30. decembra 2016
Čítaní: 101
KN 51-52/2016 | Misie
Islanďania majú radi svetlo vianočných sviec
Po druhý raz bude sláviť Vianoce v biskupskej rezidencii, kde sa zídu kňazi i laici z celého sveta. Reykjavícky biskup DÁVID TENCER (53), rodák z Novej Bane, ktorý prežil v krajine ľadu už dvanásť rokov, má Vianoce mimoriadne rád, pretože sa mu spájajú s mnohými milými spomienkami.

Ako si spomínate na Vianoce svojho detstva? Ako ste ich zvykli sláviť vo vašej rodine a s ktorými tradíciami boli spojené?
Vianoce u nás doma boli nádherné. Keďže som bol až siedmy v poradí a po mne sa ešte narodili tri ses­try, na Vianoce nás vždy bolo veľmi veľa a teda aj mnoho radosti. Jedlo a darčeky boli samozrejmosťou, ale darčeky sa museli hľadať, lebo boli vždy niekde ukryté, napríklad v sene alebo v stajni, aby sme to aj my deti ešte viac prežili, že sa Ježiško narodil v maštaľke. Rozbaliť sa mohli až po štedrovečernej večeri, keď bol umytý riad. Doprial by som vám počuť a vidieť tú melu, keď sa to dialo – no, radosť nad radosť!

 

Máte v súvislosti s Vianocami aj nejaký nezabudnuteľný zážitok?
Keby jeden – tisíc ich mám, mohli by sme o tom knižku napísať. Napríklad pred večerou na Štedrý deň sme sa vždy spolu modlili a trvalo to dlhšie ako obyčajne, samozrejme, že ak niekomu prišlo na um niečo smiešne, tak ho začalo nadúvať, a to už bolo nezadržateľné pri tom počte ľudí. Maminka nás za to poriadne vyhrešila, že sa to nepatrí, a na ďalšie Vianoce sa to, pravdaže, opakovalo, takže tá modlitba sa pravidelne končievala veľkým smiechom.
Tiež si milo spomínam na to, ako sme po večeri my deti išli koledovať k jedným i druhým starkovcom. A starký od Ištvánikov mali na ten večer vždy nachystanú nádhernú fajku, ktorú sme ako deti obdivovali a volali „tá vianočná“, lebo z nej fajčie­vali len na Vianoce. Mala totiž veľmi dlhý pipasár, okolo jedného metra, a starký si ju sám nedočiahli pripáliť, to im vždy starká zapaľovali. Asi aj preto mi fajka nikdy nesmrdela.

 

V čom vnímate rozdiel medzi slávením najkrajších sviatkov v roku doma v rodine a v rehoľnom spoločenstve?
V reholi to bolo vždy viac o duchovnom prežívaní Vianoc, hoci darčeky mali miesto aj tam. Takisto sa veľa vecí dialo priamo v kostole, ktorý, samozrejme, ku každému kláštoru patrí. Teda Vianoce v kláštore, či už doma na Sloven­sku, alebo tu na Islande, neboli natoľko o miestnych zvykoch, ale skôr o tom, čo Vianoce Vianocami robí, teda o radosti a prežívaní skutočnosti, že „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí“ (Jn 3, 16).

 

Kde všade ste slávili Vianoce okrem Slovenska?
V Taliansku počas mojich postgraduálnych štúdií, teraz tu na Islande. Pekné to bolo všade, ale najsmutnejšie to bolo v Čechách, keď som bol narukovaný. Aj kapor bol, aj šalát zemiakový, slnko sa vracať začalo, ale chýbalo Jezuliatko. Až mi tak clivo ostalo, ako to vyzerá, keď človek vieru v Boha stratí. Mimovoľne mi prišla na rozum pekná báseň od Majstra Rúfusa: Prázdno je, Bože, chýbaš nám. / Prázdny je priestor. Tu i tam. / Jeho hrôza i veleba. / Prázdno je, Bože, bez Teba.

 

Po dvanástich rokoch na Islande poznáte jeho kultúru i literatúru, ktorú ovplyvnili predovšetkým známe ságy. Možno aj v nich nájsť motívy Vianoc?
Samotné Vianoce sú dnes už veľmi podobné tým európskym, teda stromček a darčeky, pre nás katolíkov aj polnočná a jasličky. No príprava na Vianoce je tu odlišná, lebo okrem toho, že tiež prežívajú Adventné obdobie, v noci z 11. na 12. decembra začne k deťom „chodiť“ postupne každú noc jeden z trinástich vianočných škriatkov, synov starej Gríly, ježibaby z vrchov, a každý z nich prinesie dobrým deťom darčeky, teda je to niečo ako trinásťnásobný sv. Mikuláš.
Takisto majú Islanďania veľmi radi svetlo sviečok, a preto je u nich veľmi dôležitý adventný veniec.
Zvlášť v minulosti mal adventný veniec aj v jednotlivých domácnostiach prepojenie s Vianocami nielen ako dekorácia, ale ako prostriedok katechizácie. Všetky štyri sviečky mali svoje meno. Prvá bola Svieca prorokov, ktorí predpovedali narodenie Spasiteľa; druhá bola Betlehemská svieca, lebo tam sa Ježiško narodil; tretia bola Svieca pastierov, ktorí sa prišli ako prví z ľudí k jasličkám pokloniť; a posledná bola Svieca anjelov, ktorí nebo i zem rozospievali na slávu novonarodeného Ježiška. A na Štedrý večer sa zapaľovala zvláštna veľká trojramenná svieca, ktorá nahrádzala vlastne vianočný stromček a volala sa Kráľov­ská svieca. Tá mala podľa niektorých pripomenúť, že to chudobné dieťatko je kráľom celého sveta, po­dľa iných je symbolom Najsvätejšej Trojice a zasa iní hovoria, že je na pamiatku troch múdrych kráľov.

 

Tento rok budete po druhý raz sláviť Vianoce v biskupskej rezidencii, to znamená v multikultúrnom spoločenstve. Ako prebieha slávnostná vianočná večera?
Je to veľmi milé, lebo sa tam zídeme tak trochu z celého sveta. Vlani bolo pri štedrovečernom stole zastúpené Írsko, Francúzsko, Česko, Švajčiarsko, Honduras, Poľsko a, samozrejme, aj Slovensko. Predstavte si, že keď každý len trochu chcel pospomínať, ako to bolo na Vianoce u nich doma, tak sme ledva stihli polnočnú. To, že Katolícka cirkev je nadnárodná, zažiari aj v takýchto chvíľach.

 

Island je síce kresťanskou krajinou, ale dnes v ňom prevláda skôr konzum. Vnímate Vianoce ako šancu priblížiť ľuďom kresťanské hodnoty, dotknúť sa ich?
Pravdaže áno, veď ani konzumný človek nestratil celkom zmysel pre duchovno alebo aspoň pre krásno. A dá sa osloviť jednoduchými vecami, ako sú koledy alebo jasličky. U našich karmelitánok v Hafnarf­jörðure nav­števujú počas adventu kaplnku celé školy, lebo je tam betlehemská maštaľka so všetkým, čo k tomu patrí. Nájdete tam nielen Svätú rodinu, pas­tierov a kráľov, ale aj srnky, korytnačky, soby, veľryby, sestričky či rybárov. My kapucíni ako synovia sv. Františka sme mali obyčajne vždy veľmi pekne pripravený betlehem, a bola to radosť pozerať, ako sa celé rodiny s deťmi doslova k nemu nahr­nuli a keby sa to dalo, tak by sa deti aj do jasličiek vtisli. A keď im nie­ktorá milá sestrička k tomu urobí ešte aj výklad, tak to naozaj nemá chybu.
Kostol, ktorý nemá pekný betlehem, treba na Vianoce zavrieť. Alebo aspoň pána farára, lebo sa to takmer rovná trestuhodnému činu, zanedbať takúto príležitosť na evan­jelizáciu. 

 

Vráťme sa od vianočných zvykov do súčasnosti. Čo nové vás čaká po sviatkoch a Novom roku?
Bežný program sa bude uberať podľa kalendára, ale predsa budeme mať jednu zvláštnosť. Prvý raz sa budú konať prijímacie pohovory na štúdium teológie pre Reykjavícku diecézu. Ak by sa teda aj na Sloven­sku niekto chcel prihlásiť na toto štúdium, mal by požiadať o zaradenie na prijímacie skúšky u mňa do 15. januára 2017.

 

Môžeme sa rozlúčiť po islandsky? Ako sa na Vianoce vinšuje v krajine ľadu?
Na Vianoce majú Islanďania špeciálny pozdrav, ako je to napokon aj inde zvykom, a zdravia sa Gleðileg Jól. Doslova to znamená Šťastné Vianoce. A to by som chcel aj ja popriať všetkým čitateľom Katolíckych novín, aby tieto Vianoce (a nielen Vianoce) boli naozaj šťastné, plné radosti z dobrej kapustnice, z darčekov a dobrých ľudí naokolo, kolied a polnočnej svätej omše, lebo to všetko k Vianociam patrí, ale najviac z toho, že Ježiš „hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 6).

 

MARTINA GROCHÁLOVÁ
SNÍMKY: Archív –DT–, profimedia.sk
Páčilo sa :
0