20. februára 2018
Čítaní: 123
KN 8/2018 | Rozhovor
Každý deň nanovo objavujem Boží plán
Svätá Stolica zriadila v Azerbajdžane, v Baku, v roku 2000 misiu sui iuris. Jej vedenie zverila slovenskej saleziánskej provincii. V roku 2011 ju Svätý Otec Benedikt XVI. povýšil na apoštolskú prefektúru, na čele ktorej stojí kňaz – prefekt. Od nedele 11. februára má svojho prvého biskupa, slovenského saleziána Vladimíra Feketeho SDB.

Na misie do Azerbajdžanu veľmi ísť nechcel a predstaveným komunity mal byť len dočasne. Najprv privítal Svätého Otca Františka, ktorý prišiel na návštevu Baku v roku 2016. O štrnásť mesiacov neskôr ho pápež povýšil do hodnosti biskupa. Apoštolský prefekt, 62-ročný Vladimír Fekete SDB pôsobí v azerbajdžanskom hlavnom meste Baku už od roku 2009.

 

Menovanie na biskupa je významná zmena v živote a isté vyznačenie. Čakali ste toto menovanie?

Nečakal. Bolo to pre mňa skutočné prekvapenie. Občas sa ma síce niektorý spolubrat na Slovensku spýtal, kedy ma už konečne urobia biskupom. Ja som sa zvyčajne iba usmial a prípadne i odpovedal, že ak pôjdu veci dobre, tak možno o niekoľko desaťročí tu už bude potrebný aj miestny biskup, ale mňa vtedy už zuby bolieť nebudú.

Kto pozná našu realitu, vie veľmi dobre, že na základe cirkevného práva v Azerbajdžane ešte nie sú vytvorené podmienky ani pre vznik apoštolského vikariátu a už vôbec nie pre vznik apoštolskej administratúry alebo dokonca diecézy - teda cirkevných štruktúr, na čele ktorých môže alebo spravidla má stáť biskup.

 

Napriek tomu Svätý Otec rozhodol o vašom menovaní na biskupa. Znamená to, že miestnu katolícku komunitu vidí ako životaschopnú?

To je skôr otázka na Svätého Otca. Aké boli jeho motivácie alebo očakávania spojené s týmto menovaním netuším. A možno sa ich ani nikdy nedozviem. V každom prípade menovanie chápem ako veľký dar Svätého Otca Azerbajdžanu i ako určitú formu jeho ocenenie saleziánskej rodiny na Slovensku, ktorá mi pomohla stať sa tým, kým som.

 

Kto je teda otec biskup Vladimír Fekete?

V prvom rade som človek, ktorý mal milosť vyrásť v usporiadanej kresťanskej rodine, sprevádzaný láskou mojich jednoduchých, ale múdrych rodičov i starých rodičov. Bývali sme spolu  v rodinnom dome na dedine, ktorá je dnes súčasťou veľkej Bratislavy a od detstva som bol vedený k manuálnej práci s tým, že práca je údelom človeka tu na zemi, ale i cestou nášho rozvoja a posvätenia. Ako najstarší zo štyroch súrodencov som sa cítil byť za nich zodpovedný a pomáhať im. Mojou najväčšou záľubou boli knihy, ktoré predo mnou otvárali nové horizonty.

Ako stredoškolák som spoznal niekoľkých tajne účinkujúcich rehoľníkov, ktorí mi pomohli nájsť odpovede na moje veľké životné otázky a možno nevedomky vzbudili vo mne túžbu stať sa podľa ich vzoru schopným usmerňovať mladých ľudí tak, ako sa toho dostalo mne od nich.

 

Veriaci človek sa snaží pozerať na svoj život z pohľadu Božej perspektívy. Ako sa prejavilo Božie riadenie vo vašom živote?

Božie riadenie či vedenie som zakúšal vo svojom živote priam hmatateľne. Neboli to vždy len príjemné chvíle či duchovné zážitky. Aj tie najväčšie negatívne prekvapenia a bolesti sa stali súčasťou skladačky, mozaiky môjho života. Po čase som ich vždy vnímal ako to najlepšie, čo ma mohlo postihnúť. Len malý príklad. Po maturite som spálil zošity z matematiky v presvedčení, že som s ňou skončil navždy. Na moje zdesenie ma však neprijali na štúdium biológie a chémie, ale na novozriadený odbor geológia a matematika! Vysokoškolské roky sa tak stali pre mňa skutočnou krížovou cestou. S požehnaním predstavených som ich však ustál a získaná kvalifikácia mi potom otvorila cestu na Geologický prieskum v Spišskej Novej Vsi, kde som prežil sedem nádherných rokov života ako geológ a tajný saleziánsky kňaz.

 

Ako ste v sebe objavili duchovné povolanie? Bol to postupný vývoj, alebo životný zvrat, ktorý vás priviedol na túto cestu?

Bol to skôr postupný vývoj a rozlišovanie, pri ktorom okrem Božej milosti zohrali svoju nenahraditeľnú úlohu osobnosti, ktoré som obdivoval – pán profesor Ivan Gróf zo seneckého Gymnázia, Jozef Lukačovič, senecký kaplán, don Štefan Sandtner, môj spovedník a iní.

 

Takže ste o povolaní kňaza ako dieťa nerozmýšľal?

V detstve a rannej mladosti som o kňazstve neuvažoval. Bol som miništrantom ako viacerí moji kamaráti, ale túžbu po duchovnom povolaní som nepocítil. Naopak. Náš dedinský pán farár pre mňa až takým príťažlivým vzorom nebol. Bol dobrým kňazom a verne si plnil svoje povinnosti, ale mal rečovú vadu a zdalo sa mi, že viac ako nám miništrantom sa venuje svojim včelám. Raz cestou z kostola sa ma nečakane spýtala pani Urbanová: Vladuško, a Ty si nerozmýšľal, že by si sa stal kňazom? Dodnes si pamätám, ako ju prekvapilo moje rezolútne: Ja kňazom?? To nikdy!

Neviem, prečo som vtedy zareagoval tak kategoricky. Najskôr to bolo spôsobené tým, že v tom čase sa pojem kňaz u mňa stotožňoval s jediným kňazom, ktorého som poznal – naším pánom farárom. A stať sa zajakavým starým pánom, ktorý sa venuje včeličkám, to pre začínajúceho puberťáka nebolo nič príťažlivé.

 

Čo teda spôsobilo, že ste nakoniec zakotvil v saleziánskej reholi?

Postupne mi Pán Boh posielal do cesty aj iné kňazské osobnosti. Aj vďaka nim sa môj duchovný život dostal na novú úroveň. Osobitne silno som prežíval svoje prvé duchovné cvičenia v lete 1969, pred nastúpením do deviateho ročníka ZDŠ. Po nich som sa začal seriózne zaoberať aj otázkou svojho budúceho povolania. Počas štúdií na seneckom gymnáziu sa vo mne bili dva ideály – stať sa učiteľom ako pán profesor Gróf, aby som ako on i ja mohol usmerňovať na správnu cestu desiatky i stovky mladých; alebo byť kňazom, ktorý žije svoje kňazstvo tak, ako som to videl na seneckom pánovi kaplánovi. Dilemu sa mi podarilo rozlúštiť až v maturitnom ročníku, keď som sa cez pána profesora Grófa dozvedel, že je aj tretia možnosť - obidva tieto ideály spojiť: oficiálne študovať za učiteľa a súčasne cez niektorú z tajne pracujúcich reholí sa pripraviť na kňazstvo. To bol objav! Zaujímavé, že pán profesor mi neprezradil, že je salezián, ale trpezlivo mi sprostredkovával informácie o jednotlivých reholiach, ktoré v tom čase pôsobili na Slovensku, až napokon ostali iba dve varianty: pôjdem k jezuitom alebo saleziánom. Napokon to vyhral don Bosco a v auguste 1973, pred nástupom na vysokú školu, som začal saleziánsky noviciát.

 

Čo bolo pre vás najpríťažlivejšie na reholi saleziánov? Prečo ste sa nakoniec rozhodol pre don Bosca a jeho životný štýl?

Dona Bosca som začal spoznávať cez jeho životopis od Jur Koza-Matejova, ktorý vyšiel v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme a na konci základnej školy sa dostal i do mojich rúk. Prečítal som ho niekoľkokrát a stále viac ma povzbudzoval príklad tohto hrdinského kňaza z Turína. Jeho prednostná láska k mládeži a najmä sirotám, jeho ohromná vynaliezavosť, s akou nachádzal odpovede a riešenia na ich problémy a ťažkosti, jeho schopnosť nachádzať si pomocníkov a spolupracovníkov v apoštoláte a animovať ich, jeho úcta a láska k Panne Márii.

Čítal som o tom, ako v jeho diele pokračujú po celom svete jeho duchovní synovia saleziáni a veľká saleziánska rodina a cítil som, že práve saleziánsky štýl hlbokého zjednotenia s Bohom spolu s ľudským prístupom a otvorenosťou na komunikáciu so všetkými je to, čo pomohlo mne a čo by mohlo pomôcť aj iným nájsť opravdivý zmysel života. Jednoducho don Bosco ukradol moje srdce a inšpiroval ma vydať sa za ním. Ísť za ním cestou rehoľného povolania, ktoré bolo v Československu zakázané, ale ktoré bolo potvrdené Cirkvou ako správna cesta okrem iného i tým, že don Bosco a viacerí jeho nasledovníci boli vyhlásení za svätých.

 

Lenže bola tu totalita, prenasledovanie Cirkvi, nesloboda...

Roky formácie mi potvrdili, že slovenskí saleziáni sú vernými a vynaliezavými nasledovníkmi dona Bosca. Aj v extrémnych podmienkach prenasledovania Cirkvi sa nielenže nezľakli, ale odvážne a vynaliezavo hľadali a nachádzali nové cesty rehoľného života i apoštolátu. Bez kláštorov a formačných domov, bez škôl a univerzít dokázali vytvoriť funkčný systém formácie vlastného dorastu, autentického rehoľného života v mini-komunitách a účinného sprevádzania mladých.

Žili sme za socializmu, ktorý žiarlivo strážil mladých pred „škodlivým vplyvom“ Cirkvi a budoval múry a ploty, aby obmedzoval pôsobenia Cirkvi. Pretože však za socializmu vždy čosi chýbalo a nie všetci boli vnútorne stotožnení s jeho ideológiu, v týchto múroch a plotoch bolo dosť dier, cez ktoré sme sa mohli dostať k mladým a pôsobiť medzi nimi. Neboli to masové akcie, skôr práca s malými skupinkami, v ktorých sme sa navzájom poznali, dôverovali si a prežívali hlboké, autentické osobné vzťahy, ktoré menili mladých a upevňovali ich v dobrom. Toto nám napriek neistote a prenasledovaniu dávalo krídla a radosť zo života.

 

Nemal ste nikdy problém so štátnou bezpečnosťou, alebo s oficiálnymi úradmi?

So štátnou bezpečnosťou som do osobného kontaktu neprišiel – aspoň o tom neviem. Po skončení univerzitných štúdií v roku 1979 mi azda pomohlo to, že som práve narukoval na vojenskú službu. Pár mesiacov po mojom narukovaní urobili v byte u spolubrata Mathiasa Rompfa, u ktorého som predtým býval, domovú prehliadku. Jeho zatkli i odsúdili na osem mesiacov za marenie dozoru nad cirkvou. Pýtali sa i na spolubývajúceho, ale meno nevedeli a ja som našťastie u neho nebol prihlásený k prechodnému pobytu.

Neskôr počas zamestnania na Geologickom prieskume mi môj šéf Juraj Anraš, potvrdil, že sa o mňa zaujíma ŠtB, ale on mi vraj kryl chrbát. Čosi na mňa určite mali, lebo na konci ročnej vojenskej služby mi odňali absolventskú hodnosť a nedovolili stať sa dôstojníkom československej ľudovej armády. V porovnaní s inými to všetko boli iba maličkosti, ktoré azda nestoja za reč.

 

Cirkev po totalite vyšla z podzemia a pred rehoľou stáli nové výzvy. Prežili ste ich na rôznych zodpovedných postoch v rámci rehole. Tá zmena bola neuveriteľne rýchla a dynamická...

Boli to naozaj mimoriadne a odvážim sa povedať hrdinské roky. Za totality sme boli vedení k tomu neupútavať na seba pozornosť, účinkovať opatrne, aby sme čím dlhšie mohli unikať prenasledovateľom Cirkvi a v tichosti pôsobiť ako kvas. Myslím, že málokto predpokladal, že totalita sa tak rýchlo zosype a my sa zo dňa na deň ocitneme v úplne nových možnostiach ale i výzvach a určite sa nikto z nás na takúto eventualitu nepripravoval. V marci 1990 som sa rozlúčil s kolegami na Geologickom prieskume, ktorí s prekvapením, ale s porozumením prijali, že medzi nimi pracoval tajný kňaz a rehoľník. Až vtedy pochopili mnohé súvislosti z mojich postojov a správania. A začali budovateľské roky.

 

Tie roky boli veľmi náročné. Na jednej strane prišlo veľa mladých povolaní, ale na druhej aj veľa odišlo...

Predstavení z Ríma nás povzbudzovali vyjsť z podzemia, doplniť si teologické vzdelanie a postupne vybudovať najnutnejšie formačné a apoštolské štruktúry. Svojimi skúsenosťami nám v tom veľmi pomohli mnohí spolubratia, ktorí sa vrátili do vlasti po desaťročiach exilu. V priebehu niekoľkých rokov tak bola znovu otvorená väčšina našich domov, ale i celkom nové diela doma i na misiách. Kým napríklad pred rozpustením reholí v päťdesiatych rokoch bol na východnom Slovensku jediný saleziánsky dom v Michalovciach, po totalite sa saleziáni uchytili temer v každom väčšom meste a dnes je tam desať saleziánskych stredísk! Samozrejme, toto dynamické rozširovanie stálo nielen veľa síl, ale bohužiaľ i niekoľko povolaní. Niektorí bratia odišli do diecéznej služby alebo úplne zanechali svoje povolanie, pretože sa nedokázali preorientovať z totalitného štýlu účinkovania na otvorené pôsobenie, na prácu s veľkými skupinami mládeže, ktorá často o náboženstvo vôbec nestála. Ťažkosť mali aj niektorí starší saleziáni, ktorí sa chceli vrátiť k formám a metódam spred totality a nás, v tom čase mladých saleziánov, považovali za urýchlených saleziánov z inkubátora, ktorí nemajú ozajstného saleziánskeho ducha. Som presvedčený, že podstatnú úlohu pri zjednotení a upevnení slovenskej saleziánskej provincie zohral don Ernest Macák, ktorý bol milovaný a prijímaný všetkými generáciami saleziánov. Vďaka Božej prozreteľnosti som sa ako jeho vikár v spolupráci s ním mohol mnohému naučiť.

 

Urobme teraz veľký skok a poďme k misii v Azerbajdžane. Za predstaveného misie sui iuris v Baku ste bol menovaný v roku 2009 ako 54 ročný. Zmenil si prostredie, kultúru a štát. Bolo to náročné?

Nie je žiadnym tajomstvom, že poverenie viesť misiu v Azerbajdžane po mojom predchodcovi Jánovi Čaplovi som neprijal s veľkým nadšením. Nikdy som nemal špeciálnu túžbu pracovať v misiách a zdalo sa mi, že nadobudnuté skúsenosti i kontakty môžem najplodnejšie zúročiť doma na Slovensku, prípadne v niektorej z európskych krajín. Z druhej strany som chápal, že v Baku je reálna potreba pomôcť a tak sme sa s provinciálom don Maníkom napokon dohodli, že aspoň na prechodné obdobie, kým nájde vhodnejšieho kandidáta, sa podujmem na toto dobrodružstvo. Opäť sa však raz ukázalo, že z dočasných riešení sa niekedy stávajú tie najtrvácnejšie.

 

Aký je Azerbajdžan a jeho obyvatelia? Nemali ste problémy s vašim účinkovaním, keďže ide o moslimskú krajinu?

Azerbajdžan je zaujímavá krajina, s dobrosrdečnými a pohostinnými ľuďmi, veľmi otvorenými voči cudzincom. Predsa však, najmä prvé roky boli pre mňa veľmi náročné. Nastúpil som do rozbehnutého rýchliku a za pochodu si bolo treba privykať na nové jazyky, kultúru a zvyky, ale i na to, že aj tie najjednoduchšie veci sa v cudzej krajine najmä spočiatku vybavujú oveľa komplikovanejšie ako doma. Krst ohňom ma čakal hneď v prvom roku, keď bolo treba začať vybavovať stavebné povolenia a robiť výberové konania so stavebnými firmami na stavbu pastoračného centra pri kostole. V roku môjho príchodu do Baku sa pritvrdili miestne zákony ohľadom účinkovania zahraničných misionárov a tak bolo treba hľadať možnosti ako získať nové povolenie pre účinkovanie katolíckej cirkvi v tejto krajine. Vďaka Bohu, že pri tom všetkom som sa mohol oprieť o spolubratov, ktorí tu pred mnou už pracovali niekoľko rokov a brali veci  s väčším nadhľadom ako ja. Na moje prekvapenie som podporu a mnoho užitočných rád dostal i od Allahšukjur Pašazade, predstaviteľa moslimov Kaukazu a od vladyku Alexandra, arcibiskupa ruskej pravoslávnej cirkvi v Azerbajdžane. Vďaka oficiálnej štátnej podpore náboženskej tolerantnosti v krajine ale aj vďaka postupnému upevňovaniu osobných kontaktov s hlavnými náboženskými a spoločenskými predstaviteľmi krajiny sa všetky problémy postupne darí riešiť.

 

Aká je Katolícka cirkev v Azerbajdžane?

Dnes je katolícka cirkev v Azerbajdžane považovaná za jednu zo štyroch hlavných náboženských skupín, ktoré tradične pôsobili na území Azerbajdžanu. Svätý Otec František nás pri svojej pastoračnej návšteve povzbudil, aby sme nemali komplexy z toho, že je nás málo, ale aby sme i my, podľa príkladu prvotnej cirkvi, zhromaždenej vo večeradle spolu s Máriou, odvážne vykročili vpred a ponúkali tomuto svetu a všetkým hľadajúcim príklad svedectva života žitého spolu s Ježišom v službe blížnym. To považujeme za jeho hlavný odkaz pre našu cirkev i hlavnú úlohu do budúcnosti.

 

Vaše prianie a prosba čitateľom Katolíckych novín pre vašu misiu v Azerbajdžane?

Cirkev je Kristovo tajomné telo, v ktorom máme každý svoje miesto a svoju nezastupiteľnú úlohu. Boží plán s nami však musíme každý deň znova a znova hľadať a vytrvalo sa ho snažiť uskutočňovať.

Želám vám i vašim rodinám radostnú stálosť na ceste vášho posvätenia a prosím, aby ste sa za mňa i za Cirkev v Azerbajdžane modlili. Modlitba je dýchaním duše a dobrá modlitba nám pomáha objavovať a realizovať plány, ktorý má s nami Pán Boh.

Pozdravujem všetkých tvorcov i čitateľov Katolíckych novín a rád im udeľujem svoje požehnanie.

 

 
ĽUDOVÍT MALÍK
Snímka: saleziani.sk
Páčilo sa :
3