28. decembra 2017
Čítaní: 133
KN 51-52/2017 | Rozhovor
Baví ma dizajn, za ktorým je myšlienka alebo vtip
Vyše dvadsať rokov vedie JURAJ DEMOVIČ (50) štúdio vizuálnej komunikácie Pergamen, ktoré patrí medzi najoceňovanejšie dizajnérske štúdiá na Slovensku i v Česku. Tento rok získala Svätovojtešská Biblia z jeho dielne prestížne ocenenie Red Dot Award.

 Vaše štúdio Pergamen patrí u nás medzi najúspešnejšie. Ako vznikla myšlienka založiť štúdio vizuálnej komunikácie?

V roku 1993 sme v Trnave s viacerými spoločníkmi založili reklamnú agentúru. Prvé roky nás živila najmä práca pre predajcu posuvných dverí, iné firmy spoločníkov alebo spolupráca s väčšími reklamnými agentúrami. V tých časoch sa k zaujímavejším zákazkám dostali hlavne agentúry v Bratislave spojené s medzinárodnými reklamnými sieťami alebo politikou. Pod zaujímavejšími zákazkami myslím práce zaujímavé finančne, nie obsahom. Zväčša to boli úpravy zahraničných kampaní svetových značiek, ktoré v spojení s veľkým rozpočtom na inzeráty a televízne reklamy dokázali agentúram zarobiť peniaze.

S priateľom z vysokej školy a jedným zo spoločníkov Jakubom Dvořákom sme neboli povahy, ktoré by sa dobre cítili v prostredí takýchto firiem. V roku 1996 sme navrhli zmeniť dovtedajší divne technologický názov agentúry Datax na Pergamen a zamerať sa viac na grafický dizajn ako na reklamu. Dôvetkom štúdio vizuálnej komunikácie sme sa chceli odlíšiť od grafických štúdií, ktoré často dizajn netvorili, ale iba pripravovali dodané návrhy do tlače alebo sa venovali výrobe vizitiek.

Keďže v grafickom dizajne bolo menej peňazí, spoločníci ubúdali a zostali sme s Jakubom dvaja. Dnes máme deväťčlenný tím a zameriavame sa na obalový dizajn, dizajn značiek a grafickú úpravu kníh.

Latku ste mali od začiatku nastavenú vysoko. Ako ste vôbec dokázali vytýčiť jej výšku? S čím alebo s kým ste sa porovnávali?

Do roku 1989 sme si mohli akurát listovať poľský časopis Projekt alebo navštíviť Bienále grafického dizajnu v Brne. Občas sa nám dostal do rúk magazín Graphis. O typografii sme sa viac dozvedali z kníh českých typografov Oldřicha Hlavsu a Františka Muziku.

Začiatok deväťdesiatych rokov minulého storočia už bol, našťastie, na informácie bohatší. Naším zdrojom bolo niekoľko publikácií o reklame a knižnica Slovenského centra dizajnu. Čítali sme aktuálne vydania časopisov Graphis, Novum, Domus alebo už neexistujúci ID magazin. V nich sme spoznávali prácu svetových štúdií i dizajnérov. Videli sme obrovskú priepasť medzi tým, čo vznikalo vo svete, a dizajnom, ktorý nás obklopoval. Keď sme na niečom pracovali, tak sme si hovorili, že to musíme urobiť tak dobre ako svetoví dizajnéri. 

Kedy a kde ste vy osobne objavili v sebe vzťah k vizuálnemu umeniu?

V detstve a doma. Ako väčšina detí som si rád kreslil a modeloval. Vyrábal som si vlastný detský časopis s rôznymi rubrikami a prílohami. Čítal som si o výtvarnom umení a chodieval na výstavy. Po gymnáziu som sa neúspešne pokúšal dostať na Vysokú školu výtvarných umení, a tak som išiel študovať na pedagogickú fakultu v Nitre slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s výtvarnou výchovou. Tam som spoznal aj Jakuba Dvořáka a ďalšieho člena Pergamenu Juraja Vontorčíka. A tiež svoju manželku. Takže štúdium mi dalo veľa.

Dnes je Pergamen zabehnuté a oceňované štúdio. Ako vznikajú vaše projekty? Vyhľadávate zákazníkov vy alebo oni vás?

V minulosti sme sa museli viac venovať oslovovaniu zákazníkov, aby sme vôbec mali čo robiť a mali čo ukázať. Dnes nás oslovujú skôr tí, ktorých zaujalo naše portfólio alebo dostali na nás odporúčanie od zákazníkov, ktorí boli s našou prácou spokojní.

Veľa práce máme od stálych zákazníkov, ktorí prichádzajú s novými projektmi, ako napríklad výrobcovia bagiet a sendvičov, s ktorými spolupracujeme už takmer 14 rokov.

Aký spôsob práce používate pri tvorbe konceptu obalov, značiek či kníh?

Prácu na obaloch alebo značkách začíname zadaním klienta, ktoré niekedy ešte spolu upravíme alebo presnejšie zadefinujeme. Pokračujeme rešeršou ich konkurentov. Pri knihách si prečítame anotáciu od vydavateľa alebo pozrieme obálky iných vydaní či prekladov. Na začiatku práce sa snažíme viac rozprávať, pomenovať si témy, skicovať nápady. Obyčajná ceruzka a papier majú stále aj v čase počítačov svoje dôležité miesto. Počas práce si dizajn pripomienkujeme, korigujeme. Pripravíme dve-tri cesty, ktoré odprezentujeme zákazníkovi, a potom prichádza detailné spracovanie – dolaďujeme typografiu, farby, proporcie. Na jednom projekte zvyčajne pracuje viac ľudí spolu.

Vy osobne sa zameriavate aj na typografiu. V bežnom živote veľmi nevnímame typ či veľkosť písma. Vieme len vyhodnotiť, či sa nám niečo dobre číta alebo či sa nám to páči. Aké kritériá musí spĺňať dobré písmo na obale výrobku či v knihe? 

Písmo musí plniť svoju úlohu v konkrétnom projekte. V knihách nesmie otravovať čitateľa a stáť mu v ceste. Nejde iba o veľkosť písma. Príliš tenké písmo na papieri bliká, tučné unavuje.

Pre Svätovojtešskú Bibliu sme hľadali písmo, ktoré je nielen pekné a dobre čitateľné, ale má aj dosť verzií, aby dobre fungovalo v texte s komplikovanou štruktúrou, a pomohlo tak dobre sa orientovať v knihe.

Ak nejde o knihu, môže byť písmo aj „výstrednejšie“. V logu Veselej paradajky zo Žitného ostrova sme použili až tri druhy písma. Vďaka tejto kombinácii pôsobí logo aj v iných jazykových verziách ako jedna značka a spolu s výraznou tyrkysovou farbou zjednocuje rôzne typy obalov.

Máte nejaké inšpirujúce vzory v oblasti dizajnu?

Mám rád britský, škandinávsky alebo japonský obalový dizajn. Páči sa mi, s akým nadhľadom si vedia poradiť s neraz banálnou témou, ako pristupujú k typografii. Celkovo ma baví viac dizajn, za ktorým je nejaká pomenovateľná myšlienka alebo vtip než dizajn, ktorý je iba o kompozícii alebo hre s farbami.

So Spolkom svätého Vojtecha spolupracujete hlavne v oblasti knižného dizajnu. Aký máte vzťah ku knihám?

Kníh sme mali doma vždy veľa. V rodičovskej knižnici bolo aj zopár kníh zo Spolku svätého Vojtecha (SSV). Môj dedko, ktorého som už nezažil, pracoval v Spolku. Babka neskôr spravodlivo rozdeľovala knižné dedičstvo tak, že jeden diel dostal syn, druhý dcéra, takže rodičia si museli urobiť súrodeneckú burzu kníh a spárovať si knihy, o ktoré mali záujem. Boli to zväčša knihy, ktoré vyšli v SSV pred vojnou a boli prekvapivo žánrovo pestré – sci-fi, cestopisy, dobrodružné romány, knihy pre deti a mládež. Ich úprava bola veľa ráz lepšia ako úprava kníh po roku 1989. To však súvisí aj s prerušenou kontinuitou úcty k remeslu v socializme.

Čo konkrétne spôsobila táto prerušená kontinuita?

Po roku 1989 bol u nás obrovský hlad po knihách, hlavne po tých, ktoré nemohli dovtedy vychádzať. Pod vzhľad kníh z týchto rokov sa podpísala skutočnosť, že sme na Slovensku mali málo skúseností s počítačovou sadzbou a limitovaný počet lokalizovaných písiem. Mnohí vydavatelia si mysleli, že stačí dobrý text, a to, ako kniha vyzerá, nie je dôležité, veď oproti strojopisným samizdatovým kópiám bola naozajstná kniha posun.

Lenže prvotný hlad už upadol, dnes je na pultoch obrovské množstvo kníh, dokonca si neraz môžete vyberať z viacerých vydaní jednej knihy.

Úsilie Spolku svätého Vojtecha vydávať nielen zaujímavé tituly, ale aj v lepšej grafickej úprave, je preto dobrým rozhodnutím aj pre budúcnosť. Úroveň kníh bude mať totiž čoraz významnejší vplyv na meno vydavateľstva.

Za konceptmi, ktoré tvoríte, sa väčšinou skrýva príbeh. Platí to aj v prípade kníh SSV, ktorých dizajn ste navrhli?

V Pergamene sa snažíme, aby boli knihy SSV upravené jednoducho, vecne, aby boli príjemné v ruke a dobre sa čítali. Hoci by v budúcnosti niektoré tituly možno zvládli aj „popovejšiu“ úpravu. Takú, ktorá by neodradila súčasných čitateľov, a zároveň oslovila aj nových.

Aké nároky by mal v súčasnosti spĺňať knižný dizajn?

Jedna z ciest, ako môžu tlačené knihy konkurovať elektronickým vydaniam, je použitie zaujímavého materiálu na obálkach a príjemného papiera na vnútorných stranách knihy. Využívanie rozličných tlačiarenských techník, ako sú razby a reliéfy. Tak je kniha zaujímavá aj na dotyk.

Obálky kníh v preplnených kníhkupectvách by mali byť zbadateľné a fungovať ako plagát. V e-shopoch sú zas obálky zmenšené náhľady, a tak lepšou cestou, ako neustále zväčšovať písmo na obálke, je vytvoriť ju tak, aby bola zapamätateľná a identifikovateľná aj v malej veľkosti. Všetko však, samozrejme, ovplyvňuje aj žáner knihy. Kriminálka nie je kniha esejí.

Martina Grochálová, snímka: Ervín Gejdoš
Páčilo sa :
0