Pápež František pred modlitbou Anjel Pána 29. januára predniesol úvahu o blahoslavenstve: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 3).
„Chudobný v duchu je ten, ktorý pociťuje a má postoj tých chudobných, ktorí sa vo svojom stave nebúria, ale vedia byť pokorní, poddajní, otvorení na Božiu milosť. Šťastie chudobných – chudobných v duchu – má dvojaký rozmer: voči dobrám a voči Bohu. Pokiaľ ide o materiálne dobrá, táto chudoba v duchu predstavuje striedmosť – nie nevyhnutne zrieknutie sa, ale schopnosť zakúsiť to podstatné, teda podelenia sa; schopnosť každý deň obnoviť údiv nad dobrotou vecí, bez upadnutia do netransparentnosti nenásytného konzumu. Čím viac mám, tým viac chcem – to je nenásytná konzumácia. A toto zabíja dušu. A muž alebo žena, ktorí majú tento postoj, nie sú šťastní a nikdy nedosiahnu šťastie.
Chudobný v duchu je kresťan, ktorý sa nespolieha sám na seba, na materiálne bohatstvá, netrvá na vlastných názoroch, ale s rešpektom počúva a ochotne sa spolieha na rozhodnutia druhého. Ak by bolo v našich komunitách viac chudobných v duchu, bolo by menej rozdelení, nezhôd a polemík. Pokora, tak ako láska, je základná čnosť na spolužitie v kresťanských komunitách. Chudobní, v tomto evanjeliovom zmysle, sa zdajú tými, ktorí majú na zreteli cieľ nebeského kráľovstva, ktorého zárodok vedia zbadať v bratskom spoločenstve, uprednostňujúcom podelenie sa pred vlastníctvom. Toto by som chcel podčiarknuť – uprednostniť podelenie sa pred vlastníctvom. Mať vždy srdce a ruky otvorené, nie zatvorené. Keď je srdce zatvorené, je to srdce stiesnené, nevie ani, ako má milovať. Keď je srdce otvorené, kráča po ceste lásky.“
Kresťan má mať schopnosť podeliť sa
–VRSK–