28. decembra 2017
Čítaní: 65
KN 51-52/2017 | Rozhovor
Dobro sa opláca, zlo sa raz vypomstí
Túžbu stať sa kňazom v sebe objavil ako päťročný. Z kňazského seminára ho vylúčili pre protestnú hladovku. Roky pracoval po boku veľkého muža, kardinála Jána Chryzostoma Korca. Od roku 2012 vedie Banskobystrickú diecézu ako šestnásty diecézny biskup. Za biskupské heslo si zvolil výrok apoštola Pavla: Omnia impendam pro animabus vestris – Všetko vydám za vaše duše (porov. 2 Kor 12, 15). Katolícke noviny vám prinášajú rozhovor s biskupom Mariánom Chovancom (60).

 Končíme mariánsky rok, počas ktorého sme si pripomínali sté výročie zjavení Panny Márie vo Fatime. Čím vás tento rok obohatil – ako človeka, kňaza, biskupa?

Som veľmi rád, že aj my, veriaci na Slovensku, sme si túto storočnicu zvlášť pripomínali. Potešilo a obohatilo ma z pohľadu človeka, že my – veriaci, nie sme nikdy sami. Každé dieťa sa cíti dobre a bezpečne, keď je pri ňom jeho milujúca matka či otec. A my sme cítili, že Panna Mária, Božia Matka a naša Matka, je teraz mimoriadne s nami. Ako kňaza ma potešili početné zástupy veriacich na mariánskom pútnickom mieste na Starých Horách. Nech bolo akékoľvek počasie – zima a mráz, vietor a lejak, horúco a spara – stále prichádzali veriaci a prosili Pána Boha o pomoc na príhovor Preblahoslavenej Panny Márie. Ako biskupa ma mimoriadne potešilo zasvätenie Slovenska Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie v Nitre 5. júla na slávnosť sv. Cyrila a Metoda. Je to mimoriadna dejinná udalosť, ktorú si teraz azda ani celkom dobre neuvedomujeme. Ak budeme toto naše zasvätenie aj dôsledne žiť, môžeme s veľkou nádejou hľadieť do budúcnosti.

Mali ste počas tohto jubilejného Fatimského roka príležitosť putovať osobne do Portugalska?

Naše Banskobystrické biskupstvo zorganizovalo tento rok vydarenú púť do Fatimy. Zúčastnilo sa na nej viac ako 150 ľudí a boli veľmi duchovne obohatení. Ostatní veriaci, aj ja medzi nimi, sme ich sprevádzali z domu svojimi modlitbami a obetami, aby Pán Boh požehnal celý svet aj našu diecézu. 

Návšteva Fatimy neponúka pútnikovi nijaké bombastické veci na videnie, ale upriamuje jeho zrak ku krížu a k tomu, čo je naozaj podstatné. Ako na vás zapôsobilo toto miesto?

Osobne som Fatimu – a jej prekrásne údolie zjavení – navštívil pred pár rokmi. Porovnávajúc s inými svetovými pútnickými miestami, ktoré som zažil, Fatima ma oslovila mimoriadne duchovne. A to nielen početní kľačiaci pútnici, ale najmä viera rôznych sociálnych skupín pred vystavenou Najsvätejšou oltárnou sviatosťou. Vtedy som si uvedomil: Ak v Európe dokážeme aj toto, nemusíme sa o ňu báť!

Pred niekoľkými rokmi sme slávili Rok kňazov a čerpali z odkazu sv. Jána Márie Vianneya; na budúci rok v septembri si pripomenieme 50 rokov od smrti sv. Pátra Pia. To sú len dve z mnohých veľkých kňazských osobností, ale aký by mal byť kňaz súčasného storočia?

Najmä svedok viery a obety. Pretože teológov máme dostatočné množstvo, sociálnych pracovníkov stále pribúda a katechétov máme dokonca nazvyš. Ale ľudí, mužov svedectva viery a obety – najmä obety života v zasvätenom a čistom živote – tých je stále málo.

Každý má svoju cestu ku kňazstvu. Kde sa začala tá vaša?

Áno, to ma vždy fascinovalo, že každý kňaz ma trošku inú cestu, ako ho Pán povolá. V seminári vyučujem a pomáham formovať budúcich kňazov už takmer 30 rokov – a každé jedno povolanie je špecifické. To moje sa začalo, keď som mal asi päť rokov. V Biskupiciach (dnes súčasť Trenčína) bolo toľko detí, že sme kňazovi stúpali na nohy... A on to trpezlivo a veľmi dôstojne znášal. A vtedy ma Boh oslovil: Toto je krásne, to by som mohol robiť aj ja.

Ako bohoslovec ste boli v roku 1981 vylúčený z kňazského seminára pre protestnú hladovku proti prorežimnej organizácii Pacem in terris. V čom spočíval najväčší problém vtedajšieho obdobia?

Myslím si, že v tom, že v seminári nebol celkom zjavný náš nepriateľ. Existovali a pracovali medzi nami – seminaristami spolupracovníci ŠtB, a to bolo deprimujúce. Aj celá spoločnosť bola prešpikovaná udavačmi, čo viedlo ku strachu a k veľkým životným obavám. V takej spoločenskej atmosfére sa naozaj ťažko žije.

Na teologické štúdiá vás znova prijali až v roku 1986. Akú životnú skúsenosť ste nadobudli počas piatich rokov prerušenia teologických štúdií?

Vtedy, keď som to prežíval (bol som zamestnaný ako robotník), bolo to nepríjemné. Hodnota a význam aj tohto kríža sa ukázali až neskôr. Bol som v troch rôznych zamestnaniach. Stretol som veľa boriacich sa ľudí – krásne charaktery, no aj tých, čo sa predajne poddali. Napokon, „poučiť sa“ dalo sa z každého nového ľudského osudu: Dobro sa opláca, zlo sa raz vypomstí. 

Rád ste vyučovali náboženstvo na škole. V čom vidíte dôležitosť náboženstva/náboženskej výchovy na slovenských školách?

Nikto nie je väčšmi otvorený na formovanie ako práve školopovinné deti. Ak ich vyformujeme dobre, aj z toho náboženského hľadiska, získali sme ďalšiu kresťanskú generáciu pre náš národ. Je známe, že náš maličký národ by bez kresťanstva v tej veľkej konkurencii veľkých národov, ako tvrdia vážení historici, vôbec neprežil. 

Od roku 1990 ste pracovali v blízkosti kardinála Korca - ako archivár Biskupského úradu v Nitre, člen Diecézneho tribunálu či generálny vikár. Ako si spomínate na kardinála Korca? V čom je vám vzorom, príkladom? Máte aj nejakú humornú spomienku?

Kardinál Ján Chryzostom Korec bol veľký človek – aj po stránke ľudskej, aj po stránke náboženskej. Málokto u nás bol takým symbolom viery a slobody svedomia ako on. Roky ostal vytrvalo verný, hoci ho kruto prenasledovali; a to aj viere, aj svojmu svedomiu, aj nášmu národu. Kardinál Korec bol spoločenský, veľmi rád komunikoval, veľa nám rozprával zo svojho života, ale vtipom sa veľmi nevenoval. Skôr akosi bolestne konštatoval, keď bol niekto vytrvalo nepoučiteľný a následne sa v čomsi popálil: „No, to je dobré na zuby!“ A my sme vedeli, že zas niekto tragikomicky dopadol.

Ako ste sa dostali k štúdiu dogmatickej teológie a osobitne ku špecializácii mariológia? Kto vás inšpiroval? Čo vám pomohlo k takémuto zameraniu?

Na štúdium dogmatiky do Poľska (univerzita KUL) ma v roku 1990 poslal diecézny biskup prostredníctvom generálneho vikára Františka Rábeka. Hneď ako sa otvorili hranice, traja kňazi z Nitry sme začali študovať v Poľsku nasledujúce odbory: kánonické právo, filozofiu a dogmatiku. Mne pripadla dogmatika. Zameranie na mariológiu prišlo až neskôr, vyplývalo to z potrieb našej Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej fakulty UK v Bratislave.

 

Ste autorom mnohých teologických publikácií. Ku ktorej z nich máte najbližší vzťah?

Ku všetkým. Sú to moje „deti“. Ale popravde, nielen moje. K prvým knihám (skriptám) ma priviedli študenti – seminaristi v Nitre, keď ma žiadali, aby som im dal svoje prednášky aj na papieri. Tak sa začalo moje vydávanie dogmatických publikácií.

Roku 1999 (18. septembra) ste sa stali biskupom. V čom sú plusy a mínusy postu pomocného biskupa?

Výhodou pomocného biskupa – podľa mňa – je, že nenesie poslednú a celú zodpovednosť. Stačí, keď si svedomito plní tie úlohy, ktoré mu diecézny biskup dal – a má to „vyhraté“. Pri dobrom diecéznom biskupovi mínusy pomocného ani neexistujú. A ja som mal dvoch veľmi dobrých biskupov (kardinála Korca i Viliama Judáka), ktorým som ako pomocný biskup pomáhal.

Pápež Benedikt XVI. vás 20. novembra 2012 vymenoval za diecézneho biskupa pre Banskobystrickú diecézu, kde bol biskupský stolec viac ako rok prázdny. Ako ste prijali rozhodnutie Svätého Otca vziať na seba úlohu diecézneho biskupa?

Najprv len z poslušnosti. Nikdy som nerátal s tým, že by som mal slúžiť Cirkvi niekde inde, ako v materskej Nitrianskej diecéze, kde som bol seminaristom, kňazom aj pomocným biskupom. Bolo mi však jasné, že Božia vôľa je viac ako moja vôľa a moje plány. S Božou pomocou som vymenovanie prijal - a teraz, po piatich rokoch - po spoznaní mnohých veľmi dobrých ľudí aj kňazov - som rád, že môžem aj tu robiť dobre. A nakoľko mi budú sily stačiť, chcem našej Banskobystrickej diecéze čo najlepšie slúžiť.

Na čo je bohatá a na čo je chudobná Banskobystrická diecéza?

Na „bohatstvo a chudobu“ sa dá pozerať z rôznych uhlov. Myslím si, že keď hovoríme o diecéze - cirkevnom subjekte, je vhodné vidieť „bohatstvo a chudobu“ z evanjeliového, duchovného uhla. Naším najväčším bohatstvom je Eucharistia – sviatostný Pán Ježiš v našich svätostánkoch, ktorého veriaci často a pravidelne prijímajú do čistého srdca. A následne, najväčšou chudobou a biedou je, keď ľudia Eucharistiu neprijímajú, alebo ju prijímajú zle pripravení.

Pápež Benedikt XVI. začal s komunikáciou so svetom aj prostredníctvom twitteru; a súčasný pápež František má na twitteri okolo 40 miliónov followerov. Ste na sociálnych sieťach? Ste napojený na siedmy kontinent?

Osobný kontakt pokladám za duchovne užitočnejší. Ale nie som proti twitteru; treba ho dobre využívať. Ja najviac, okrem osobnej komunikácie, využívam e-mail.

V čom spočíva váš pastoračný plán? Vedeli by ste našim čitateľom priblížiť, akými prostriedkami a kam chcete smerovať vašu diecézu?

Na prvom mieste chcem posvätiť seba, na druhom mieste by som rád napomohol posväteniu našich kňazov. Svätý kňaz je najlepší duchovný otec, najlepší katechéta, najlepší vysluhovateľ sviatostí, najlepší pastier pre všetkých. Ak sa my – kňazi a biskupi – v osobnej svätosti viac priblížime k Bohu – on sám bude môcť cez nás vo svete viac vykonať.

Máte nejakú milú spomienku na Vianoce z vášho detstva?

Mám veľa krásnych, milých a neopakovateľných spomienok z detstva aj z Vianoc. Boli sme súdržná, viacdetná veriaca rodina, kde sa pestovali ľudské i duchovné čnosti. Najväčšia radosť pramenila z toho, že sme sa navzájom mali úprimne radi. Chápali sme sa a pomáhali sme si. To by som želal všetkým deťom!

Čo znamenajú Vianoce pre váš duchovný život? Ako, kde a s kým ich slávite ako diecézny biskup?

Vianoce sú sviatkami Božieho priblíženia sa k nám. Keby sa Boh nestal človekom, ako by sme ho mohli dobre spoznať? Ako by sme si ho mohli vrúcne zamilovať a ako by sme ho hlásali svetu? Vianoce sú základom Božieho priblíženia sa svetu vo vtelení. Tieto nádherné sviatky slávim pracovne – v našej katedrále a s najbližšími spolupracovníkmi na úrade. Sme všetci veriaci, a preto si v tomto podstatnom rozumieme a ďakujeme za to Bohu.

Aké žičenie k Vianociam a Novému roku by ste odkázali našim čitateľom?

Každý človek túži po šťastí. Väčšieho a krajšieho šťastia nad Božiu blízkosť niet. A tak vyprosujem a želám všetkým čitateľom našich Katolíckych novín, aby v duchovnom živote našli radosť, šťastie i zmysel svojho života.

Aj rok 2018 bude mariánsky – budeme si pripomínať 160 rokov zjavení Panny Márie v Lurdoch. Aký je odkaz Panny Márie Lurdskej, Nepoškvrneného počatia, pre veriacich na Slovensku?

Ludry celému svetu, nielen nám na Slovensku, zvestujú, že naozaj najväčším nešťastím a zlom sveta je hriech. Svet neuznáva slovo „hriech“, a to aj preto, lebo nepozná Vykupiteľa, nevie teda, ako sa hriechu zbaviť. Kresťania vedia, že Ježiš Kristus je Vykupiteľ, poznajú cestu záchrany, a preto by mali viac ako inokedy - najmä svojím osobným životom - svedčiť o tom, že sú vykúpení. 

Igor Hanko, snímka: Dano Horňák
Páčilo sa :
0