30. decembra 2016
Čítaní: 207
KN 51-52/2016 | Rozhovor
Mario Giordana: Pomáhajme ako brat bratovi
„Prajem vám, aby ste prostredníctvom prežitia vianočných sviatkov znovuobjavili veľkú hodnotu pokoja. Pozdvihnime náš pohľad k Bohu, pretože on je darca pokoja. Prajem vám odvahu dávať toto bohatstvo vašim rodinám, kolegom a celej spoločnosti,“ hovorí zástupca Svätého Otca na Slovensku, apoštolský nuncius MARIO GIORDANA (74).

Ak Pán požehná, v januári oslávite 75 rokov života a v júni uplynie 50 rokov od vašej kňazskej vysviacky. Vaša cesta ku kňazstvu sa rodila počas Druhého vatikánskeho koncilu. Ako ste vtedy prežívali koncil? Aké ste mali očakávania?
Keď sa začal koncil, bol som v kňazskom seminári. S istou zvedavosťou sme čakali na výsledok. Očakávali sme svižnejší krok Cirkvi v oblasti približovania sa modernému svetu. Táto túžba vo mne dozrievala blížiacou sa vysviackou. Patrili sme totiž medzi prvých kňazov, ktorí mohli začať využívať ponúkané možnosti koncilu. Hľadali sme konkrétne spôsoby, ako ich uvádzať do praxe, priblížiť ľudí k liturgii a konať živšiu a účinnejšiu pastoráciu.

 

Len pred niekoľkými týždňami, 20. novembra 2016 sme ukončili Svätý rok milosrdenstva. Čím obohatil vás a Cirkev?
Svätý rok ustanovený pápežom Františkom nebol až takým prekvapením, pretože už jeho predchodcovia, zvlášť svätý Ján Pavol II., zdôraz­ňo­vali dôležitosť Božieho milosrdenstva v našom živote. Tento rok nás však podnecoval žiť ho. Vidieť Boha, ktorý permanentne odpúšťa. Svätý rok nám priniesol aj úvahy o našej osobnej zodpovednosti voči zlu a upriamil náš pohľad na dôsledky hriechu. Približovaním k hriechu by sme sa vzďaľovali od milosrdného Boha. V duchovnom zmysle nás veľ­mi obohatil.

 

V súvislosti s Rokom milosrdenstva sa často spomínal známy Rem­brandtov obraz Návrat márnotratného syna. Majster ho namaľoval na sklon­ku svojho búrlivého života. Je potrebné mať skúsenosť s pádom do hriechu na pochopenie symboliky tohto obrazu, ale najmä veľkosti lásky milosrdného Otca?
Nemyslím si, že je potrebné vzdialiť sa od Boha pádom a umožniť zlu vstúpiť do nášho života. Žiaľ, stáva sa to. Tu možno vidieť, prečo kladieme dôraz na Božie milosrdenstvo. Nie je to pre postoj typu: Robte hriechy, veď Boh vám aj tak odpustí. Ponúka nám však úvahy nad naším osobným duchovným postojom: Nevzďaľuj sa od Boha, lebo tým sa vzďaľuješ od jeho odpustenia. Božie milosrdenstvo neprináša iba odpustenie, ale aj bohatstvo milostí a pomoci.

 

Apoštol Jakub píše, že viera bez skutkov je mŕtva. Pápež František počas celého Roka milosrdenstva vyzýval ľudí na konanie skutkov milosrdenstva. Ktoré z nich sú podľa vás najdôležitejšie?
Povedal by som, že sa nedá robiť žiadne poradie dôležitosti. Predovšetkým v živote kňazov ako pastierov vo vzťahu k osobám, ktoré sú v materiálnom či duchovnom nedostatku, sú všetky tieto skutky dôležité a potrebné. Isteže, vždy sa nájde nie­kto, pre koho je niektorý zo skutkov v danom momente najdôležitejší. Prio­rita skutku milosrdenstva je určená konkrétnou núdzou človeka, ktorého stretneme.

 

Máte obrovskú diplomatickú skúsenosť, pôsobili ste v rôznych krajinách sveta, vrátane ťažko skúšaného Haiti. Je rozdiel v prijímaní skutkov milosrdenstva ľuďmi na Haiti a v iných krajinách?
Áno, je rozdiel v konaní skutkov milosrdenstva v kontakte s rôznorodosťou národov a krajín. Treba mať na zreteli ich históriu a kultúru. Na Haiti potrebujú určite viac pomoc materiálnu ako duchovnú. Ale ani tú nemôžeme negovať. V prvom rade musíme poznať ich mentalitu, ktorá je typicky africká. Populáciu krajiny tvorí 90 percent potomkov bývalých otrokov dovezených z Afriky. Majú pocit, že tzv. bieli ich vykorisťovali a neumožnili im rozvoj, aký by mohli mať. Môžeme u nich vnímať dvojakú mentalitu. Prvá – sme chudobní, pomôžte nám, ďakujeme za vašu pomoc. Druhá – potrebujeme pomoc, ale nemusíme za ňu vôbec ďakovať, pretože je to náhrada za to, čo ste nám predtým zobrali. Nesmieme túto mentalitu odsudzovať, ale mať na pamäti históriu a kultúru, v ktorej sa zrodila. Európska mentalita je odlišná. Nebolo tu také vykorisťovanie ako v Afrike, Ázii či v Amerike. Je potrebné poskytovať pomoc tak, aby sme núdznych nezraňovali, najmä ak ide o veci ma­teriálne. Osoba v núdzi sa cíti zranená a ponížená už len tým, že je odkázaná na žiadanie pomoci. Pomáhať, ale ako brat bratovi. Inak by to znamenalo ponižovanie, a nie brat­skú pomoc.

 

V Európe silnie migračná kríza. Napriek všetkým možným proti je isté, že utečenci potrebujú našu pomoc. Aké stanovisko majú zaujať kresťania v Európe?
Je potrebné mať na zreteli dve veci. Prvá, ako kresťania musíme byť otvorení. Nesmieme si zavrieť srdce a myseľ pred ľuďmi, ktorí sú v núdzi. Druhá, pomoc sa dá poskytnúť po­dľa možností a kapacity jednotlivých krajín. Nikdy nesmieme zatvárať dvere pred núdznymi, pretože sú to naši bratia a sestry, ktorí trpia. Už skutočnosť, že opustili svoju zem, rodinu a prišli do krajiny s úplne inou kultúrou, je veľká obeta. Ale ako povedal pápež František, musíme mať na zreteli možnosti krajiny, aby boli prijatí dôstojným spôsobom.

 

Podľa vás, my na Slovensku, pomáhame dostatočne?
Na Slovensku je istá otvorenosť, i keď platí, že vo všetkých krajinách sa dá robiť stále viac. Mám radosť z toho, čo sa už uskutočnilo prostredníctvom katolíckej charity, biskupov a tiež vládnych autorít na prijatie asýrskych kresťanov. Myslím, že sa im poskytlo priaznivé prostredie,  ktoré ich prijíma, a že našli možnosti realizovať sa.

 

Ako je to v prípade vašej rodnej krajiny?
Taliansko je krajina, do ktorej prichádzajú húfy utečencov celý rok. V takomto prípade je pre krajinu veľmi náročné prijať ich dôstojným spôsobom. Nemôžeme ich nechať zo­mrieť na mori. Je potrebná solidarita celej Európy, aby v týchto utečencoch bola rešpektovaná dôstojnosť ľudskej osoby. Ďalej je dôležité rozlišovať, či ide o migrantov utekajúcich pred vojnou, násilím a nenávisťou, alebo o utečencov, ktorí nemali ekonomické možnosti v ich krajine, a tak hľadajú možnosti uchýliť sa v Európe. Netreba zavrhnúť a odmietnuť nikoho, ale pomôcť im po­dľa možností krajiny. 

 

Pápež František začiatkom septembra svätorečil Matku Terezu, ktorá bola veľkým príkladom milosrdnej lásky k najchudobnejším. Stretli ste sa s ňou aj osobne?
Osobne sme sa nestretli, ale keď som bol na Haiti, pracovali tam jej sestry. Som si istý, že pokračujú vo veľmi cennej práci, predovšetkým medzi najchudobnejšími. Sprevádzajú veľké množstvo zomierajúcich, ktorí by inak boli opustení pri ceste, vrátane detí. Starajú sa o chorých v nemocniciach, v ktorých títo ľudia čakajú na smrť, alebo azda na nejaký spôsob uzdravenia.

 

Čo môže dať spiritualita Matky Terezy kňazom?
Môže im dať pravdu, o ktorej pápež František často hovorí: Byť otvorení a pozorní na tých, ktorí sú v najväčšej núdzi. Ide o osoby, ktoré azda ani nemajú možnosť prosiť a sú vo veľkom materiálnom či duchovnom nedostatku. My kňazi sa k nim musíme skloniť. Pomá­hať tým, ktorí sú v najväčšej núdzi a ktorých obyčaj­ne nazývame chudobní. Toto je dielo a spiri­tua­­lita sestier Matky Terezy.

 

Na Vianoce si želáme najmä pokoj, hoci v súčasnosti sa už aj na Sloven­sku dosť vytráca pre zhon a nákupnú mániu. Mohli by ste nám prezradiť váš osobný recept, ako získať vnútorný pokoj?
Osobný recept na vnútorný pokoj je ťažké nájsť. V našich časoch, a nielen na Slovensku, cítiť praktický materializmus, ktorý sa usádza v zmýš­ľaní osôb a necháva zabúdať na základné hodnoty ľudského a kresťanského života. Medzi týmito hodnotami je práve pokoj. Nielen u nás, ale aj vo svete je táto hodnota zneužívaná a je zložité znovu ju získať a obnoviť. Pokoj je Boží dar a Vianoce ho prinášajú. Posolstvo anjelov: „na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ nám chce povedať, že Dieťa, ktoré sa narodilo v Betleheme, prináša ľuďom tento dar. Ponúka ho každý rok, najmä v čase, v ktorom znovu prežívame jeho narodenie. Ale aby sa pokoj usadil v ľudskej spoločnosti, musí začať vychádzať z ľudských sŕdc. Musíme mať vzťah s Bohom a prijímať od neho pokoj ako dar. Je potrebné nechať ho v našom srdci rásť a nakoniec ho solidárne ponúknuť iným. Takto sa môže vbudovať do medziľudských vzťahov a celej spoločnosti. Ak ho niekto nemá vo svojom srdci, hľadá iba to, čo je výhodné pre neho.

 

Ktoré z vianočných tradícií sú vaše obľúbené?
Vždy sa mi páčilo znovu prežívať vianočné tradície. Žiaľ, moderná spoločnosť ich posúva k vonkajším prejavom, akými sú okázalá výzdoba či veľké dary... Všetko sú to dobré veci, ale bez duchov­ného prežívania chýba Vianociam duša. Prežiť ich duchovne znamená cítiť, čím sú pre nás, predovšetkým pre kresťanov. Vonkajšie prejavy slávenia Vianoc sú pozitívne iba vtedy, ak duchovne znovu prežívame narodenie Božieho Syna, náš­ho Spasiteľa. Isté tradície je potrebné zachovávať, no kým naprí­klad vianočný stromček sa teší popularite, pomaly sa vytráca zmysel pre jasličky. Aj vonkajšie znaky patria k Vianociam, jasličky však pozývajú zamyslieť sa nad tým, čo sa stalo pred mnohými rokmi. Veľa storočí pomáhali ľuďom znovu prežívať prav­divú spiritualitu Vianoc.

 

Mnohým Slovákom sa páči talian­ska kuchyňa. Prezraďte nám, čo máte rád z talianskych a čo zo slovenských jedál. Chutia vám naše jedlá?
Neodmysliteľné jedlo v Taliansku je la pasta. Pochádzam z kraja Piemont na severe Talianska. Keď som bol malý, naším nosným jedlom nebola la pasta, ale la minestra. V tom vidím veľa podobného so Slovenskom, pretože u vás sa zvykne jedávať výborná polievka. V strednom a južnom Talian­sku to bola vždy la pasta. Slovenské jedlá sú veľmi chutné, osobne mám rád polievku.

 

Akú?
Napríklad slepačiu s cestovinou a zeleninou. Veľmi sa podobá na naše minestre.

 

A vianočné jedlo?
Záleží vždy od oblasti. U nás doma sme mali veľa druhov predjedla, potom ravioli a mäso, predovšetkým kuracie. Nasledovalo niekoľko druhov dezertu. Klasický typ predstavuje panettone. Toto bolo tradičné vianočné jedlo v našich rodinách.

 

Hovorí sa, že v Taliansku na stole nesmie chýbať víno. Aké víno je zvyčajne na vašom stole?
Keď som pôsobil vo Švajčiarsku ako poradca na nunciatúre, bol som sklamaný vínom z Rakúska. Predovšetkým červeným. Keď som prišiel na Slovensko, povedal som si, Viedeň je tak blízko, pôda bude skoro rovnaká, a teda i víno bude rovnaké. Našťastie nie. Bola to veľká zmena. Vína, či už biele alebo červené, sú oveľa lepšie ako tie z rakúskej oblasti. Na nunciatúre používame vždy sloven­ské víno a je chutné. Niektoré druhy sú veľmi dobré.

 

Je niečo, čo vám na Slovensku chýba?
Nuž, keďže som z Haiti, kde chýbalo skoro všetko (nebola vždy elektrina a pitná voda, používali sme často dažďovú vodu), prišiel na Slovensko a videl som, že tieto veci nechýbajú, nelamentoval som nad ničím. Prežiť určité skúsenosti ti pomôže vážiť si to, čo si predtým nemal. Nie, naozaj, nechýba mi tu nič.

 

Čo rád čítate?
Mení sa to rokmi. Teraz sa oveľa viac sústreďujem na knihy o dejinách Cirkvi, predovšetkým o vývoji po koncile. Taktiež ma zaujímajú knihy, ktoré zahŕňajú učenie posledných pápežov. Predstavujú bohatstvo, ktoré sa nevyčerpáva čítaním, pretože sú zároveň veľkou pomocou pre náš duchovný život.

 

V decembri si pripomíname 80. narodeniny pápeža Františka. Čo by ste mu prostredníctvom KN chceli popriať?
Vidíme, že Svätý Otec sa snaží priblížiť ľudí k Bohu. Túži, aby sme pochopili, že máme Otca, ktorý nás miluje, neodsudzuje, ale prejavuje nám milosrdenstvo. Nech sa mu naďalej darí ísť v ústrety tým, čo najviac potrebujú toto posolstvo. Prajem mu, aby mohol pokračovať po tejto ceste s Božou pomocou a aby mal stále potrebnú silu a zdravie uskutočňovať jeho nie ľahké poslanie.

 

Aké vianočné a novoročné prianie by ste chceli odovzdať našim čitateľom a Slovensku?
Prajem vám, aby ste prostredníctvom slávenia a hlavne prežitia vianočných sviatkov znovuobjavili veľkú hodnotu pokoja. Prajem vám, aby ste dokázali priviesť pokoj do vašich sŕdc. Pozdvihnime náš pohľad k Bohu, pretože on je darca pokoja. Prajem vám odvahu dávať bohatstvo tohto pokoja aj osobám, s ktorými žijete, vašim rodinám, kolegom v zamestnaní a celej spoločnosti. Toto je želanie vám všetkým i mne samému.

 

Čo by ste popriali našim novinám?
Katolícke noviny sú týždenník, ktorý by mal vstupo­vať do našich rodín. Mal by byť akceptovaný a prija­tý, pretože vo svojej pestrosti rubrík má možnosť pomáhať mnohým ľuďom po stránke spra­­vodajskej a duchovnej. Prajem mu, aby bol stále viac rozširovaný. Chcem poďakovať aj vám v redakcii, ktorí pracujete na šírení informácií, ktoré pomáhajú ľuďom priblížiť sa duchom k Bohu. Prajem vám, aby ste mohli v tejto línii pokračo­vať.

 

Igor hanko
Snímka: peter zimen
Páčilo sa :
1