1. marca 2017
Čítaní: 187
KN 9/2017 | Téma
Možnosť nazrieť do tieňa, precítiť si turoňa
Fašiangy sú s nami dlhšie než kresťanstvo. Sú divoké, tajomné – a stále populárne. Prečo je to tak? A prečo je dobré sa pred časom pokánia a odriekania poriadne vyblázniť? Pozreli sme sa na to spolu so psychológom, s etnológom i teológmi

„Sneh nech padá, je to tu, / ľudia menia ulitu. // Čo na srdci do maš­kary, / všetko temné, čo nás kvári. // Opačnosť a inakosť / v prezliekaní fígľov dosť. // Možnosť nazrieť do tieňa, / precítiť si turoňa,“ veršuje psychológ Dušan Fabián. Vo svojich povrávkach odhaľuje psychologické pozadie fašiangov. Načo je toto obdobie často až nezriadeného veselia pred začiatkom Veľkého pôstu dobré? A ako to, že tieto dávne sviatky neodvial čas? Dušan Fabián vidí viacero motívov, ktoré spôsobili, že fašiangy vo víre dejín nezanikli: „Základný motív je veselím prekonať druhú polovicu zimy, ktorá je náročná. V staroslovienčine volali feb-ruár ljuty, čiže krutý. Poliaci to tak dodnes majú,“ hovorí a pokračuje: „Ďalším motívom je potvrdiť si, že ešte ten koniec zimy prežijeme – lebo sa míňali zásoby zhromaždené na jeseň.“
Slová Dušana Fabiána dopĺňa etnológ Richard Benech: „Vychádza to z ľudskej prirodzenosti, že to, čo nebudeme môcť v nasledujúcom období konať – v tomto prípade je to bujará zábava, alkohol, konzumácia mäsitých a mastných jedál – snažíme sa užiť si v čo najväčšom množstve, aby sme sa zrelaxovali.“ Pripomína tiež, že histo­ricky boli fašiangy aj časom, keď bolo dovolené prekračovať spoločenské hranice a upozorniť beztrestne na neduhy spoločnosti. „Plnili psychohygienickú funkciu pre jednotlivca aj spoločenstvo pred obdobím pôstu a práce na poli,“ dodá­va etnológ.

 

Mágia zmizla, ostala hra
To, čomu dnes hovoríme psychohygiena, malo v dávnych časoch podobu mágie a magických obradov. Známy etnograf Martin Slivka o nich vo svojej knihe Ľudové masky píše: „Obradová hra nemala iba magické poslanie, ale bola aj istým druhom ľudskej a spoločenskej manipulácie so skutočnosťou. Nepoznané pôsobenie kozmických síl, ročný cyklus zeme, striedanie dňa a noci, zrod života, zdravie, smrť to všetko boli činitele, ktoré sa týkali bytia ľudského spoločenstva, boli však mimo dosahu jeho moci. Preto ich chcel človek má­giou, hrou a obradom ovládnuť.“ To platilo i pre fašiangy. Etnológ Richard Benech hovorí: „Fašiangy vo vidieckom prostredí boli vždy spojené s vierou v určitú magickú silu. Hlavne to bola magická plodonosná funkcia, ktorá mala zabezpečiť prosperitu na statku aj ľuďom do nasledujúceho roka.“
Fašiangové rituály mali formu hry. I vo svojej neviazanosti však bola táto hra pôvodne vážnou vecou. „Každá gazdiná si chcela uchytiť slamu zo slameníka, aby jej sliepky dobre niesli, alebo uchovať si ‚sadlo z turoňa‘, čo bol vlastne hnoj, aby bola bohatá úroda na poli. Zábavná funkcia bola u týchto úkonov sekundárna a nevykonaním týchto zvykov by gazdiné ris­kovali nízke konope,“ hovorí Richard Benech. Až postupom času sa pôvodne magické rituály oslobodzovali od kultických významov a princíp hry vystupoval do popredia. Hra, najmä obradová hra, však nie je len obyčajná kratochvíľa. Martin Slivka v citovanom diele pripomína: „Akt hry ako taký je odpoveďou na prirodzenú potrebu slobody, uvoľnenia, túžby po zábave. Očarenie a radosť z hry súvisia s jej imaginatívnosťou. Hra je predstieraním a toto zdanie ju oslobodzuje od existenčnej prítomnosti, neistoty a strachu, otvára svet fantázie a ponúka pocit bezstarostného uvoľnenia.“

 

Liečivé vystrájanie
Tieto motívy sú pre dnešného človeka dôležité rovnako ako pre našich predkov. Podľa psychológa Duša­na Fabiána sú v nás totiž zakorenené tak hlboko, že ich síce nevnímame, ale stále fungujú. „Funguje to samo, a keď si to niekto uvedomí, je to hojivé a úžasné. Je v tom sebareflexia,“ hovorí a začína tým osvetľovať ďalší dôležitý aspekt fašiangov: „November a február či za­čiatok marca sú vzhľadom na ročný cyklus najnezdravšie a najnepríjemnejšie časti roka. Vtedy je najviac depresií, najviac smútenia, stavov úzkosti či zlých nálad. Ozývajú sa aj psychosomatické choroby, napríklad vredy na dvanástniku,“ vysvetľuje a pokračuje: „S tým­­to obdobím sa fašiangy presne kryjú. Tieto neduhy by sa vyskytovali aj v decembri, tam sú však Vianoce. Radosť z Vianoc, to umelé či kultúr­ne svetlo, ľuďom pomáha. Niečo také majú v sebe aj fašiangy.“
Podľa psychológa nám teda fašiangy pomáhajú prekonať zimu a s ňou súvisiace zdravotné neduhy a pocit, že nám je nanič. „Je také zná­­­me porekadlo: ‚Naši múdri v psote vravia – radosť v mysli polka zdravia.‘ To je univerzálna múdrosť, a to je ďalší motív fašiangov – psotu prekonávať radosťou a vystrájaním,“ hovorí Dušan Fabián.
Účinok tohto „liečivého vystrájania“ pomáhajú oddávna zvyšovať masky. „Aby z duše zmizli vrásky, vymysleli ľudia masky,“ recituje Dušan Fabián ďalšiu zo svojich povrávok. Sumarizuje ňou význam rekvizity, ktorá je taká podstatná vo fašiangovom bláznení. Žiaden fašiangový sprievod sa predsa nezaobíde bez masiek turoňa, slameníka, chriapy, koňa, ženy či chlapa v koši, medveďa a podobne.
Mimochodom, prečo sú fašiangové masky tak často rohaté, chlpaté, s vyplazenými červenými jazykmi? Nie je v tom niečo démonické? „Tie rohy, to je plodnosť, zdravie. Dobytok je po somatickej stránke zdravší ako ľudia,“ oponuje Dušan Fabián a dodáva: „Je v tom snaha v niečom – v zdraví, životaschopnosti a sile podobať sa dobytku.“
Pozrime sa však na to, čo o mas­kách píše Martin Slivka: „Od svojich prvopočiatkov vytvárala maska na jednej strane pre diváka ilúziu divadelnosti a bola zdrojom estetic­kej emócie z optických vnemov. Na druhej strane napomáhala hercovi v procese akejsi autosugescie uskutočniť premenu osoby na dramatickú postavu,“ hovorí etnograf a pokračuje: „Maska má v sebe vždy efekt prekvapenia, evokuje potrebu kontaktu. Tým vytvára zónu napätia a kontextu hry.“ Časom sa vyvinul ustálený súbor masiek, ktoré predstavovali rôzne funkcie v ľudskom osude – tie dobré, prospešné a prajné, i tie nebezpečné. „Maska zakrývala tvár jednotlivca, aby odhalila dušu kolektívneho cítenia a myslenia,“ vysvetľuje Martin Slivka.

 

Opačnosť a inakosť
Tento mechanizmus nefungoval len dávno, v „dobe ľudovej“. Aj v súčasnosti sa hra s maskou na tvári využíva ako terapeutický prostriedok v psychológii. „Maškarníci alebo fašiangovníci využívajú princípy opačnosti a inakosti. To je základné spojivo tých masiek,“ hovorí psychológ Dušan Fabián a pokračuje: „Keď sa niečoho bojím a dám to do žartovnej podoby, do nejakých veselých súvislostí a ešte v nejakom opačnom obraze, tak akoby som tie obavy strácal.“ Ako to konkrétne môže vyzerať? „Psychologicky, ak sa chlap bojí nejakej vlastnej zženštilosti, tak sa prezlečie za ženu. Nemusí byť transvestita, je to rituál a ten rituál mu pomôže,“ hovorí Dušan Fabián.
Psychológ upozorňuje na to, že v českých Krkonošiach už niekoľko rokov funguje veľké psychoterapeutické podujatie, ktoré sa koná práve na fašiangy. Pri takzvanej etnoterapii sa ľudia prezlečú do masiek, vedome s nimi pracujú a vyvá­dzajú. „Tá etnoterapia je nesmierne silná, má čoraz viac záujemcov. Páči sa mi to viac ako len také samoúčelné vystrájanie,“ hovorí Dušan Fabián. On sám s fašiangovými maskami zatiaľ nepracoval, tento rok však v rámci svojej práce psychoterapeuta pripravuje dve fašiangové skupiny. „Robím však vianočnú skupinu, zvyknem aj mikulášsku,“ hovorí. Z pohľadu psychoterapeuta je veľmi zaujímavý protiklad čerta a anjela, ktorí chodia v tradičných mikulášskych sprievodoch spolu s postavou svätca. „Využívam hru – čo hovorí môj anjel, čo hovorí môj čert,“ približuje a pokračuje: „Na mikulášskej skupine sa ľudia prezlečú do masiek a je to nesmierne zaujímavé: tichá žena, ktorá má problémy s komunikáciou a je neustále pono­rená do seba, sa prezliekla za čerta. Ja som také vystrájanie ešte nezažil. To je liečivé.“ Dušan Fabián na tomto príklade vysvetľuje, prečo je pre ľudskú psychiku liečivé prijať masku svojho opaku: „Sama z toho ostala zarazená. Mala asi hodinovú produkciu ako čert a potom zistila, že má v sebe aj to. Cítila si­lu, aktivitu a chuť rozprávať.“ Psychológ prízvukuje, že v tomto prípa­de maska čerta nereprezentovala diabla, ale iba opačný pól, odvrátenú či skrytú stranu osobnosti ženy.

 

Čo na to Cirkev?
Rohaté masky, často nezriadená zábava, korene siahajúce do dávnych pohanských čias. To neznie veľmi kresťansky. Aký vlastne mala a má k fašiangom postoj Cirkev? „Fašiangové sprievody, ktoré nazývala hrami Dionýzovými, zakazovala Cirkev od 11. storočia,“ hovorí etnológ Richard Benech a pokračuje: „Mužom sa zakazovalo prezliekať sa do ženských šiat a opačne, zakázané bolo tiež bezuzdne sa zabávať. Tradícia fašiangov však bola silne zakorenená a napriek zákazom pretrvala dodnes.“
Vzťah Cirkvi k fašiangom sa časom zmenil a od zákazov sa posunul k tolerancii týchto ľudových zvykov. „Cirkev tolerovala, že predtým, ako nastal pôst a boli zakáza­né mäsité pokrmy, zábavy a svadob­né veselie, sa ľudia uvoľnia a budú sa zabávať,“ vysvetľuje cirkevný historik Gabriel Brendza. Dodáva, že táto tolerancia sa netýkala nezriadenej zábavy. Cirkev však namiesto zákazu ponúkla alternatívu: „Napríklad na východe – keď kňazi videli, čo sa počas dní fašiangových zábav deje, zaviedli štyridsaťhodinovú adoráciu od nedele až do Popolcovej stredy. V Košickej diecéze to zaviedol biskup Fischer-Colbrie začiatkom 20. storočia a v mnohých farnostiach sa to zachovalo dodnes,“ hovorí Gabriel Brendza.
Aj Ivan Šulík, ktorý okrem vedenia Spolku svätého Vojtecha vyučuje morálnu teológiu, pritakáva, že Cirkev fašiangovú zábavu toleruje: „Môžeme vychádzať z toho, čo hovorí pastorálna konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes, podľa ktorej je človek podstatná jednota tela a duše. Človek má okrem duchovného aj te­­lesný rozmer a pre rozvoj celej osobnosti potrebuje, aby boli naplnené požiadavky jednej aj druhej dimenzie,“ vysvetľuje a pokračuje: „K životu patrí aj zábava a oddych. Nie sú to veci, ktoré by boli samy osebe zlé. Môžu sa však slobodnou  vôľou človeka zvrhnúť.“ Ivan Šulík zhŕňa postoj Katolíckej cirkvi k fašiangom takto: „Fašiangy Cirkev neodmieta, všetko je však o rozlišovaní a všetko treba užívať s rozvahou. S fašian­gami sú spojené aj tradície, ktoré nie sú kresťanské. Pokiaľ ich však človek berie ako sú­­časť folklóru, je to v poriadku. Zlé by bolo, ke­by pohanským praktikám veril a stotožňoval sa s nimi. Človek musí vedieť rozlišovať.“
 

Miroslav Pastorek
ilustračné Snímky:
archív oľgy slivkovej, tasr/pavol ďurčo
Páčilo sa :
1