásytná konzumácia. A toto zabíja dušu. A muž alebo žena, ktorí majú tento postoj, nie sú šťastní a nikdy nedosiahnu šťastie.
Chudobný v duchu je kresťan, ktorý sa nespolieha sám na seba, na materiálne bohatstvá, netrvá na vlastných názoroch, ale s rešpektom počúva a ochotne sa spolieha na rozhodnutia druhého. Ak by bolo v našich komunitách viac chudobných v duchu, bolo by menej rozdelení, nezhôd a polemík. Pokora, tak ako láska, je základná čnosť na spolužitie v kresťanských komunitách. Chudobní, v tomto evanjeliovom zmysle, sa zdajú tými, ktorí majú na zreteli cieľ nebes­kého kráľovstva, ktorého zárodok vedia zbadať v bratskom spoločenstve, uprednostňujúcom podelenie sa pred vlastníctvom. Toto by som chcel podčiarknuť – uprednostniť podelenie sa pred vlastníctvom. Mať vždy srdce a ruky otvorené, nie zatvorené. Keď je srdce zatvorené, je to srdce stiesnené, nevie ani, ako má milovať. Keď je srdce otvorené, kráča po ceste lásky.“