13. decembra 2017
Čítaní: 103
KN 50/2017 | Rozhovor
Keď sa práca stane vášňou
Tibor Hromádka (52), rodák zo Spišskej Novej Vsi, sa už takmer štvrťstoročie venuje horolezectvu a skialpinizmu. Na svojom konte má viac ako 500 výstupov v rôznych pohoriach sveta a množstvo skialpinistických túr a extrémnych zjazdov. Okrem toho je horským vodcom, vďaka čomu sa hory stali jeho každodenným spoločníkom.

 Kedy ste si uvedomili, že ste sa zamilovali do hôr?

Už od štrnástich rokov som s priateľmi chodil do prírody. Podnikali sme výlety do lesov v okolí Spišskej Novej Vsi. Postupne sme začali robiť túry v Slovenskom raji. Veľa som jazdil na bicykli. Často aj po chodníkoch Slovenského raja, hoci vtedy žiadne horské bicykle neexistovali. Keď som mal 15 rokov, prišla prvá túra vo Vysokých Tatrách. Vyviezli sme sa lanovkou na Skalnaté pleso a cez Sedlo pod Svišťovkou. Vnímal som to veľmi intenzívne a bola z toho láska na celý život. Odvtedy boli hory mojou veľkou vášňou a venoval som im všetok voľný čas.

Spomeniete si ešte aj dnes na svoj prvý výstup?

Liezť som začal niekedy na jar v roku 1982 na Dreveníku pri Spišskom hrade, kam ma zobral môj spolužiak. Sú tam skalné veže vysoké asi 20 metrov a na nich som prvýkrát okúsil ten pocit, keď sa človek odpúta od zeme. V Tatrách som trochu netradične opustil značkovaný chodník v zime. Bolo to v roku 1983 a vystúpil som s priateľmi na Lomnický štít z Lomnického sedla. Keď si spomeniem, ako sme boli vybavení, ešte teraz sa musím smiať. Ale odvaha a nadšenie nám nechýbali. V máji toho istého roku sme vystúpili na Východnú Vysokú severným hrebeňom zo sedla Prielom. Ešte dnes cítim tú zvláštnu atmosféru, ktorú som vnímal úplne inak, ako vnímam výstupy dnes. To objavovanie nepoznaného má takú zvláštnu vôňu.

Ako brali vašu záľubu rodičia? Nespôsobovala im vaša vášeň obavy?

Rodičia mi nikdy nebránili. Samozrejme, obávali sa o moje zdravie a život. Vtedy som však nechápal, prečo sa o mňa boja. Mal som pocit, že všetko zvládnem a nič sa mi nemôže stať. Dnes, keď mám svoje deti, už presne viem, čo pociťovali. Rodič sa vždy bude báť o svoje deti. Moja mamka sa dodnes strachuje, keď odchádzam do hôr.

Na ktoré hory sa vám podarilo vystúpiť a ktorý výstup sa najviac zapísal do vášho srdca?

Počas svojho horolezeckého života sa mi podarilo dostať do viacerých kútov sveta. Samozrejme, prvé kroky som robil doma vo Vysokých Tatrách. Neskôr som liezol v Pamíre na Pik Lenina (7 134 m). Na vrchol som však vtedy nevystúpil, skončil som v 7 000 metroch. Bola to moja prvá skúsenosť s vysokými horami. Dovtedy som bol najvyššie na Gerlachovskom štíte, čiže moje skúsenosti s výškou a aklimatizáciou na ňu boli nulové. Tiež sa mi podarilo päťkrát dostať do Himalájí. Boli to expedície Cho Oyo (8 201 m), Kangchenjunga (8 586 m), Mount Everest (8 848 m), Talung (7 348 m) a Makalu (8 481 m). Úspešný som bol iba na Cho Oyu v roku 1995. Liezol som aj v horách a lezeckých oblastiach USA, Kanade, Bolívii, Argentíne, Alpách, Nórsku a na Novom Zélande. Každý výstup (a nemusel byť úspešný) má miesto v mojich spomienkach. Ale ak by som mal vybrať tie, ktoré sú pre mňa najvzácnejšie, určite by to bol výstup na Cho Oyu kvôli mimoriadne silným pocitom, ktoré ho sprevádzali. A nesmiem zabudnúť na západnú stenu Petit Dru v Alpách, kde sme si po rokoch snívania v dvoch náročných a nebezpečných dňoch splnili s priateľom Mariánom Harvilkom sen o výstupe Americkou direttissimou. Na to, čo sme tam prežili, sa nedá zabudnúť. Bezsenná noc pred výstupom s kŕčmi v bruchu, ťažké lezenie, úžasné pocity na vrchole pri západe slnka, dramatický núdzový bivak v búrke, zásahy blesku, zima, strach, strastiplný zostup, záchranná akcia vrtuľníkom, návrat do života... Je to veľká mozaika pocitov a spomienok.

Aké je to byť v horách, dotýkať sa skál, prekonávať sám seba?

Na túto otázku je ťažké jednoznačne odpovedať. V horách pri výstupe horolezec zažíva zmes vnemov, podnetov, nebezpečných situácií, emócií - bolesť, strach, radosť, vďačnosť, priateľstvo, obdiv, hnev, zúfalstvo, pokoru, lásku, smútok. Ak by čokoľvek z toho chýbalo, zážitok by nebol úplný. Kto to nezažil, nepochopí. A v neposlednom rade, pri lezení s priateľmi je hlavne dobrá zábava. Veľa sa nasmejeme.

Podelíte sa s nami s najkrajším zážitkom, ktorý ste prežili v horách?

Tu je tiež nemožné rozhodnúť sa pre jeden. Určite však veľkým zážitkom pre mňa bol už spomínaný výstup na Cho Oyu, najmä posledné dni a hodiny. Tie som strávil na hore osamote, čo bolo niečo mimoriadne a umožnilo mi to akýsi zvláštny spôsob meditácie. Snažil som sa nadviazať s horou bližší duševný kontakt a myslím si, že sa mi to aj podarilo. Vnímal som ju ako niečo konkrétne a živé, s čím sa dá komunikovať. Rozprával som sa s ňou a prosil ju, aby bola ku mne milostivá a pustila ma na vrchol a potom bezpečne späť. V istej chvíli som cítil, že môžem ísť hore bez obáv. Všetky problémy s nechutenstvom a s výškou sa stratili a ja som vedel, že hore vystúpim a vrátim sa šťastne dole. V treťom tábore (7 500 m), kde som predtým nezažmúril celú noc oči, som zrazu spal ako bábätko, dobre som sa najedol a plný energie a motivácie som o tretej hodine ráno začal stúpať k vrcholu. Počas výstupu som bol sám, ale mal som pocit, že to tak nie je. Na vrchole som strávil 45 minút. Fotografoval som, oddychoval a spomínal na svojich blízkych. Čas mi bežal veľmi rýchlo. Pamätám si všetko len skreslene, ale o to intenzívnejšie. Zostúpil som v ten deň až dole do základného tábora, kde som došiel úplne vyčerpaný za svitu mesiaca, ktorý bol v splne. Bol to jeden z najúžasnejších dní v mojom živote.

Odhliadnuc od krásnych zážitkov, ocitli ste sa niekedy aj v situácii, keď ste balansovali medzi životom a smrťou? 

Takýchto situácií bolo viac než dosť. Možno by to stačilo aj na nejakú malú príručku. Pohyb v horách je sám osebe nebezpečný a na horolezca vplýva mnoho objektívnych faktorov. Časť rizika sa dá predvídať, časť eliminovať fyzickými schopnosťami, reakciami a skúsenosťami. Tie však nie je možné nadobudnúť bez toho, aby sa človek vystavil nebezpečným situáciám. Nedajú sa naštudovať z kníh. Získavajú sa priamo v horách. Počas výstupov sa človek dostáva do situácií, keď sú jeho zdravie a život ohrozené. Ak to prežije, je to skúsenosť. Ak nie, je to nešťastie. Dodnes sú pre mňa chvíle, keď mi išlo o život, tými najsilnejšími spomienkami a pomáhajú mi vyhnúť sa ďalším rizikám, s ktorými sa v horách stretávam. Až po prežití takýchto okamihov si uvedomujeme hodnotu života. To, čo som prežil pri sólo výstupe západnou stenou Lomnického štítu, kde ma zastihla búrka s krupobitím; pri zostupe z pokusu o vrchol Piku Lenina, keď sme vo víchrici nedokázali nájsť tábor; pri zimnom sóle SV pilierom Veľkého Ganku; či v núdzovom bivaku na Petit Dru sa nedá sprostredkovať nijakým opisom. Dá sa to len prežiť.

 

Čo znamená v praxi byť horským vodcom? A čím je táto práca osobne pre vás?

Povolanie horského vodcu je podľa môjho názoru jedno z najkrajších na svete. Horský vodca je človek, ktorého úlohou je viesť klienta pri výstupoch a túrach v horách, na ktoré by si sám netrúfol. Je to skúsený horal, ktorý počas svojho pôsobenia v horách získal množstvo skúseností, ktoré následne pretavil počas trojročného kurzu horských vodcov do najvyššieho vzdelania, aké je možné v tejto oblasti získať. Medzinárodný vodca UIAGM je celosvetovo uznávané vzdelanie a Národná asociácia horských vodcov Slovenskej republiky je členom exkluzívneho medzinárodného združenia UIAGM.

Som šťastný, že môžem robiť to, čo ma baví. Keď som sa niekedy v roku 1995 dozvedel, že existuje možnosť stať sa horským vodcom, okamžite som vedel, že to je presne to, čo chcem v živote robiť. Dovtedy som si vôbec nevedel predstaviť, kam sa bude uberať môj život. Vedel som len, že chcem byť v horách. Vodiť ľudí po miestach, kam by sa sami nedostali, je niečo, čo ma napĺňa. Ja nechodím do práce. Ja chodím do hôr. Ráno sa stretnem s milými ľuďmi, zoznámime sa a okamžite sa z nás stávajú partneri na lane a priatelia. Dáme do výstupu to najlepšie, čo v nás je. Počas toho môžem vnímať neistotu, strach, radosť aj šťastie. Za svoje služby dostanem nielen peniaze, ale aj veľkú dávku energie, emócií a zážitkov. Nie každé povolanie toto umožňuje.

Čo vaša rodina? Sú aj ostatní milovníci hôr?

Mám úžasnú rodinu. Manželka Dana je mojou veľkou oporou. Sme spolu už 30 rokov a s určitosťou viem, že bez nej by sa môj život nevyvíjal tak pozitívne. Priviedla na svet naše dve úžasné deti Michaelu a Tomáša, z ktorých vyrastajú samostatní, krásni a čestní mladí ľudia. Zatiaľ ešte nejakú veľkú lásku k horám neprejavili, ale semienko, ktoré sme do nich zasiali v čase, keď boli menší a ešte s nami chodili po horách, možno jedného dňa vyklíči. Je len na nich, ako s tým teraz naložia. Manželka je mojím najčastejším spoločníkom v horách, takže je rovnako ako ja „beznádejný“ prípad.

Čo robíte, ak práve niekde neleziete?

Ak práve neleziem, venujem sa skialpinizmu, horskému bicyklu  - aj keď z časových dôvodov menej, ako by som si želal, cestovaniu, filmovaniu a fotografovaniu. Tiež rád čítam knihy. Keďže deti už vyrástli a venujú sa svojim aktivitám, rodinné výlety sú už len sporadické. Väčšinu aktivít robím s manželkou a priateľmi. Rád mám aj výlety s mojou mamkou, ktorá má už 80 rokov a až vo vyššom veku v sebe objavila dobrodružnú dušu. Svoju prvú horskú túru absolvovala vo veku 68 rokov a rovno na Gerlachovský štít. Snažím sa s ňou ešte niečo zažiť a uchovať si tak spomienky na spoločne prežité chvíle a zároveň jej vrátiť niečo z toho, čo mi ako svojmu synovi za celý svoj život dala.

Blížia sa Vianoce. Ako ich trávite? V teple obývačky alebo v horách?

Vianočné sviatky sú pre mňa najkrajším obdobím roka. Osobne si nepotrpím na oslavy narodenín ani iných výročí a sviatkov, ale Vianoce pre mňa predstavujú zhmotnenie všetkého dobrého, čo nás obklopuje. Je v nich zhrnuté všetko, čo potrebujeme k životu – láska, šťastie, ľudia, ktorých milujeme, obdarovanie, spomienky, priateľstvo, nádej, pokoj v duši.

Lenka Horáková
Páčilo sa :
0