31. januára 2018
Čítaní: 186
KN 5/2018 | Rozhovor
Rodina pacienta je súčasťou liečebného tímu
O povolaní a poslaní sestry sa v súčasnosti hovorí naozaj veľmi veľa. Ako sestra pracuje aj OĽGA KABÁTOVÁ (31), ktorá si vyskúšala i prácu v zariadení pre seniorov, agentúre domácej ošetrovateľskej starostlivosti, či dobrovoľníctvo na misii v utečeneckom tábore v Slovinsku. Dnes svoje skúsenosti odovzdáva študentom Trnavskej univerzity (TU). Viac prezradila v rozhovore pre Katolícke noviny.

 Ako dlho pôsobíte na Katedre ošetrovateľstva Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce TU?

Trnavskú univerzitu považujem za svoju alma mater. Na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce (FZaSP), Katedre ošetrovateľstva, som vyštudovala bakalársky študijný program ošetrovateľstvo a po ukončení magisterského štúdia na Masarykovej univerzite v Brne v roku 2011 som sa tam opäť vrátila ako interná doktorandka. Na výchove a vzdelávaní nových sestier sa teda podieľam vyše šesť rokov.
 
Majú vaši študenti predstavu o svojej budúcej práci sestry? Delíte sa s nimi o svoje zážitky a skúsenosti z reality?
Predstavy študentov sú rôzne, často iné ako realita samotná. Ako pedagogička i ako sestra sa venujem najmä starostlivosti o seniorov. Geriatrické ošetrovateľstvo však vo všeobecnosti nepatrí medzi obľúbené odbory ošetrovateľstva, či už medzi študentmi, alebo sestrami samotnými. Medzi najčastejšie dôvody neobľúbenosti patria fyzická a psychická náročnosť, nepriaznivé pracovné podmienky, či negatívne predchádzajúce skúsenosti. Preto je veľmi dôležité tomuto odboru venovať zvýšenú pozornosť. U študentov ošetrovateľstva, teda u budúcich sestier, je potrebné pestovať pozitívny vzťah a postoje k starším ľuďom. Myslím si, že vzdelávanie študentov ošetrovateľstva by malo byť založené hlavne na trpezlivom a láskavom prístupe k pacientom vyššieho veku. Samozrejme, že študentom rozprávam mnohé zážitky a skúsenosti z praxe, ktoré teoretickú výučbu obohatia, spestria a urobia zaujímavejšou. Navyše, na praktických príkladoch sa toho študenti naučia najviac.
 
Ako dlho vlastne pracujete ako sestra? Mali ste predtým aj iné zamestnanie?
Ako sestra pracujem od roku 2014, keď som po ukončení doktorandského štúdia nastúpila na infekčnú kliniku. Tam som zistila, že byť sestrou je to, čo ma nesmierne baví a napĺňa. Momentálne popri práci odborného asistenta na FZaSP TU, Katedre ošetrovateľstva, vykonávam profesiu sestry v liečebni dlhodobo chorých. Medzitým som si však za pomerne krátky čas vyskúšala i prácu v zariadení pre seniorov, agentúre domácej ošetrovateľskej starostlivosti, či dobrovoľníctvo na misii v utečeneckom tábore v Slovinsku.
 
Prečo by ste dnes nemenili prácu sestry za inú?
Sestra je osoba, ktorá pacienta povzbudzuje, opatruje a ochraňuje, stará sa o chorých, ranených či starých. Lekár pacienta lieči, no sestra pri ňom bdie vo dne i v noci. Byť sestrou neznamená iba mať zamestnanie či profesiu, ale hlavne mať poslanie robiť dobro, byť láskavá a trpezlivá. Osobne si neviem predstaviť, že by som robila niečo iné. Ošetrovateľstvo je večná profesia. V Biblii sa píše:„Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh – ich Boh – bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo“ (Zjv 21, 3 – 4). Dovtedy však vždy bude potrebná opatera, súcit a porozumenie. A sestry túto potrebu uspokojujú.
 
S akými pacientmi sa stretávate najčastejšie, čo sa týka veku a zdravotných problémov?
V zdravotníckom zariadení, v ktorom momentálne pracujem, sú hospitalizovaní prevažne pacienti vyššieho veku. Ide o zariadenie následnej zdravotnej starostlivosti,
ľudovo nazývané „doliečovák“, ktoré poskytuje zdravotnú starostlivosť pacientom s chronickými ochoreniami, pacientom po úrazoch, operáciách, ktorých stav si nevyžaduje
intenzívne vyšetrovanie, ale vyžaduje si liečbu, rehabilitáciu, ošetrovanie a nácvik bežných denných činností. V tomto type zariadenia je nesmierne dôležitá osobitná starostlivosť ošetrovateľského personálu, humánny prístup a rešpektovanie individuálnych somatických a psychických osobitostí pacienta.
 
Čo je na práci sestry najnáročnejšie?
Ošetrovateľská starostlivosť je namáhavá práca z hľadiska fyzického i psychického. Ťažká fyzická práca spojená predovšetkým s manipuláciou s pacientmi a bremenami môže viesť k viacerým zdravotným problémom, predovšetkým v oblasti pohybového systému. Pri každodenných a opakovaných manipuláciách s imobilnými pacientmi a pacientmi so zníženou pohybovou schopnosťou často nie je možné rešpektovať odporúčané limity na hmotnosť a manipuláciu s bremenom (vrátane ľudského tela). Z môjho pohľadu je však oveľa významnejšia záťaž psychická, emocionálna a sociálna. Sestra musí neustále sledovať stav pacienta a pružne reagovať na jeho zmenu, musí vedieť samostatne a rýchlo sa rozhodovať, improvizovať, vedieť zachádzať s intimitou druhého človeka. Sestra rieši a prežíva problémy spojené s utrpením, bolesťou, chorobou a so smrťou pacientov, čo predstavuje veľkú psychickú záťaž a riziko vzniku syndrómu vyhorenia.
 
Čo vám táto služba, obeta pre iných, dáva?
Profesia sestry patrí medzi pomáhajúce profesie, a tie zrejme nikdy nebudú spoločensky ani finančne dostatočne docenené aj napriek tomu, že sú jedinečné a nenahraditeľné. Cítim však uspokojenie z toho, že môžem pomáhať tým, ktorí to naozaj potrebujú. Každá služba mi dáva nové skúsenosti a zážitky. Každý deň prináša iný príbeh. Pri vyjadreniach vďaky, ktoré dostávame od pacientov a ich príbuzných, viem, že naša práca má zmysel.
 
Ako vaša práca ovplyvňuje váš súkromný život, rodinu, vnímanie sveta, morálne hodnoty?
Myslím si, že každá práca do istej miery ovplyvní súkromný či rodinný život človeka. O to viac, ak ide o prácu na zmeny. Sestra počas služieb nepozná víkendy či sviatky, nerozlišuje, či je deň, alebo noc. Musí tu byť pre pacienta stále. Pri svojom rozhodovaní o poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti by mala sestra zvážiť etické princípy ošetrovateľstva, ku ktorým patrí: úcta k človeku a rešpekt pred ľudským životom, autonómia, konanie dobra, vyhýbanie sa spôsobeniu škody, zachovávanie mlčanlivosti, pravdovravnosť, spoľahlivosť a spravodlivosť v konaní voči ľuďom. Môj rebríček hodnôt sa skúsenosťami z praxe veľmi zmenil. V živote považujem za najdôležitejšie predovšetkým zdravie a lásku k druhým. V Biblii sa píše:„Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti!“(Kol3, 14).Láska, ktorá sa tu spomína, nás podnecuje, aby sme nezištne pomohli cudziemu človeku, ktorý sa ocitne v núdzi.
 
Zažili ste momenty, že vám bolo do plaču z bezmocnosti či bezradnosti nad stavom pacienta; alebo, naopak, keď išlo o slzy radosti a šťastia, že sa pacienti vyliečili a mohli odísť domov?
Ako profesionál sa snažím držať si od pacientov v emočnej oblasti určitý odstup. Je to dôležité najmä z hľadiska udržania si svojej psychickej pohody. Napriek tomu však takéto momenty prežívam. Je úžasné vidieť, ako sa z ľudí odkázaných na pomoc stávajú ľudia sebestační, z imobilných chodiaci, zo smutných veselí. Vždy sa pacientom snažím dať čo najviac pozitívnej energie, radosť a úsmev. To naozaj ocenia. No sú aj horšie dni. Pamätám si napríklad na svoje prvé úmrtie pacienta, keď som pri odovzdávaní vecí príbuzným plakala s nimi, napriek tomu, že to bol pre mňa úplne cudzí človek.
 
Máte skúsenosť, že pacientom pomáhajú aj návštevy príbuzných, ktorí pri nich v ťažkých chvíľach stoja?
Určite áno. Prítomnosť blízkej osoby je pre chorého človeka nesmierne dôležitá. Rodina pacienta je a vždy by mala byť súčasťou liečebného tímu.
 
Musí byť pacient aj psychicky, teda duševne a duchovne v dobrom stave, v pokoji, aby sa aj telo uzdravilo?
Hovorí sa, že telo je iba obalom duše a že neexistuje zdravá duša a choré telo, tak isto ako neexistuje chorá duša a zdravé telo. Psychická
pohoda, ktorej súčasťou je nepochybne i viera, je jeden z najdôležitejších faktorov uzdravovania.
 
Mnoho ľudí si myslí, že liečebňa pre dlhodobo chorých je pre ľudí, ktorí sú už na prahu smrti. Je to naozaj tak?
Nie. V zariadeniach tohto typu sú často hospitalizovaní vitálni pacienti, ktorí i po prepustení do domácej starostlivosti prežívajú ďalšie roky v pomerne dobrej kvalite života. Vzhľadom na vekovú štruktúru a polymorbiditu (prítomnosť viacerých chorôb súčasne – pozn. red.) pacientov je však prirodzené, že sa tu s umieraním a so smrťou personál stretáva častejšie ako na bežných oddeleniach akútnej starostlivosti. Ide však o zákonitý proces, keď človek v priebehu starnutia prichádza do konečnej etapy života.
 
V čom vidíte prácu sestier ako územie, kde sa toho môže ešte veľa zlepšiť?
O zmenách v ošetrovateľstve sa v poslednej dobe hovorí veľa a určite je čo zlepšovať. Okrem systémových zmien je však potrebné zmeniť celkový pohľad laickej verejnosti i sestier samotných na toto krásne povolanie. Ošetrovateľstvo je veda, ktorá sestre poskytuje múdrosť, ale aj umenie, ktoré v nej rozvíja cit, lásku, vlohy, vôľu a schopnosť pomáhať. Ako človek z praxe vidím veľký nedostatok v tom, že sestier je málo. Tento nedostatok spôsobuje časový defcit, fyzickú a psychickú vyčerpanosť, a tie sa následne odzrkadlia na kvalite poskytovanej starostlivosti. Je veľmi ťažké postarať sa o 20 ľudí tak, aby boli všetci maximálne spokojní. A ak nie je spokojný pacient, nemôže byť spokojná ani sestra, a naopak. 
 
Ako prežívali pacienti a personál v nemocnici Advent a Vianoce?
Vianoce sú predovšetkým časom, ktorý sa všetci snažíme stráviť doma, v kruhu rodiny. No vzhľadom nanaše poslanie musíme pracovať rovnako cez všedný deň, ako i Štedrý deň. Odísť od štedrovečerného stola na nočnú službu bolo pre mňa osobne veľmi ťažké, ale choroba si nevyberá. Je samozrejmé, že pacienti v tento sviatočný čas prežívajú hospitalizáciu a odlúčenie od blízkych ťažšie. Preto sa snažíme im ho čo najviac spríjemniť, či už výzdobou, vianočným stromčekom, spievaním a počúvaním kolied, alebo obyčajnou ľudskou prítomnosťou a pohladením.
 
Ako ste sa dostali k dobrovoľníckej misii v utečeneckom tábore?
Pričiniť sa vlastnou rukou o túto pomoc mi bolo umožnené prostredníctvom Tropic Teamu Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ktorý tam prevádzkoval
poľnú nemocnicu. Dobrovoľníci z radov lekárov, sestier či záchranárov tak vymenili Slovensko za malý tábor obohnaný ostnatým drôtom a slovenských pacientov za Sýrčanov, Iračanov či Afgancov.
 
V čom spočívala vaša dobrovoľnícka práca?
Dobrovoľníctvo a ošetrovateľstvo sú prepojené už odnepamäti. Príbeh tábora v Dobovej sa začal písať v septembri 2015, keď Maďarsko uzavrelo svoje hranice pre utečencov, a tí sa následne museli presúvať balkánskou cestou zo Srbska do Chorvátska, Slovinska a Rakúska. V Dobovej sa utečenci zdržali približne štyri hodiny, počas ktorých sa o nich starali i slovenskí zdravotníci. Naša provizórna poľná nemocnica bola nafukovací, vyhrievaný stan s piatimi lôžkami. V stane sa nachádzalo základné vybavenie potrebné na zabezpečenie prvotnej lekárskej a ošetrovateľskej starostlivosti, ako zásoba liekov, prístroje na meranie základných životných funkcií (tlakomery, teplomery, oxymetre), glukomery, obväzový a injekčný materiál, EKG prístroj, resuscitačná súprava či sonograf. Urgentné prípady (dialyzovaní pacienti, rodiace ženy, pacienti so zlyhávaním životne dôležitých funkcií) boliprevážané do nemocnice vlastnou sanitkou. Ako sestry dobrovoľníčky sme pracovali v 12-hodinových denných a nočných službách. V jednej službe sme ošetrili približne 130 – 150 pacientov. Pacienti boli najčastejšie ošetrovaní pre zápaly dýchacích ciest a pľúc, zápaly kože, celkové vyčerpanie a kolapsové stavy, vyvrtnutia, rany na dolných končatinách spôsobené omrzlinami a otlakmi. V rámci ošetrovateľskej starostlivosti sme vykonávali meranie základných vitálnych funkcií (krvný tlak, pulz, telesná teplota, saturácia O2), meranie glykémie, ošetrovanie a preväzovanie rán (rezné, tržné rany, omrzliny, otlaky), hydratáciu pacientov (rehydratačné perorálne roztoky), podávanie liekov per os (analgetiká, antibiotiká, antipyretiká), podávanie subkutánnych (inzulín) a intramuskulárnych injekcií, či podávanie infúznej terapie.
 
Čo sa vás v utečeneckom tábore v Slovinsku najviac ľudsky dotklo?
Názory verejnosti na utečencov sú rôzne. Je si však potrebné uvedomiť, že väčšina z nich sa nestala rada, alebo si nevybrala možnosť byť utečencom. Hoci je v súčasnosti, najmä v súvislosti s medializáciou a prezentovaním negatívnych skúseností s utečencami, verejná mienka skôr protiutečenecká, moja skúsenosť je iná. Napriek strachu, beznádeji a bezmocnosti, ktoré veľakrát títo ľudia prežívali, boli vďační za každú pomoc, vyšetrenie, ošatenie, liek, či obyčajné pohladenie a slovo podpory. „See you in Germany!“ – bola veta, ktorá každému z nich vyčarila úsmev na tvári a nádej v očiach. Určite najťažší bol pre mňa pohľad na deti utečencov – uzimené, hladné, uplakané – a myšlienka na to, aká je ich budúcnosť.
 
 
ZUZANA ARTIMOVÁ
SNÍMKA: ARCHÍV –OK–
Páčilo sa :
1