8. februára 2004
Čítaní: 27
KN 6/2004 | Rozhovor
V reholi zmierenia
„Dúfam, že rozhovor so mnou bude skôr o Taizé ako o mne,“ reagoval brat Cyrille na nápad predstaviť ho v Katolíckych novinách. Vnímanie samého seba akoby v zátvorke je typické zvlášť pre osoby zasvätené Bohu, ktoré naplno pracujú na uspokojovaní špecifických duchovných potrieb svojich čias. Brat Cyrille sa o to usiluje v komunite vo francúzskom Taizé. Medzi Slovákmi, ktorých zaujala spiritualita brata Rogera a jeho nasledovníkov, je frere Cyrille, pôvodom Nemec, známy ako „náš“ - a to aj vďaka jeho plynulej slovenčine. Samozrejme, že nemohol v radoch Slovákov chýbať ani počas novoročného európskeho stretnutia mladých, ktoré bratia z Taizé zorganizovali na prelome rokov 2003 a 2004 v Hamburgu.

• Čím vás osobitne oslovilo tohtoročné stretnutie?

Sám sebe som v týchto dňoch hovoril, že veľmi často sa v Cirkvi trápime otázkami o tom, čo je našou identitou, čo my musíme robiť. Prvou otázkou však nie je naša identita, ale identita Krista. Nie, kto sme my, ale kto je Kristus. Stretli sme sa tu s rozličnými ľuďmi rozličných vierovyznaní z rozličných krajín a videli sme, že hoci sme rozdielni, to, čo nás spája, je oveľa väčšie ako to, čo nás rozdeľuje. Porozumieť ostatným a urobiť im krok v ústrety však môžeme iba vtedy, keď sa pozeráme na Krista. Keď sa približujeme Kristovi, približujeme sa aj ostatným. Myslím si, že túto skúsenosť sme mohli všetci získať aj počas európskeho stretnutia v Hamburgu.

• Čím je pre vás komunita bratov z Taizé?

Keď hovoríme sami o sebe, o svojej komunite, používame trochu prekvapujúci výraz - že chceme byť „podobenstvom spoločenstva”. Naším povolaním je byť malým obrazom veľkého spoločenstva, do ktorého Kristus pozýva všetkých. Chceme byť komunitou - nie kvôli našej schopnosti, ale kvôli Kristovi, kvôli evanjeliu.
Pre Slovákov je často prekvapujúce, že v jednej rehoľnej komunite žijú spolu evanjelici a katolíci. Keby som mal jedným slovom vyjadriť, čo je povolaním Taizé, povedal by som - zmierenie. Náš zakladateľ brat Roger sa ako 25-ročný študent teológie počas vojny sám seba pýtal: Ako je možné, že v celej Európe žijú kresťania - a je tu vojna? Ako môžu tí, ktorí neveria, porozumieť, kto je Kristus, keď kresťania sú rozdelení?

• Základom spirituality Taizé je teda zmierenie...

V Taizé nemáme riešenie na problém rozdelenia kresťanov. Ale chceme predovšetkým hľadať cesty zmierenia. Myslíme si, že je dôležité, aby každý človek ostal verný svojej tradícii. Zmierenie medzi kresťanmi nemôže znamenať, že niektorá strana musí zaprieť tradíciu svojich rodičov. Každý brat, ktorý je katolík, ostane katolíkom, evanjelik evanjelikom. 
Veľmi často sa katolíci a evanjelici nepoznajú a hovoria o druhých veci, ktoré sú nepravdivé. Ale v spoločnom živote zisťujeme, že máme oveľa viac toho, čo nás spája, ako toho, čo nás rozdeľuje. Keď druhý hovorí niečo, čomu nerozumiem, chce možno povedať to isté čo ja, len to inak vyjadruje. Netreba hľadať rozdiely, ale zamyslieť sa, prečo to hovorí, čo tým chce vyjadriť. Keď sa nezastavíme pri slovách, ale pokúsime sa porozumieť, prečo je to pre druhého dôležité, uvidíme, že nie sme navzájom takí vzdialení, ako sme si mysleli predtým. U nás v kostole máme napríklad aj ikonu Panny Márie a modlíme sa pred ňou. Keďže Panna Mária bola prvým človekom, ktorý povedal „áno” Kristovi, je samozrejmé, že je dôležitá pre všetkých kresťanov a patrí k našej spoločnej tradícii.

Brat Cyrille pochádza z Kolína nad Rýnom. Narodil sa roku 1973 v katolíckej rodine. Po maturite študoval históriu. Roku 1998 sa stal členom komunity bratov z Taizé a roku 2001 zložil večné sľuby. Väčšinu roka žije priamo v burgundskej dedine Taizé vo Francúzsku.

• Ako komunita vznikla?

Počiatočný nápad bol veľmi jednoduchý - brat Roger chcel počas vojny urobiť znak zmierenia. Začal svojím vlastným životom a dal impulz na spoločný život, ktorý by mohol byť obrazom spoločenstva - žiť zmierenie každý deň. Spočiatku bol úplne sám. Počas vojny, keď sa nedalo robiť veľa, žil v malej dedine Taizé a ukrýval utečencov, najmä Židov. Mal problémy s SS a musel odísť, ale hneď po vojne sa do Taizé vrátil spolu s ďalšími bratmi. Roku 1949 skladali prví bratia sľuby na celý život. Z týchto začiatkov vyrástla naša súčasná komunita, ktorá má 100 bratov z viac ako 25 krajín. Spočiatku boli bratia iba evanjelici, ale od 60. rokov vstupovali do komunity aj katolíci.

• Ako ste sa do komunity dostali vy?

Prvýkrát som do Taizé prišiel so skupinou mladých ľudí z farnosti. Bol som ešte veľmi mladý a ani som si nepomyslel, že tam niekedy ostanem na celý život. Ale zanechalo to vo mne veľký dojem. Dôležité boli predovšetkým dve skúsenosti. Najprv skúsenosť modlitby - že nie je iba nejakým starým cvikom, ale môže byť vyjadrením toho, kto som, miestom, časom a príležitosťou, kde môžem byť úplne taký, aký som, akého ma stvoril Boh. Modlitba môže byť niečo krásne. Druhá významná skúsenosť sa týkala Cirkvi. Pochopil som, že Kristus prišiel zmieriť všetko, čo je zlomené - vnútri každého človeka, ale aj medzi ľuďmi. Kristus pozýva každého človeka do spoločenstva. A týmto spoločenstvom je Cirkev.
Keďže som v Taizé veľa dostal, chcel som tam pomáhať a umožniť túto skúsenosť aj ostatným. A tak som prišiel na jeden rok ako dobrovoľník. Potom som už z Taizé neodišiel, po niekoľkých rokoch príprav som sa rozhodol tam ostať a pred dvoma rokmi som zložil večné sľuby.

• Bratia z Taizé teda skladajú tradičné rehoľné sľuby?

Áno - sľub čistoty, chudoby a poslušnosti. Dá sa povedať, že v Taizé máme v podstate všetko ako v iných reholiach, rozdiel je len v tom, že nepochádzame priamo zo starej tradície. Brat Roger napísal veľmi jednoduchú regulu, kde zhrnul to najpodstatnejšie pre spoločný život. Volá sa Pramene Taizé a vyšla aj v slovenčine vo vydavateľstve Serafín.

• Aký je denný program bratov?

Žijeme iba z práce našich rúk. Máme hrnčiarsku dielňu, tlačiareň, vydavateľstvo. Rytmus nášho života určujú pravidelné spoločné modlitby ráno, napoludnie a večer; popritom bratia normálne pracujú. Žijeme spolu v jednom dome a sme veľmi odlišní. Nielen tým, že pochádzame z rôznych krajín a vierovyznaní... Mám bratov, ktorí vedia opraviť autá, ale aj bratov, ktorí každý rok napíšu novú knihu.

• Bratia z Taizé sa tešia i priazni pápežov...

Svätý Otec Ján Pavol II. prišiel do Taizé dvakrát ako krakovský arcibiskup a raz ako pápež. Veľmi dôležitý pre povolania našej komunity bol Ján XXIII., ktorý úplne porozumel, čo je naším poslaním, a pozval brata Rogera, aby sa ako evanjelik zúčastnil na celom Druhom vatikánskom koncile.

• Duchovnosť Taizé zvlášť priťahuje mladých ľudí...

Aj pre nás je prekvapujúce, že k nám prichádza tak veľa mladých ľudí. Bratia nikdy neplánovali organizovať stretnutia mladých. Ale už v 50. rokoch začalo do Taizé prichádzať veľa mladých ľudí a po politických zmenách v strednej a vo východnej Európe sa ich počet ešte zvýšil. Takže teraz do našej malej dedinky, kde je v zime viac kráv ako ľudí, v lete každý týždeň príde 5 až 7-tisíc mladých. Ich program je veľmi jednoduchý - vlastne to ani nie je program, ale spoločný život. Ráno, napoludnie a večer majú modlitby a stretnutia nad Bibliou. Pritom všetci pomáhajú udržiavať chod „domácnosti”, nemáme na to nijakých špeciálnych zamestnancov.

• Ako ste sa dostali k Slovákom a slovenčine?

Každý národ, z ktorého prichádza do Taizé veľa pútnikov, dostane „svojho brata”. Pred niekoľkými rokmi som vôbec nepoznal Slovensko a nehovoril som po slovensky. Brat Roger ma poprosil, či by som sa nemohol starať o Slovákov, a tak som sa začal stretávať so Slovákmi prichádzajúcimi do Taizé. V lete sú u nás Slováci každý týždeň, takže mám veľa možností zdokonaľovať sa v jazyku. Po slovensky sa neučím, iba rozprávam.

• Čo je pre vás na slovenčinenajťažšie?

Nedá sa povedať, že slovenčina by bola výnimočne ťažká. Predtým, ako som začal spoznávať slovenčinu, som hovoril po poľsky, a keď som prišiel na Slovensko, ľudia sa ma pýtali: Vy ste Poliak? Teraz je to naopak. Keď sa stretnem s Poliakmi, pýtajú sa: Czy brat jest Słowakiem? Veľmi rád stretávam Slovákov, cestujem na Slovensko... Myslím si, že to, čo som povedal o rozličných vierovyznaniach, je pravda, aj keď hovoríme o rozličných národoch. Máme oveľa viac toho, čo nás spája, ako toho, čo nás rozdeľuje. A čím viac človek rozumie iným tradíciám, iným národom, iným jazykom, tým lepšie porozumie kráse veľkého spoločenstva, ktorým je Cirkev.

Za rozhovor ďakuje

TERÉZIA KOLKOVÁ Snímky: Terézia Kaločajová, Sabine Leuteneggerová, archív Taizé
Páčilo sa :
0