28. decembra 2017
Čítaní: 118
KN 51-52/2017 | Rozhovor
Sedí na žeriave a kreslí mu to
Vždy keď prechádzame Podbrezovou si naňho spomeniem. Pridelili mi ho v redakcii i s rubrikou Oznamy hneď, keď som prišla. Stačilo mu poslať pred sviatkami vtipy, aby ich ilustroval a spestril naše noviny. Svoj svet si rozdelil na manuálny, keď riadi žeriav, a kreatívny, keď kreslí odušu. A to myslím doslovne, po humore je stále dopyt. Predstavujeme karikaturistu Iva Chadžieva (42).

 

 Spolupracujeme už pekných pár rokov. Pamätáte si ešte na svoje začiatky? Kedy ste začali profesionálne kresliť?

Kreslenie ma bavilo od nepamäti. Dokonca si pamätám, že v škôlke mi kamaráti dávali kresliť rôzne úlohy, lebo sa im zdalo, že viem pekne kresliť. No a fascinoval ma vtedajší humoristický časopis Roháč, ktorý bol na tú dobu veľmi kvalitne spracovaný. Dokázal som si ho dlho prezerať, samozrejme ma najviac zaujali kreslené obrázky. Mojím najobľúbenejším autorom bol Alan Lesyk, ktorého som sa snažil napodobniť a až na vysokej škole som sa dozvedel, že je viditeľné, že som jeho tvorbou ovplyvnený. Prvý ozajstný honorár som dostal v roku 2000 v známom slovenskom týždenníku a na vtedajšie pomery to bol celkom slušný peniaz. Dnes už printové médiá toľko neplatia.

 

Z akej rodiny pochádzate? Po kom ste zdedili svoj

talent?

Nepochádzam z umeleckého prostredia, ako by ste si možno predstavovali, aj keď mamina vie pekne kresliť a starý otec z otcovej strany a jeho brat si maľovali pre radosť. Aj keď to bolo na amatérskej úrovni, tak technicky celkom správne. Takže asi odtiaľ.

 

Venujete sa kreslenému humoru, ale asi nielen tomu.

Máte ešte iné obľúbené výtvarné formy?

Áno, viem na čo narážate. Oslovilo ma aj abstraktné umenie (jedna práca bola uverejnená aj vo vašich novinách), tak si vo vzácnych chvíľach voľna maľujem. Maľovanie abstraktných obrazov je niečo ako psychohygiena. Keďže väčšinu svojej tvorby robím na zákazku, prípadne konzultujem vývoj kresby za pochodu podľa želania klienta, je oslobodzujúce len tak si maľovať podľa seba. Pri kreslení humorných obrázkov je na kreativitu priestor, ale len sčasti. Tam sa musím väčšinou pridržiavať zadanej témy, najmä pri súťažiach, a niekedy je to pekný hlavolam. Súťaže sú väčšinou medzinárodné, dominuje tam humorná pointa „bez slov“, ktorá by mala osloviť čo najvyšší počet priaznivcov tohto žánru bez rozdielu národností a kultúr; a to naozaj nie je „brnkačka“.

 

Ako sa kreslený vtip či karikatúra rodia? Ste vtipný na počkanie? Ste vtipný aj v súkromí?

Najlepšie je, ak je pre mňa téma zaujímavá (v prípade karikatúry, ak osobne poznám „obeť“), vtedy to ide celkom rýchlo, akoby samo od seba. Dokonca počas náčrtu kompozície mi napadajú ďalšie varianty, ktoré v priebehu tvorby aplikujem. Neviem, či na to treba mať svoj deň, alebo ako to funguje, nakoniec to vždy dopadne dobre.

„Pôrod“ pozostáva z hrubého náčrtu kompozície, následnej kresby a vyfarbenia. Využívam aj nové technológie, resp. sa snažím o ich kombináciu. Kým náčrt a kresba sú robené klasicky ceruzkou na papier, vyfarbujem ich v počítači dosť náročným spôsobom - vtedy ručne ohraničujem vybrané plochy a sú to tisícky kliknutí myšou. Možno zaujímavé by bolo spomenúť, že kým na začiatku „kariéry“ mi trvala finalizácia obrázka 20-30 minút, teraz sú to 2-3 hodiny. V každom prípade je to viditeľný rozdiel, resp. badať genézu mojej kreslenej výpovede v priebehu rokov. Raz som našiel moje dve kresby vedľa seba v jednom slovenskom mesačníku a rozdiel medzi nimi bol asi 10 rokov. Myslím, že len málokto by tipoval na prácu toho istého autora.

V určitom okruhu ľudí vtipný určite som a ak mi humor v danej chvíli chýba, tak si ho vyrobím a vôbec mi nerobí problém, ak je to na môj vlastný účet (smiech).

 

Nováčikom už dlho nie ste. Aké víťazstvá máte na konte?

Teraz ste ma zaskočili, tento rok som dostal len Čestné uznanie v Prešove na Zlatom súdku. Víťazstvá mám len lokálneho razenia, na domácej pôde, vonku sa mi zatiaľ skórovať nepodarilo, maximálne mi pošlú katalóg s mojou kresbou vnútri. Súťaže si väčšinou vyberám z ponuky Českej únie karikaturistov (ktorej som členom, ako jeden z mála Slovákov), a to ma naozaj téma musí chytiť za srdce, nakoľko som celkom slušne vyťažený. Pravidelne sa zúčastňujem na ich kolektívnych výstavách, alebo keď ma niekto osloví ako naposledy Peter Rázus. Vtedy moje práce s prácami ostatných slovenských kolegov putovali na Ukrajinu a neskôr do Nórska.

Ak by som mal mať autorskú výstavu, tak určite by som vystavil abstraktné obrazy, ale to má ešte čas, pokým sa mi podarí nazbierať, resp. vyrobiť dostatok „výstavného materiálu“.

 

Ako je to s kresleným humorom na Slovensku? Mám

pocit, že sa venujete aj nášmu talentovanému

dorastu...

Kreslený humor na Slovensku stagnuje, nie je to pre mladých atraktívna záležitosť, pretože sa s tým u nás už uživiť nedá, a je to časovo dosť náročné, iba ak ako koníček. Určite je to aj výsledok informačnej revolúcie, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je i vizuálny smog. Keď si chcel niekto v nedávnej minulosti pozrieť zábavné obrázky, išiel si ich kúpiť do stánku PNS. Teraz mu stačí pár ťuknutí do klávesnice a zahltia ho zábavné videá rôzneho druhu, a to všetko bez čakania. Pre printové médiá nie je kreslený humor už nijako atraktívny a priestor pre časopis zasvätený len tomuto žánru je bez dotácií absolútne nereálny.

Keďže som vyštudoval výtvarnú edukáciu, malo by to byť mojou náplňou práce, minimálne poodkryť pokrievku aj takémuto druhu výtvarnej činnosti. Žiaľ, je to pre školy málo preferovaný odbor a ZUŠ-ky a SUŠ-ky sú už obsadené (úsmev).

Prácu s dorastom som mal počas absolventskej praxe a na moje prekvapenie to deti zaujalo, normálne sa pohrúžili do kreslenia humoru na danú tému (vtedy Veľká noc). No a, samozrejme, ich hodnotím, ak ma pozvú na nejakú súťaž do odbornej poroty.

 

Aké súťaže sa u nás organizujú? Čo by ste z pohľadu

porotcu poradili malým i veľkým talentom?

Súťaží kresleného humoru je u nás viacero, spomeniem aspoň tie známejšie s dobrou reputáciou aj v zahraničí: Bienále Fraštacký tŕň (Hlohovec), Zlatý súdok (Prešov), Kýchanie mozgu (Prešov), ale aj Bomburova šabľa v Brezne, kde som zatiaľ stálym členom poroty už nejaký ten piatok. Zaujímavosťou je, že konkrétne Bomburova šabľa je rozdelená do dvoch kategórií - do 15 a nad 15 rokov.

A čo by som poradil? Vystihnúť podstatu zadanej témy, plochu nepreplňovať zbytočnosťami, ktoré odvracajú pozornosť. Samozrejme je dôležité, koho sa snaží autor osloviť, či je to súťaž regionálna, celoštátna, prípadne medzinárodná. Čo sa môže zdať smiešne doma, v zahraničí to nemusia pochopiť.

 

Druhou veľmi zaujímavou vecou na tvás je vaše

zamestnanie. Prečo výtvarník sadá každý deň na žeriav

v Podbrezovej?

Našťastie to nie je každý deň, keďže je to nepretržitá prevádzka a zmena trvá 12 hodín. Nuž, chodím tam kvôli výplate, ktorá je síce symbolická, ale zato predstavuje pravidelný mesačný príjem. Jednou z mála výhod je, že mám relatívne blízko do zamestnania (5 min) pešou chôdzou, tým odpadáva cestovanie za prácou, a potom ešte v mojom prípade pri prehadzovaní šrotu z jednej strany na druhú môžem rozmýšľať nad svojimi projektmi.

 

Nesadáte len na žeriav, ale aj na motorku. Aké máte

ešte hobby? Ako relaxujete?

Táto otázka úzko súvisí s predchádzajúcou, keďže motošport určite nie je lacná záležitosť, polovica príjmu za prácu v noci odchádza na splatenie spotrebného úveru. Motorkám som prepadol už v detstve a som presvedčený o tom, že je to diagnóza na celý život. Okrem špecifickej jazdy na motorke sa za hobby môže považovať aj cestovanie a ak je možnosť, tak najradšej k moru. Voda je môj živel, preto mimo dovolenkového obdobia vyhľadávam wellness a ak nie je k dispozícii, tak aspoň navštevujem plavárne.

 

Ste zo slovensko-bulharskej rodiny. Ako u vás

vyzerali Vianoce? Čo máte na nich stále radi?

Vianoce boli u nás vždy klasické, ako vo väčšine rodín na Slovensku. V Bulharsku som zatiaľ cez Vianoce nikdy nebol, takže o nich viem len z počutia. Možno zaujímavou tradíciou, o ktorej mi hovorili, je zapekanie drobných mincí do vianočného koláča, čo symbolizuje šťastie a bohatsvo pre šťastlivca, ktorý si tú mincu v koláči nájde. Vianoce sú pre mňa naozaj sviatkami pokoja, keď aspoň na chvíľu ustane každodenný zhon a ľudia sú na seba milí. Okrem duchovného rozmeru sa každoročne teším na tradičné jedlá, ktoré tieto sviatky neodmysliteľne sprevádzajú - taký vyprážaný kapor so šalátom a typická vianočná kapustnica, na to nedám dopustiť! (úsmev)

Čitateľom KN prajem zo srdca príjemné prežitie vianočných sviatkov v kruhu svojich najbližších a dúfam, že sa im moja tvorba bude páčiť aj naďalej.

Anna Pospíšilová, snímka: Ivo Chadžiev
Páčilo sa :
0