30. decembra 2016
Čítaní: 463
KN 51-52/2016 | Rozhovor
Dúfam, že ma čaká ešte veľa krásnych vecí
Píše, maľuje, spieva, pomáha ľuďom prebudiť v sebe kreativitu. Po prvý raz v Živote si doprial odpočinok v piešťanských kúpeľoch. Tam sme sa s DANIELOM HEVIEROM (61) porozprávali o preŽívaní viery, tektonických pohyboch vnútorných horstiev i o muzikáli Povolanie pápeŽ

Ste v kúpeľoch, odpočívate. Ako sa tu máte?
Takýto vonkajší pokoj prežívam vlastne prvýkrát v živote. Včera nám ešte v kúpeľnom dome vypadla elektrina. Využil som to a dal som si také vizuálne cvičenie: zatvoril som oči a dve hodiny kreslil poslepiačky.

 

A ako prežívate advent?
Je to také zametanie v duši. Aj keď celý rok sa snažím žiť duchovne. Voľakedy som na spoveď chodil len raz do roka, odkedy som sa však tak preporodil, je pre mňa advent vlastne skoro každý týždeň. Napriek tomu je to stále taký mystický čas. Už nevnímam vonkajší hurhaj alebo reklamný ruch, ale skôr čas na stíšenie v duši a očakávanie príchodu nášho Dieťaťa.

 

Hovoríte o upratovaní v duši – čo ste si upratali?
Ako hovorím, medzi všedným rokom a časom adventu už pre mňa nie je taký veľký kontrast. Bolo by dosť málo, keby sme boli kresťania iba raz za rok. Snažím sa však počúvať príbehy ľudí. Aj tu v kúpeľoch som sa zoznámil s niekoľkými ľuďmi, ktorí nejako vstúpili do môjho života. Je ľahké milovať svojho blížneho abstraktne. Keď nás to nič nestojí, milujeme celé ľudstvo. Dať však svoj čas, pomoc či podporu niekomu konkrétnemu, napríklad susedovi, to už je boľavejšie a namáhavejšie. A to sa práve učím.

 

 Ako?
Každé stretnutie, každý vzťah, ktorý sa okolo mňa začne rozvíjať, už beriem veľmi osobne a konkrétne. Snažím sa to brať tak, že Ježiš sa možno narodí niekde tu na rohu v Piešťanoch alebo na okraji Petržalky medzi bezdomovcami.

 

Ste spisovateľ, známy človek. Predpokladám, že vás nachádza veľa vzťahov. Nie je únavné vkladať sa do každého osobne?
Isteže. To je nebezpečie spasiteľov, ktorí chcú spasiť celý svet a potom sa im trebárs rozpadne rodina, lebo sa rozdávajú nad svoje sily a ľudia, za ktorých sú zodpovední, trpia. Aj ja som mal také obdobia. Teraz to však mám, našťastie, pekne vyvážené, zharmonizované. Myslím, že viem vycítiť, koho priberiem na svoju cestu a koho trebárs iba pozdravím. Človek nemá sily, ale nemá ani povinnosť byť pre každého a za každú cenu. Nemusíme ísť nad rámec obyčajnej ľudskej účasti na živote iných.

 

Spomenuli ste „preporodenie“. Čo to znamená?
Som introvert, preto sa dosť pozorujem. Vidím posun aj v mojom duchovnom živote a vedome na sebe chcem neustále pracovať. Neberiem sa, že som hotový človek. Nemám dramatické mystické zážitky. U mňa to ide skôr tak permanentne, kontinuálne, od detstva. Žiadne zemetrasenia, skôr tektonické plynutie vnútorného horstva alebo vnútornej krajiny. Možno sa to posúva roky a zrazu vznikne trhlina, alebo, naopak, nejaká priepasť sa zarovná.

 

Je to proces.
Áno. Neverím v efektivitu skokov a revolúcií, moja cesta je skôr tichá, evolučná, postupná.

 

Netajíte sa tým, že ste veriaci od detstva a že ste vieru nikdy nestratili. Zároveň ste boli spisovateľom a verejne činnou osobou i počas komunizmu. Ako sa to dalo?
Nikdy som nebol disident alebo člen tajnej Cirkvi. Nebol som však v ilegalite. V Prievidzi sme s otcom chodili verejne do kostola. Mama bola učiteľka, takže tá dlhé roky nechodila. Nemôžem povedať, že som preto mal nejaké problémy. Okrem drobných nepríjemností – že som sa na prvýkrát nedostal na vysokú školu alebo, že keď už som na vysokú školu chodil, tak sa mojej domácej chodili aktívni mladí členovia SZM pýtať, či chodím do kostola. Nikdy som nebol ani zakázaný.

 

Prečo komunisti nezakázali veriaceho spisovateľa?
Vysvetľujem si to tak, že som bol neškodný lyrik a rozprávkar, ktorý svojimi básničkami nemohol nikoho provokovať ani ohroziť zriadenie. Takže som v podstate prežil, na rozdiel od môjho otca, ktorý bol dvadsať rokov v kanáli, celkom bezpečné obdobie.
Je pravda, že som sa – ani vtedy, ani teraz – so svojou vierou nijako nevystŕkal. Keď sa niekto opýtal, tak som vydal svedectvo, ale žeby som sa dával filmovať pri svätom prijímaní, to nie. To mi bolo skôr odpudivé. Som vďačný, že som vieru dostal ako dar. Nemám na tom nijakú zásluhu. Bral som to tak samozrejme, nijako ináč som si svoj život nevedel predstaviť. A keď mi nejaký človek hovorí: „Nemám ten dar viery ako máš ty,“ ja mu môžem zas povedať: „Ja som zase nedostal dar pochybností.“

 

Pochybnosti sú dar?
Myslím si, že aj zapochybovať a nemať istotu, sebavedomie je niekedy užitočné. Lebo o vieru sa asi dá prísť, keď ju človek berie veľmi samozrejme. Vždy som bol ostražitý, či to ešte je viera, či to už nie je len zvyk alebo životná pohodlnosť.

 

Čo vám pomáha v tomto rozlišovaní?
Človek sa môže spoľahnúť iba na to, že vieru prehlbuje. Už mi nestačí ísť do kostola len raz za týždeň, snažím sa aj študovať, vzdelávať.

 

Ako?
Napríklad po päťdesiatke som pocítil potrebu byť viac ako len kostolný veriaci. Tak som si našiel tretí rád dominikánov, kde som teraz členom. Už mám za sebou večné sľuby. Stretávame sa každý mesiac a vzdelá­vame sa v našej náuke, histórii, duchovnom živote. Máme aj duchovné cvičenia. Už som naozaj pociťoval, že aby som neustrnul, potrebujem vieru rozvíjať. Objavil som aj modlitby a litánie, ktoré praktizujem každý deň. Už mi nestačí iba večerná a ranná modlitba. Snažím sa celý deň pre­tkať stretnutím s Bohom.

 

Aké modlitby ste objavili?
Najviac ma oslovili Litánie k Duchu Svätému. V týchto dňoch som počul jednu peknú vetu: „Kvantita je kvalita.“ Niekedy sa hĺbka a kvalita dosahuje pravidelnosťou alebo množstvom. To množstvo vytvára predpoklady na prehlbovanie, povedzme, našej vnútornej studne.

 

Čím vás pritiahla práve dominikánska spiritualita?
Rozdiely medzi rádmi som nevnímal nejako priepastne. Pre mňa to boli proste rehoľníci a neskúmal som, čím sa líšia jezuiti od františkánov. Keď som dostal pozvanie niečo so sebou urobiť a stať sa členom takéhoto rádu, rozoslal som svoju žiadosť do viacero reholí. Ozvali sa mi dominikáni. Určite to však nie je náhoda.

 

Spomínali ste vášho otca, ktorý s doktorátom filozofie išiel pre vieru k lopate. Aký je za tým príbeh?
Je to trochu tajomstvo, lebo môj otec nebol ani politicky činný, ani člen podzemnej Cirkvi. Keď ho chceli vyhodiť z roboty, respektíve ponúkli mu iný post, tak si z tvrdohlavosti povedal, že to neprijme a pôjde svojou cestou. A keďže bol sociológ, tak to bral, akože ide na výskumnú cestu, skúmať robotnícku triedu. Mys­lím, že to bola jeho vnútorná integrita, že si povedal, že sa nedá podplatiť a skorumpovať. Pýcha, hrdosť, možno aj nejaké gesto. A možno sám nevedel, že to bude trvať tak dlho.

 

Prejdime k novému muzikálu Povolanie pápež o Jánovi Pavlovi II., pre ktorý ste napísali libreto i texty piesní. Prečo pápež a prečo muzikál?
Nemám na tom nijakú zásluhu. Prišlo s tým Divadlo Andreja Bagara, konkrétne dramaturg Sveťo Sprušanský. Mal skladateľa, Gaba Dušíka, ktorý je asi najlepší skladateľ tohto žánru na Slovensku, a mal hlavného predstaviteľa, Jána Galloviča. Potom hľadali, kto by to vedel napísať. Zistili, že textárov, ktorí píšu muzikálové texty, je síce dosť, ale že každý potrebuje scenáristu či dramatika ako partnera. Ja viem napísať aj divadlo, aj texty. Takže vo mne vlastne ušetrili jedného človeka.

 

A prečo vybrali práve formu muzikálu?
Lebo sa im to osvedčilo. Chodia na to ľudia, je to vďačný žáner. Tak ma do toho pribrali. Celý proces trval dva roky a teraz s uspokojením zisťujeme, že to ľudia prijali, lístky sú vypredané už na február. Prijali to aj herci. Všetci z toho majú veľký vnútorný zážitok. To je asi najviac, čo si autor môže želať. Som vďačný, že som dostal takúto možnosť, že sa to podarilo a že to ide.

 

Ako sa vlastne robí muzikál?
Ja som ho napríklad robil takto: mal som tému, hlavnú postavu a divadlo. Čítal som si všetky dostupné knihy o pápežovi. Chcel som, aby väčšina výrokov a situácií boli autentické. To bola prvá podmienka. Druhá bola, že sme chceli, aby v tom hralo celé divadlo. Vyrobil som si papierové figúrky s tvárami všetkých hercov, ako keď sa robí vystrihovaný bet­lehem. Povedal som si: toto je pápež, toto je pápež v mladosti. Bolo tam úskalie, že v divadle je veľa žien. Okolo pápeža žien až tak veľa nie je, preto som hľadal postavy, ktoré by som tam mohol doplniť. Potom sú herci,
ktorí majú predpoklady na nejaký charakter – niekto tragický, niekto komický. Museli sme brať do úvahy aj ich spevácke možnosti.

 

Ako dlho tento proces trval?
Trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som vyskladal obsadenie. Potom sú tam herci, ktorí sú výraznejší – povedzme Eva Pavlíková. Mohla hrať pápežovu matku alebo nejakú gazdinú. Ani jedna úloha by však ani ju, ani mňa neuspokojila. Tak som pre ňu vymyslel postavu Satana. Dali sme tam aj Krista ako protipól.
Chcel som, aby sa ľudia aj smiali. Aby to nebolo od začiatku uplakané, uslzené, hoci sú tam aj pasáže, kde si divák poplače. Takže som vymyslel také tri ružencové babky, jednoduché ženičky z dediny, kde bol kaplánom.

 

Čo je ich úlohou v hre?
Všetko okolo pápeža komentujú. Som pyšný na hlášku, keď sa jedna babka pohoršuje: „Predstavte si, ten náš pápež ide do Izraela medzi Židov!“ A druhá jej povie: „Ale veď aj Kristus bol Žid.“ A – toto vždy zaberie – nato tá prvá hovorí: „No bol, ale taký náš katolícky!“ Pre autora je vždy satisfakcia, že na mieste, kde očakáva smiech alebo dojatie, to ľudia prijmú.

 

A čo piesne?
Dal som skladateľovi zoznam tém piesní, ktoré v hre budú. On zložil hudbu a ja som ich na hotovú hudbu dodatočne textoval. Gabo Dušík je klasický skladateľ, takže bazíruje na tom, aby frázovanie bolo naozaj také, aké napíše v notách. No ale to všetko je iba surovina.

 

Čo sa s ňou deje potom?
Plastelínu, ktorú som im dal, si režisér, scénograf a dramaturg ešte „premačkali“ podľa svojho a dotvorili to. Vzniklo kolektívne dielo.

 

Režisér, scenárista a dramaturg boli Poliaci. Prečo?
To bol zámer, lebo Poliaci majú na divadlo iný pohľad ako my. Zároveň je to ich téma. Dokonca hovorili, že v Poľsku ešte nikto muzikál o Jánovi Pavlovi II. neurobil. Až teraz po nás sa začínajú robiť prvé. Pre nich bola táto téma tabu.

 

V čom je poľský pohľad na divadlo iný?
Sú viac nastavení na európsku avantgardu. Poľské divadlo je vždy na vysokej európskej úrovni. A potom priniesli takú čistotu. Najprv som sa bál, že bude prázdna scéna: čo tam budú ľudia pozerať? Ukázalo sa však, že keď je jedna postava v úplne prázdnom priestore, môže to mať veľkú silu.

 

Pri tvorbe muzikálu vám pomáhal aj biskup Jozef Haľko. Akým spôsobom?
Potreboval som nejakú cirkevnú autoritu, aby tam neboli lapsusy. Veľa ľudí totiž pápeža poznalo a mohlo by povedať, že to tak nemohlo byť. Máme dokonca indície, že o príprave vedel aj kardinál Dziwisz. Chceme ho na muzikál pozvať. Musel som si teda dávať veľký pozor, aby tam neboli nejaké faktické chyby. Preto som to dal prečítať biskupovi Haľkovi. Dal mi veľmi cenné rady. On má vzťah k divadlu, dokonca napísal niekoľko hier, čo sa o ňom asi nevie. Zistili sme tiež, že keď som robil svoj prvý muzikál, Evanjelium o Márii, on bol vrátnikom na Novej scéne, takže sme sa tam museli stretnúť.

 

Čo chystáte na najbližšie obdobie?
Veľa vecí. Vždy si toho naberiem viac, ako je v mojich silách urobiť. Potom už záleží na okolnostiach alebo na tom, nakoľko nosná sa téma ukáže. Niečo odložím, niečo zahodím, niečo sa mi vymkne z rúk a niečo dokončím.

 

A na čo sa tešíte najviac?
Chcel by som robiť taký projekt s deťmi. Urobiť knihu, ktorá by bola viac ako kniha, pretože by bola spojená s pohybom vonku. Tá kniha by bola iba takým motivátorom, deti by z toho príbehu vyšli a zažili niečo svoje. Chcem ju robiť spolu s nimi. Ovplyvňovali by dej alebo by boli ilus­trátormi. Dúfam, že ma čaká ešte veľa krásnych vecí.         

 

Miroslav Pastorek
snímka: TASR/Peter Kollár
Páčilo sa :
4