14. decembra 2016
Čítaní: 282
KN 50/2016 | Rozhovor
Gruzínci sú veľmi hrdí na svoju vieru
Germanistka, byzantologička, cestovateľka a spisovateľka Camille Labas, Slovenka, ktorá desaťročia žije v Rakúsku, sa dlhé roky venuje štúdiu gruzínskej histórie. Jej nová publikácia Pevnosť Narikala. Gruzínsko v dobách antiky a raného kresťanstva je priekopníckym vstupom Slovenska do nového, neznámeho sveta kresťanského Orientu.

Ako ste sa vy – Slovenka žijúca v Rakúsku, ktorá študovala v Nemecku – dostali k zvláštnej, no veľmi zaujímavej téme, ktorou je Gruzínsko v dobách antiky a raného kresťanstva?
Ako 20-ročná študentka v Nemecku. Vybrala som sa z rodičovského domu na východnom Slovensku smerom na Západ, po ktorom som túžila, a tam sa ma neočakávane, ale bytostne dotkol Východ – Orient, ktorý som dovtedy nepoznala. Prenikol hlboko do môjho srdca, podmanil si ma, a ja som mu ostala verná ďalších 40 rokov, skrátka celý aktívny život. Stalo sa tak vtedy prostredníctvom gruzínskych a arménskych študentov, ich mentality, kultúry, otvorenosti, pohostinnosti, chutného orientálneho jedla a vína, vraj najstaršieho na svete, a vďaka ich láske k svojej domovine, ich úcte k vlastnej prastarej histórii, k literatúre, vlastnému jedinečnému písmu, ktoré o stáročia predchádzalo hlaholiku. Gruzínci a Arméni si teda láskou k svojej krajine a národu získali aj mňa pre ich národ, kultúru a históriu.

 

Čo všetko – výskum, získavanie poznatkov, návštevy Gruzínska atď. - si napísanie a dokumentácia knihy a jej rozsiahla obrazová príloha od vás vyžadovali?
Neuveriteľne veľa. Chcelo ma to celú a celý môj život. A stalo sa to mojím celoživotným dielom. Ešte v Nemecku ako 20-ročná som na Jenskej univerzite začala navštevovať semináre gruzínskeho jazyka, literatúry a histórie. Gruzínsky jazyk je nesmierne ťažký, pretože nemá s našimi európskymi jazykmi nič spoločné – ani gramatickú štruktúru, ani stavbu vety, ani podobnosť slov. Ich abeceda obsahuje konsonanty navyše, ktoré sa u nás v európskych rečiach nevyskytujú, a sú to pre nás takmer nevysloviteľné hrdelné hlásky. Už len základné označenie rodičov je úplne odlišné: mama sa povie deda a otec sa povie mama. To preto, že gruzínčina nepatrí do rodiny indoeurópskych jazykov. Takisto cudzia je nám ich história, nemá nič spoločné s našimi stredoeurópskymi dejinami Rakúsko-Uhorska, ale súvisí s pre nás neznámou históriou Perzskej ríše, arabským emirátom, tureckým sultanátom.

 

Zažili ste teda Gruzínsko počas sovietskej totality, ako aj slobodné, a tak môžete porovnávať.
Ešte ako 21- a 23-ročná som strávila celé letá v Gruzínsku na vysokoškolských brigádach, jedno leto v najväčšom gruzínskom prístavnom meste, v adžarskom Batumi, a iné leto v abcházskej dedinke Alachadze pri známom starobylom meste Suchumi. Takýmto spôsobom som zažila socialistické Gruzínsko 70. rokov. Dnes už Suchumi a celé Abcházsko nepatria do Gruzínska – vojnou s Ruskom v auguste 2008 o ne Gruzínsko prišlo.
V školskom roku 2002/2003, vtedy už ako štátna občianka Rakúska, som pôsobila v Gruzínsku ako učiteľka nemčiny. Bol to úplne iný zážitok, úplne iné Gruzínsko, postsovietske; nachádzalo sa v anarchii, v hospodárskej kríze, bez plynu, bez elektriny, bez vykurovania bytov v zimnom mraze, v extrémnej ľudskej biede, kde jednotlivci predávali na chodníku vlastné predmety z domácnosti, aby si za to kúpili chlieb a múku; krajina sa utápala v celkovom chaose, s nebezpečenstvom na ulici - muži ozbrojení nožmi a pištoľami z predchádzajúcej občianskej vojny predstavovali v pouličnej tme bez osvetlenia neúnosné ohrozenie. Krajina bola bez policajného dozoru, plná existenčných neistôt. Iba zázrakom som to prežila bez väčšej ujmy na zdraví a iba s jedným okradnutím, keď mi zlodej v tlačenici cestujúcich v autobuse britvou prerezal bok tašky a vybral peňaženku, hoci som zips a rúčky tašky kŕčovite držala pri tele.
V rokoch 2006 - 2016 som bola v Gruzínsku viackrát – tentoraz aj so svojimi tromi deťmi. Gruzínsko už bolo bezpečnou, na verejnosti dobre stráženou a kontrolovanou krajinou, kde sme sa bez strachu mohli pohybovať aj v noci. Ulice a domácnosti mali znova elektrický prúd, plyn, kúrenie a vodu. Vtedy sme s deťmi precestovali rôzne kúty a historické miesta Gruzínska a nafotili ich pre knihu Pevnosť Narikala.

 

Pomáhala vám pritom aj nejaká cestovná kancelária?
Po krajine sme sa pohybovali sami, bez sprievodcov, bez cestovných kancelárií, na vlastnú päsť; sami sme si museli všetko organizovať, i prepravu, sami sme sa prebojovávali cez krajinu, v ktorej často chýbali dopravné značky s označením smeru miest. Potulovali sme sa krajinou a boli odkázaní na komunikáciu s domácim obyvateľstvom, ktoré sa vo svojej lokalite vyznalo.
Až po roku 2012 sa hlavné mesto Tbilisi začalo poeurópšťovať, aj vďaka európskym projektom a investíciám, a prijímať turistov.

 

Čím sú počiatky kresťanstva v krajinách, ako je Gruzínsko či Arménsko pre Slovákov zaujímavé? Prečo by sme mali siahnuť po vašej knihe?
Arménsko a Gruzínsko sú prvé oficiálne kresťanské krajiny sveta. To vie málokto. Zatiaľ čo Slovensko bolo malou súčasťou veľkého európskeho kresťanstva a znášalo jeho vzostupy i pády, Gruzínsko stálo pomerne osamotene vo svojom duchovnom boji o kresťanstvo uprostred inovereckého, duchovne až nepriateľského sveta – či to bol najprv perzský zoroastrizmus, čiže uctievanie ohňa, alebo podmanenie arabským islamom, neskôr tureckým islamom, – kde nestačilo byť iba pasívnym spolutrpiteľom v rámci veľkého kresťanského spoločenstva, ale kde sa Gruzínci aktívne museli sami rozhodnúť pre kresťanstvo alebo proti nemu, aj za cenu bojov, obetí, mučeníctiev a znepriatelenia si mocných a vplyvných susedov.
A predsa sa Gruzínsko nepoddalo žiadnej inej ideológii, žiadnemu inému náboženstvu, ba udržalo si kresťanstvo; bolo ochotné zaplatiť zaň akúkoľvek cenu strát životov i materiálnu, a dodnes vie, kto je a kam kráča – ku kresťanskému Bohu.

 

A čo kresťanstvo v Arménsku?
To isté platí aj o Arménsku, ktoré bolo Gruzínsku jedinou oporou v tomto kresťanskom nasmerovaní. Od počiatkov kresťanstva v 4. storočí Arménsko a Gruzínsko kráčali duchovne i cirkevne spolu až po 7. storočie, keď sa rozdelili a potom si už každý musel niesť svoje kresťanstvo sám – poprípade sa opierať o inú mocnosť. Kým Gruzínsko sa opieralo o Rímsku či Byzantskú ríšu, Arménsko dostalo podporu Perzskej ríše. Perzskí šachovia síce nemali záujem o kresťanstvo, aj keď sa v Perzii vytvorili celé kresťanské skupiny (existujúce dodnes), ale zato mali záujem o separovanie Arménska od ostatného kresťanského sveta. Tak sa stalo, že prvá kresťanská krajina sveta – Arménsko – sa nikdy nepripojila k ostatnému kresťanskému spoločenstvu a funguje dodnes ako samostatná Arménska apoštolská cirkev, založená svätým Gregorom. Zato Gruzínsko ako druhá kresťanská krajina sveta, založená misionárkou svätou Ninou, sa postupne stalo súčasťou pravoslávneho sveta, ktorý vznikol po cirkevnej schizme v roku 1054, hoci má aj svojho vlastného patriarchu, hlavu Gruzínskej pravoslávnej cirkvi – tzv. „katolikosa“.
V každom prípade sa o oboch prvých kresťanských krajinách sveta dá povedať, že boli odvážne, obetavé, rozhodné, nebojácne a vytrvalé – bez opory európskeho kresťanského sveta. A tam na okraji stoja dodnes, hoci si to nezasluhujú, veď patria k nám kresťanom - čo chceli potvrdiť aj pápežove návštevy, sú naším najvýchodnejším oporným bodom.

 

Pápež František nedávno dvakrát navštívil Kaukaz, vrátane Gruzínska a Arménska. Veľmi pritom vyzdvihol bohatstvo tamojších kultúr. Čo z kaukazskej kultúry je pre vás najúžasnejšie a čím môže zaujať veriaceho človeka?
Neuveriteľné množstvo kostolov, kláštorov, tzv. monastyrov, zachovaných, zreštaurovaných, so svojskou architektúrou byzantsko-gruzínskeho štýlu, ich starobylosť, ktorá siaha až do 4. až 6. storočia, ich poloha na úrodnej nížine aj vysoko v horách nad 3 000 metrov v kaukazských veľhorách.
Gruzínci sa vyznačujú úžasnou ľudskou a náboženskou toleranciou. V hlavnom meste Tbilisi stojí gruzínsky pravoslávny kostol vedľa arménskeho apoštolského kostola, ruského pravoslávneho chrámu, židovskej synagógy i vedľa islamskej mešity. Takisto sú v centre mesta katolícke kostoly talianskeho štýlu, kde slúžia poľskí kňazi a taliansky biskup, ale nájdete i evanjelický kostol nemeckého štýlu. Národy i náboženstvá vždy vedeli v Gruzínsku po stáročia mierumilovne spolunažívať, a tak je to i dnes. Ak pravoslávie a katolícky svet raz budú hľadať cestu k sebe, určite to nestroskotá na Gruzíncoch.

 

Je cítiť – a v čom najviac a najbolestnejšie, že ide o postsovietske republiky?
Na freskách a nástenných maľbách kostolov, ktoré boli počas sovietskej éry zavreté alebo používané ako sýpky či muničné sklady. Fresky boli pretreté bielou farbou a dnes ich treba veľmi náročným spôsobom znovu oslobodzovať od náterov. Reštaurátori majú plné ruky práce. Kostoly sa opravujú, monastiery ožívajú, boli vrátené mníchom, ktorí ich znovu využívajú na pôvodný účel.
Čo sa však týka viery, komunizmus len posilnil duchovnú silu národa; viera sa po páde socializmu vynorila z hĺbky ľudu ako podzemná rieka a žije oveľa intenzívnejšie ako na Západe, kde sa nachádzam ja. Gruzínci sú veľmi hrdí na svoju vieru, kostoly sú plné, bohoslužby trvajú tri hodiny, pričom ľudia stoja, lebo sedenie v kostole sa považuje za neúctu voči Bohu. Veriaci sa vyznačujú omnoho väčšou úctou k posvätným miestam a ku kňazom ako u nás; aj na ulici sa žehnajú, keď prechádzajú okolo kostola, a vydržia v ňom stáť celé hodiny, nikam sa neponáhľať, a obetovať svoj čas Bohu.

 

Akí sú dnešní Gruzínci? Čím žijú? Čo ich zaujíma? Aké majú sny a túžby? Dbajú na hodnoty a vieru svojich predkov?
Gruzínci mali takmer vždy mimoriadne vysokú vzdelanostnú a kultúrnu úroveň, takmer každý Gruzínec bol svojím spôsobom umelec, každý druhý básnik; vždy boli poetickí, romantickí, citliví, sčítaní, duchovní, komunikatívni, pohostinní, toleratní, ale aj dobrí a chrabrí bojovníci. Hodnota priateľstva, lásky a obetavosti pre druhého stála vysoko nad hodnotou peňazí a matérie. Vedeli rozdávať, ale sa i brániť. Neznášali podrobenie – radšej bojovali o svoju slobodu do posledného muža – svedčí o tom aj pomník Aragvejcom v Tbilisi pri rieke Mtkvari.
Dnešní Gruzínci sa zaujímajú o Západ, chcú sa mu priblížiť, byť moderní, dosahovať jeho materiálnu, ale najmä technickú úroveň – čo je pochopiteľné. Azda každý má mobilný telefón, počítač, no približovaním sa Západu sa trochu mení aj ich charakter – o čo sú západnejší, o to sú menej gruzínski. No ešte stále sú orientálni i európski, priateľskí, ochotní, otvorení, dobrí, nezištní a majú úžasne chutnú kuchyňu.

 

Prezraďte niečo bližšie o samotnej pevnosti Narikala – kde sa nachádza, prečo vznikla a prečo je taká dôležitá, že ste podľa nej nazvali svoju knihu?
Pevnosť Narikala je dominantou gruzínskeho hlavného mesta Tbilisi a vypína sa nad mestom už od 4. storočia. Postavili ju Peržania, aby kontrolovali Hodvábnu cestu, ale počas histórie sa Narikala stala obrannou pevnosťou Gruzíncov a chránila ich pred nepriateľmi. Predstavuje silu Gruzíncov vymaniť sa spod moci dobyvateľov a schopnosť vziať svoj osud do vlastných rúk.

 

Ako cestovateľka ste prešli kus sveta. Aké dojmy a zážitky z cestovania po Gruzínsku a Kaukaze pribudli do vašich spomienok?
Do gruzínskeho regiónu Tušeti vo východnej časti Veľkého Kaukazu vedie iba štrková, prašná a úzka cesta až po priesmyk vo výške 3 000 metrov nad morom a za ním až do mestečka Omalo. Dá sa tam dostať iba terénnymi vozidlami. Aj to iba v lete. Od jesene do jari je cesta uzavretá, nezjazdná a obyvateľstvo za priesmykom musí celú zimu zotrvať na Kaukaze. Až na jar smie zísť z Kaukazu do dolín a do Tbilisi. Ja som sa tam vybrala v polovici septembra 2013, za slnečného teplého počasia. Viezla som sa v džípe a s úžasom sledovala zväčšujúcu sa priepasť povedľa cesty. Vo výške 3 000 metrov som sa prešla po priesmyku, pokochala sa pohľadom na štíty ešte vyššieho Kaukazu a neporušenej prírody hlboko podo mnou. V mestečku Omalo som vyliezla na obranné veže, ktoré sa tam po stáročia týčia, a škárou kľúčovej dierky pozerala do zamknutého starobylého kaukazského kostola. Potom som si ľahla na zelenú lúku na briežku pod kostolom a vyhrievala sa na horskom slnku. Nocovala som v starom, rozpadávajúcom sa kaukazskom domčeku zmenenom na hotel. Keď som sa ráno zobudila, nový deň mal pre mňa obrovské prekvapenie – hory Kaukazu boli biele, zasypané snehom a cesty Omala boli vystlaté blatom, mäkkým od dažďa. Celú noc pršalo, bola silná búrka, iba ja som to v hlbokom spánku nezbadala. Razantne sa schladilo a dážď sa pomaly menil na sneh v Omale aj na priesmyku. Cesta späť bola zarúbaná. Nastala zima a cesty vraj otvoria až na jar. Hrozilo mi, že sa na Kaukaze budem musieť zdržať pol roka. Prepadla by mi letenka Tbilisi – Viedeň, celý semester štúdia na Viedenskej univerzite, nestretla by som sa s dcérami v Nemecku ani s rodičmi na Slovensku. Jedine môj syn by nezbadal, že som sa nevrátila – bol na ročnom pobyte v Južnej Afrike. Začala som rozmýšľať, ako to na Kaukaze vo výške 3 000 metrov nad morom prežijem, čím sa budem živiť, akou prácou si zarobím u domáceho obyvateľstva na svoju obživu. Všimla som si, že tam nemali školy – bola som rozhodnutá použiť v Omale svoje učiteľské povolanie a učiť ich čokoľvek – hoci aj nemčinu, gréčtinu či slovenčinu. Kaukazské ženy v šatkách s horskými črtami tváre okolo mňa žartovali a pýtali sa ma, či sa mi tu páči a či viem spať aj na zvieracích kožiach bez postele. Vraj tam v hlbokej zime bývajú mrazy aj mínus 40 stupňov a snehu vyše piatich metrov. No skúsený miestny kaukazský šofér si sadol za volant džípu a tbiliský šofér, ktorý ma priviezol, si presadol vedľa - a pustili sme sa poloblatistými a polozasneženými cestami z Kaukazu smerom dole. Ibaže niekdajšie tiché a spokojné potôčiky, ktoré na ceste tam pretínali vozovku, sa následkom búrky zmenili cez noc na hrozivé riavy, ktoré tiekli krížom cez cestu a hromadili kamene. Robili cestu nepriechodnou a nepriepustnou. Vystúpili sme z auta a holými rukami začali odpratávať kamene – ja menšie, muži väčšie. Na ceste sa postupne nazbieralo zo desať áut – v obidvoch smeroch - a všetci vystúpili a odpratávali skaly. Štyri hodiny sme takto pracovali, aby sme si prekliesnili cestu. Potom sa samotný šofér s autom veľkou rýchlosťou prebrodil cez neustále tečúcu rieku, mňa iný muž preniesol ponad rieku a až za jej tokom, v bezpečí, som znovu nasadla do auta. Potrebovali sme 10 hodín, kým sme prešli 70 kilometrov. Jeseň a zimu som tak prežila v Rakúsku, a nie na Kaukaze. Možno že je to aj škoda... Ktovie o aké zážitky zo života v Omale cez zimu do jari som sa pripravila. (Úsmev.)

ZUZANA ARTIMOVÁ
SNÍMKY: CAMILLE LABAS
Páčilo sa :
1