14. februára 2018
Čítaní: 76
KN 7/2018 | Rozhovor
Žiť s ľuďmi a medzi ľuďmi
PRED DESIATIMI ROKMI VZNIKLA NA SLOVENSKU NOVÁ ŽILINSKÁ DIECÉZA. NAVŠTÍVILI SME JEJ PRVÉHO BISKUPA TOMÁŠA GALISA (67), KTORÝ NÁM POROZPRÁVAL, AKÉ TO JE BUDOVAŤ DIECÉZU NA „ZELENEJ LÚKE“

 Vybudovať diecézu od základov je náročné, ale zároveň je to výzva, ktorá vedie k hľadaniu ciest k veriacim a ku kňazom, k objavovaniu Božích zásahov v živote cirkevného spoločenstva. Otec biskup, aké to je, keď sa začína budovať nová diecéza?Ako si spomínate na tie dni, týždne a mesiace? Nebolo to ľahké. Nemali sme tu žiaden model, vzor, ako budovať diecézu. Dovtedy tu bol istý status quo, čo sa týka diecéz, a potom v západnej časti slovenskej cirkevnej provincie sa rozhodlo o zmene cirkevného usporiadania. Keď mi kardinál Jozef Tomko oznámil, že Svätý Otec chce, aby som spravoval Žilinskú diecézu, tak som bol trocha v rozpakoch, pretože som nepoznal kňazstvo a územie. Od začiatku kňazskej služby som pracoval v Banskobystrickej diecéze, kde som pôsobil ako kaplán, farár a pomocný biskup, takže tam som bol doma. A keď som prišiel do Žiliny a spýtal som sa pána dekana, kde si môžem zložiť škatule s vecami, odpovedal mi, že nemá veľa miesta, pretože v Žiline sa nepočítalo s biskupstvom. Takže začiatok nebol vôbec jednoduchý, naopak, bol ťažký a náročný.

 
Ako ste sa zoznamovali so svojimi kňazmi?
Povedal som si, že s Božou pomocou začnem na prvom mieste, okrem oboznamovania sa s územím, spoznávať kňazov. Trvalo mi to skoro tri roky. Každý z kňazov mal možnosť sa so mnou stretnúť. S každým som sa rozprával osobne skoro dve hodiny, aby som spoznal, kto je kto, a aby kňazi mali možnosť porozprávať, čím žijú. To som považoval za veľmi dôležité.
 
A čo územie diecézy, farnosti? Ako prebiehalo spoznávanie a stretávanie veriacich s ich novým biskupom?
Veľa som cestoval autom a pomocou schematizmu som spoznával jednotlivé dediny a farnosti. Na jednej strane som ich žehnal a na druhej strane som sa učil, ktorá dedina do ktorej farnosti patrí. Bolo to dosť náročné. Keď ma sem poslal Svätý Otec, mal som 58 rokov, nebol som už najmladší, už som nemal tú mladícku pružnosť. Samozrejme, nejaké skúsenosti som mal, ale čo sa týka zriaďovania diecézy, tak to bolo niečo nové aj pre mňa. Bol som si vedomý, že som prvý biskup v diecéze, čo znamená byť akýmsi základom. Keď staviate dom a nedáte do základov to, čo je potrebné do nich vložiť, tak už neskôr do nich nedokážete dať nič. Modlil som sa za to, aby mi Pán dal svetlo, aby mi poslal do cesty ľudí, ktorí mi pripomenú, že aj toto do toho základu patrí. Základy zostanú v zemi, budú skryté a budú tam navždy.
 
Čo ste cítili zo strany kňazov pri budovaní diecézy? Nadšenie, radosť, alebo aj nejaké negatívne reakcie?
Bolo to rôzne. A treba otvorene povedať, že tu boli aj takí, ktorí nechceli, aby v Žiline bola diecéza, a to aj medzi mojimi bratmi kňazmi. To všetko som sa snažil ponúknuť Pánovi a kráčať ďalej, pretože som nemohol zastať. Nebolo to ľahké, lebo aj ja som prišiel z cudzej diecézy. 
 
A ako reagovali veriaci?
Reakcia veriacich je vždy spojená s reakciou ich kňaza vo farnosti. Ale vo všeobecnosti sa z toho tešili. Keď som prišiel na niektorú fliálku, často mi hovorili, že u nich ešte biskup nikdy nebol. Počas prvých piatich rokov som sa snažil, aby som navštívil každú farnosť. Využíval som na tieto návštevy rôzne príležitosti a skutočne sa mi to aj podarilo.
 
Diecéza je živý organizmus, ktorý sa neustále vyvíja. Môžeme povedať, že všetky základné funkcie sú už zabehnuté?
Vďaka Bohu sú už zabehnuté a myslím si, že to celkom dobre funguje. Keď som prišiel do diecézy, tak sa ma všetci pýtali, aký mám plán. Ja som sa vtedy podieľal na vypracovaní celonárodného pastoračného plánu Katolíckej cirkvi a z neho som prebral hlavné oblasti, ktorým sa venujeme: rodine, mládeži a ľuďom na periférii, čiže diecéznej charite. A k týmto oblastiam som pripojil ešte starostlivosť o kňazov a starostlivosť o laikov.
 
Keď sa obzriete späť, určite bolo za tých desať rokov veľa radostných, ale aj ťažkých chvíľ. Neurobili by ste niektoré rozhodnutie dnes inak?
Vždy som sa snažil pri tom poznaní, ktoré som mal, a v konzultácii s ľuďmi, ktorých som mal okolo seba, urobiť to najlepšie rozhodnutie. Niekedy to možno s časovým odstupom vyzeralo inak, ale už to nebolo možné zmeniť. Vždy musíte urobiť nejaké rozhodnutie, nemôžete to nechať visieť vo vzduchoprázdne. Ale keď sa pozerám spätne, môžem povedať, že základ je položený, a to, čo príde, nech nám Pán požehnáva, aby sme to zveľaďovali.
 
Jedným z cieľov rozdelenia diecéz bolo, aby bol biskup bližšie k svojim veriacim a ku kňazom. Podarilo sa vám to?
Keby som nakreslil kružnicu so stredom v Žiline, tak do najvzdialenejšej farnosti diecézy to mám asi 80 kilometrov vzdušnou čiarou. A to je malá vzdialenosť. Ďalšou našou osobitosťou je, že farnosti máme v údoliach a nie na kopcoch. Niektoré dediny sú dlhé aj 15 kilometrov a je tam jeden kňaz a jeden kostol. Doteraz napriek tomu, že máme kňazské povolania, sa mi nepodarilo obsadiť všetky kaplánske miesta. Naša diecéza nie je veľká rozlohou, ale žije na jej území vyše pol milióna ľudí, z ktorých je 90 percent katolíkov. Niekedy mi povedia, že sú to tradiční katolíci. Ale to nevadí, my ich máme a oni prichádzajú za nami, nemusíme ich vyhľadávať. Myslím si, že fakt, že máme veriacich, ktorí ešte chodia za nami, často nevieme doceniť. Preto záleží na nás, aby sme ich prijímali, aby sme im ukazovali krásu toho, čo nám dáva Kristus.
ĽUDOVÍT MALÍK
SNÍMKA: PETER ZIMEN
Páčilo sa :
0