30. decembra 2016
Čítaní: 83
KN 51-52/2016 | Rozhovor
Nechajme zažitú krásu premeniť sa v nás na dobro
„Domnievam sa, že najväčším naplnením poslania diela je, keď vzbudí v ,pripravenom‘ človeku pocity radosti, úžasu a krásy. V skratke povedané, ak takýto človek prijme krásu z diela, ktoré ho oslovilo, tak jeho odmenou sa stane to, že krása v ňom splodí dobro,“ hovorí známy slovenský výtvarník Jozef Vydrnák (55). Katolícke noviny sa s ním rozprávali aj o Vianociach, podujatí Ora et ars Skalka i diele Návrat márnotratného syna.

Aké línie a ťahy ceruzkou či štetcom sa vám okamžite vynoria v mysli, keď sa povie „Vianoce“?
Vynorí sa stredné Považie. Línie štylizované v motíve Svätej rodiny s Dieťaťom v jasliach. Ťahy pozývajúce nás do polnocou rozsvietených kostolíkov či kaplniek ponorených v krajine pod zasneženými borovicami a horskými chrbtami Bielych Karpát či Strážovských vrchov. Pozývajúce nás aj do rozsvietených domcov učupených pod bralami majestátneho Vršatca. Vianoce sú i ťahy štetca symbolicky hľadajúce azyl pre utekajúcu Svätú rodinu v kláštore na starobylej Skalke pri Trenčíne.

 

Bez čoho si neviete predstaviť Vianoce, aby boli ako „maľované“?
Čas zimy pre mňa už od detstva znamenal sneh, mráz, ľad. Preto „maľované“ Vianoce v mojom vnútri sú snehobielou farbou maľované do biela. Na južnej pologuli je však v tomto období leto. Ak by som sa tam narodil, boli by pravdepodobne pre mňa maľované možno do zelena, možno v odtieni azúrového mora. A takto by sa dalo pokračovať po celom svete. Jedno je však pre celý svet spoločné: Vianoce nám pripomínajú, že na prelome vekov Slovo sa telom stalo a na svet prišlo Božie Dieťa.

 

Čo nové možno vymyslieť v znázornení betlehemskej tematiky Narodenia Pána? Koho výtvarné diela sú v tomto smere podľa vás neprekonané?
Dejiny výtvarného umenia sú posledných dvetisíc rokov i dejinami opakovaných inovácií foriem zobrazenia neopakovateľného, Bohom daného obsahu Narodenia Pána. Inovácie formy, štýlu, použitej výtvarnej techniky a podobne potom závisia od kombinácie tvorivých schopností autora a výtvarných možností, ktoré mu doba, v ktorej žije a tvorí, prináša. Takto vytvorené dielo sa potom dostáva do väčšej či menšej pozornosti diváka podľa intenzity, s akou ho zaujalo. Domnievam sa, že najväčším naplnením poslania diela je, keď vzbudí v „pripravenom“ človeku pocity radosti, úžasu a krásy. V skratke povedané, ak takýto človek prijme krásu z diela, ktoré ho oslovilo, tak jeho odmenou sa stane to, že krása v ňom splodí dobro. Dobro sa v jeho vnútri premení na lásku. A takýto „lás­kavý človek“ potom cez svoje skutky a činy môže pretvárať svoje okolie i okolitý svet na „láskavú civilizáciu“, ktorá bude smerovať k naplneniu Bohom zoslaného vianočného posolstva. Uvedené myšlienky by sa dali ilustrovať i slovami spisovateľa Fiodora Michajloviča Dostojevského: „Krása spasí svet“, alebo slovami Gilberta Keitha Chestertona: „Svet nezo­mrie na nedostatok divov, ale na nedostak údivu.“ Diela, ktoré zís­kajú a premenia človeka na jeho lás­kavú a milo­srdnú podobu, sú potom neprekonané.

 

Inšpirujete sa aj vy pri tvorbe veľkými maliarmi?
Výtvarník nežije izolovane. Už od detstva sa k nemu rôznymi spôsobmi dostávajú vyobrazenia diel veľkých domácich i zahraničných maj­strov. Dostávajú sa mu pod kožu a vedome či nevedome ovplyvňujú jeho ďalší vývoj. Zo slovenských autorov mám rád tvorbu Ľudovíta Fullu, Miloša Alexandra Bazovského, Petra Matejku, Martina Benku a ďalších. Zo zahraničných to bola v úvode tvorba Josefa Ladu, neskôr Jana Zrzavého, Josefa Čapka, Paula Kleea, Henriho Matissa, Wassilyho Kandinského, Joana Miróa, Marca Cha­galla.

 

Čo vás najviac upútalo na tvorbe Marca Chagalla?
Marc Chagall má rád príbeh, ktorý sa „vznáša“. No ešte pred príbeh často posunie farbu. Tá primárne zapôsobí na diváka, pritiahne ho k obrazu, na ktorom následne v druhom, treťom či ďalšom pláne sa k jeho očiam „dovznáša“ spomínaný príbeh. A v takejto symbióze je to potom pre zrak neunavujúca, radostná výtvarná hra.

 

Koho dielo z veľkých majstrov by ste chceli ešte aspoň raz vidieť a precítiť?
Pokiaľ mi čas dovolí, dielo Ľudovíta Fullu si vždy rád pozriem v jeho galérii, pri mojej návšteve Ružomberka. Zážitkom sú i jeho vitráže v ružomberskom kostole. A rovnako i diela Marca Chagalla vyvolávajú podobné pocity.

 

Mnohí ľudia presedia/prestoja v galériách pred obrazmi dlhé hodiny. Je to aj váš prípad? Ako nazeráte na umenie vy osobne?
Ako výtvarník v slobodnom povolaní, tvoriaci vo svojom ateliéri v Dubnici nad Váhom, hľadím takmer denne na svoje diela, ktoré už vznikli, aktuálne vznikajú na plátne alebo sú v prípravnom procese vo forme nápadov, kresieb, štúdií. Obrazy Miloša A. Bazovského sú trvale vystavené v galérii rovnakého mena v Trenčíne. Od študentských čias vždy, keď idem na niektorú výstavu v rámci meniaceho sa výstavného programu tejto galérie, zamierim i do stálej expozície M. A. Bazovského a nechám sa sýtiť farebnými i kompozičnými posolstvami tohto veľkého majstra. A za tie ro­­­ky som sa ani neprejedol, ani nezasýtil. 

 

Niektorí ľudia vravia, že idylické vianočné obrázky sú gýč. Aký je váš názor?
Dovolím si hypotézu: „Idylické vianočné obrázky“ sú pre ľudí, ktorí k nim inklinujú, práve pre takto zvolenú formu zobrazenia pravdepodobne silným posolstvom či symbolom. Aká forma, aký spôsob zobrazenia si ich získal – oslovil, už však neriešia, ani sa nad tým nejako zvlášť výtvarno-kriticky nezamýš­ľajú. Možno je v tom i určité hľadanie vnútorného pokoja cez rýchle pochopenie diela, možno i prejav vzdoru a odporu voči dnešnému vizuálnemu zobrazeniu, ktoré je produktom vývoja výtvarných štýlov najmä v 19. a 20. storočí. Odpoveďou alebo pozvaním na ďalšie úvahy môže byť i známy citát z roku 1915 od významného maliara a pedagóga nemeckej školy Bauhaus Paula Kleea: „Čím desivejším sa stáva svet, tým abstraktnejší sú maliari.“

 

Čo je pre vás gýč?
Teoretickým riešením otázky gýča som sa doteraz nejako špeciálne nezaoberal. Pre mňa hovoriť o gýči znamená aj mať v spoločnosti stanovené kritériá kultúry a kultúrnosti, o ktorých vo svojom diele píše významná osobnosť 20. storočia, ktorej 110. výročie narodenia si budeme v roku 2017 na Slovensku pripomínať – Ladislav Hanus. Pre moju osobu je zaujímavé i obzretie sa k našim predkom, ich autentickému stavebnému, vizuálnemu, remeselnému, krajinárskemu či inému posolstvu. Vidno, že všetka ich tvorba dávala zmysel. Nepotrebo­vali a myslím si, že ani neriešili problematiku gýča. Žili a pracovali pre krásu, pravdu a dobro. Dnes morálku, krásu, pravdu, dobro i zdravý sedliacky rozum odkopli v spoločnosti peniaze bokom. Ako márno­tratný syn sa topíme v produktoch vedecko-technických, finančných či iných revolúcií, v revolúciách politickej korektnosti, antimorálky, antikrásy, antipravdy, antidobra a ďalších anti... a rie­šime problema­tiku gýča.

 

Ako sa môže aj laik naučiť rozpoznávať kvalitné umenie bez toho, aby mal odborné vzdelanie?
Asi je viacero spôsobov. Ja by som sa priklonil k myšlienke, že čítanie poézie a naučenie sa jej pochopeniu môže pomôcť pri orientácii vo výtvarnom umení. Pomohlo by možno i v rozoznávaní spomínaného gýča. No a potom naučiť sa chodiť za dielami – napríklad do galérií. Ako do kúpeľov. Tam chodíme najmä na regeneráciu tela. V galériách si môžeme vykúpať a zregenerovať ducha. Môžeme pozerať a porovnávať diela vystavené v stálych i periodicky sa meniacich expozíciách. A v tých dielach, ktoré nás nejako oslovili, hľadať pravdivo príčinu tohto oslovenia. Budem sa opakovať: hľadať krásu a radosť, ktorú nám diela spôsobili. A po návrate domov nechať zažitú krásu premeniť sa v nás na dob­ro.

 

Ora et ars na Skalke pri Trenčíne je už tradičným a obľúbeným podujatím, na ktorom sa výraznou mierou podieľate. Čo prinieslo leto 2016?
Týždeň od 20. do 26. júna priniesol už 9. ročník tohto medzinárodného, výtvarno-literárneho sym­pózia. Zúčastnilo sa na ňom desať výtvarníkov zo Slovenska, z Poľska a zo Španielska a päť literátov zo Slovenska. Diela vytvorené na sympóziu boli prvý raz verejnosti odprezentované na konci sympoziálneho týždňa, na pracovnej vernisáži na Malej Skalke. Poctil ju svojou návštevou i predseda Rady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru biskup František Rábek. Po tomto nasledovali intenzívne práce na kurátorskom zhodnotení, grafike a tlači reprezentačného katalógu z tohto projektu. Všetko sa to muselo stihnúť do soboty 16. júla, keď podujatie vyvrcholilo slávnostnou vernisážou v kláštore na Veľkej Skalke. Podujatie je od svojho počiatku súčasťou programu národnej púte k sv. Andrejovi Svoradovi a Beňadikovi na Skalku pri Trenčíne, a takto to bolo i tento rok. 

 

K Roku milosrdenstva ste vytvorili aj dielo Návrat márnotratného syna. Ako dlho ste premýšľali nad symbolikou a usporiadaním jednotlivých častí obrazu?
Na začiatok si dovolím citovať Benedikta XVI. zo stretnutia s umelcami vo Vatikáne 21. novembra 2009, kde okrem iného povedal: „Cesta krásy nás teda vedie k tomu, aby sme nachádzali celok vo fragmente. Nekonečno v konečnom. Boha v dejinách ľudstva.“
Od polovice 90. rokov minulého storočia sa usilujem hľadať cestu vizuálnej filozofie zobrazujúcej námet cez jeho zjednodušené fragmenty, tiež rôzne súvisiace znaky, skratky, symboly. Využívam často i možnosť viacnásobného, časovo posunutého zobrazenia danej témy v jednom obraze pomocou jednoduchých deliacich lineárnych prvkov. Takto to bolo i v diele Návrat márno­tratného syna začatého v prvej polovi­ci tohto roka. V základej myšlienke som sa snažil vychádzať z biblického príbehu. V zredukovanej symbolike bola predstava zobraziť i dnešnú dobu, keď nezvládame svoje vnútorné pokušenia či démonov a cez symbolicky vyletujúce mince z pokladnice sa im postupne poddávame a vyrábame si závislosti od gamblerstva, drog, alkoholizmu či iné ťažké závislosti. Až do takej miery, že sa nám rozpadnú rodiny aj domy, rodičia stratia deti, deti otca alebo mamu, manželka manžela a opačne. Ďalšie pokračovanie týchto rozvratov, strát i tragédií závisí od toho, či – ako márnotratný syn zrazený k sviniam na samé dno –, nájdeme vnútornú silu premôcť túto závislosť. Či dokážeme povstať, odraziť sa od dna. S pokorou oľutovať a poprosiť všetkých, ktorých sme zranili, o odpustenie cez Božie milosrdenstvo, ktoré je nekonečné. Dielo je i o bratovi márnotratného syna, ktorý je symbolom nás v dnešnej dobe, keď často nechceme prijať tých, ktorí sa v ľútosti a v pokore vrátili, sú polepšení a už nerobia zle.

 

Prečo treba organizovať podujatia ako je Ora et ars? Čo táto akcia dáva vám osobne?
Podujatie Ora et ars Skalka je zamerané na poctu a podporu najstaršieho pútnického miesta na Sloven­sku: Skalky pri Trenčíne a odkazu jej svätcov, benediktínskych mníchov sv. Andreja Svorada a Beňadika a ich benediktínskej zásady ora et labora – modli sa a pracuj. Zásada sformovaná sv. Benediktom, patrónom Európy, pomohla Európe na hranici časov – v 5. a 6. storočí – dostať sa z chaosu zániku k poriadku a Svetlu. Stav dnešnej Európy opäť smeruje do chaosu a neistoty. Stráca autentického európskeho ducha. Preto je opäť nutné, tak ako v 5. a 6. storo­čí, aby zásada ora et labora bola zasadená medzi dvanástimi hviezdami Európskej únie. Rozšírene pre svet – i v znaku OSN. Bola by opäť východiskom aj mostom na pokoj a istotu štátov a národov v Európe i vo svete.
Sympózium Ora et ars sa usiluje nadväzovať na toto posolstvo. Pozvaným výtvarníkom a literátom dáva priestor byť súčasťou tvorivej medzinárodnej ARS komunity, ktorá okrem tvorby v tomto starobylom areáli má možnosť i osobnej či spoločnej duchovnej ORA kontemplácie v jedinečnom prostredí so silným genius loci.
Ako výtvarník sa snažím počas podujatia odosobniť od mojej výtvarnej profesie a skôr byť k dispozícii mojim kolegom ako hostiteľ, pomocník, spoluorganizátor, spoluzostavovateľ a grafik katalógu; i ako spoluorganizátor výstav z vytvorených diel a ďalších povinností vyplývajúcich z funkcie koordinátora výtvarnej sekcie. Osobne by som však nič nezmohol, pretože celé podujatie je zastrešené organizačnou mozaikou a ja sa považujem len za jeden z kameňov tejto mozaiky, ktorá je najkrajšia a najlepšie vyznie vtedy, keď všetky kamene sú na svojom mieste.

 

Kto/čo sú vaše „múzy“, na ktoré nedáte dopustiť?
Doma v Dubnici nad Váhom je to manželka Danka a synovia Matúš a Michal. Do roku 2014 žila v dedinke Kľúčové – miestnej časti Nemšovej – i moja mama, ku ktorej som vždy rád prichádzal, a tam v rodičovskom dome som mal a teraz u brata Petra i naďalej mám popri tom dubnickom ďalší, múzam naklonený ateliér. A som za to všetko i za dary, že môžem tvoriť, vďačný.

 

ZUZANA ARTIMOVÁ
Páčilo sa :
1