2. marca 2018
Čítaní: 75
KN 9/2018 | Rozhovor
Mnohí o nej hovoria, ale málokto ju čítal
Kardinál GERHARD LUDWIG MÜLLER (70), emeritný prefekt Kongregácie pre náuku viery, vystúpil 6. februára v Bratislave na medzinárodnom sympóziu pri príležitosti 25. výročia encykliky Veritatis splendor. Zhovárali sme sa s ním o najdiskutovanejšej exhortácii pápeža Františka Amoris laetitia, o príčinách krízy viery a rodiny v Európe i o úlohách Cirkvi v súčasnosti. Neobišli sme ani tému zjednotenia kresťanov.

Eminencia, ako sa cítite na Slovensku?

Nie som na Slovensku prvý raz. Navštívil som viaceré mestá, raz aj kardinála Korca. Boli sme spolu štyri týždne na biskupskej synode. Poznám tu veľa ľudí. Cítim sa tu skoro ako doma.
 
Ako vidíte súčasnú situáciu s kresťanstvom v Európe?
Kresťanstvo je identitou Európy. Nemôžu ňou byť materiálne či ekonomické zámery, ako ani niektoré formulácie nových ideológií v genderizme či homosexualizme. Toto nemôže konštituovať identitu Európy, identitu kultúry, antropológie, poslania človeka v súčasnom svete. Do Európy sa dostalo kresťanstvo ako syntéza veľkej gréckej flozofe a rímskeho práva. Vlády musia konať podľa práva, a nie podľa svojvôle vládcu. Judaizmus a posolstvo Biblie nás učia, že Boh miluje človeka, že miluje svoje stvorenie.
Z toho vychádza dôstojnosť ľudskej osoby. Láska sa v pohľade kresťanstva stáva centrom ľudskej existencie. Celý vesmír smeruje nie k nihilizmu, ale k naplneniu lásky.
 
Aká je podľa vás budúcnosť kresťanskej viery na našom kontinente?
V Európe máme krízu viery, pretože chýba dobrá katechéza a vyučovanie kresťanstva. Veľa ľudí nepozná Božie slovo, učenie Cirkvi, katechizmus. Chýba dobrá kresťanská formácia, budovanie kresťanskej osobnosti. Potrebujeme poznať korene našej existencie, nášho myslenia v duchu Ježiša Krista. To sú pramene našej identity. Potrebujeme nájsť svoju vlastnú identitu, nájsť svoje povolanie, a zároveň byť verní svojmu povolaniu.
 
Čo máme robiť pre účinnejšie odovzdávanie viery?
Keď Ježiš povolával apoštolov, nepovedal pred zástupom: Príďte ku mne dvanásti. Vo Svätom písme čítame, že vyslovil konkrétne mená dvanástich osôb. Je potrebné spoznať volanie vo svojom živote. Každý z nás je samostatnou osobou. Ak počujem Ježišovo volanie – možno cez skúsenosť v rodine, vo farnosti, v spoločenstve mladých –, mal by som mu odpovedať svojím životom. Potom môžem vstúpiť do seminára a prijať svoje poslanie, ktoré dá zmysel môjmu životu. Nie je to záťaž na mojich ramenách, ale niečo, čo napĺňa moje srdce a dáva životu hlboký zmysel.Načo som na svete? Aby som našiel Boha a miloval ho. Som povolaný ohlasovať evanjelium, dobrú zvesť všetkým ľuďom, že náš život nie je prázdny, ale má hlboký zmysel, i keď niekto musí trpieť a zomierať. Kresťanstvo, viera kresťana, je odpoveď, a nie nejaká ideologická formulácia. My kresťania sme ohlasovateľmi odpovede na Božie volanie. Sme odpoveďou na Božie pozvanie a Boh sám je odpoveďou pre nás.
 
Minulý rok sme si pripomínali 500 rokov reformácie. Ako sa prehĺbil vzťah medzi Katolíckou cirkvou a protestantskými cirkvami? Podarilo sa urobiť veľký krok k jednote?
Vôľa Ježiša Krista je, aby sme boli jedno. A my, učeníci Ježiša Krista, sme napriek tomu rozdelení. Je to v protiklade s jeho vôľou. Nie je iná alternatíva ako návrat k hľadaniu jednoty. Vytváranie takejto jednoty sa nedá robiť podľa príkladu politikov, pre ktorých je jednota otázkou kompromisov. Jednota kresťanov musí byť postavená na úplnej vernosti zjavenej Pravde, ktorou je Ježiš Kristus. Z nášho pohľadu môže ísť jedine o plné spoločenstvo s Katolíckou cirkvou, ktorá je na zemi vedená nástupcami
apoštolov, biskupmi, a nástupcom svätého Petra, pápežom, ktorý reprezentuje Ježiša ako univerzálneho Pastiera Cirkvi.
 
Ako vidíte budúcnosť takejto jednoty? Prídeme k nej?
Myslím si, že prídeme k legitímnej pluralite i spôsobom prejavovania náboženskej úcty, ale v základoch viery, verím, že sme zjednotení v jednej Cirkvi. Cirkev je jedna medzi učeníkmi, ale taktiež medzi Kristom – hlavou Cirkvi a telom – Cirkvou. Sme údy tela Cirkvi Ježiša Krista. Preto vo vyznaní viery, v doktríne, musíme byť zjednotení. Ide o zjavené pravdy. My katolíci sme dogmaticky i liturgicky veľmi blízko k ortodoxným cirkvám. Majú rovnakú sviatostnú štruktúru. Odlišujú sa trochu inou mentalitou. Sviatostná štruktúra u protestantov je však iná.
 
Môžeme nájsť niečo pozitívne, čo pre našu Cirkev prinieslo ostatných 500 rokov?
Martin Luther nechcel separáciu, chcel internú reformu uprostred Cirkvi. Stali sa mnohé chyby aj na našej strane. Cirkev bola vtedy príliš spolitizovaná, poznačená materiálnymi záujmami. Vždy jej boli na škodu obdobia, v ktorých prevládali politické záujmy. Nebola to však prvá reforma uprostred Cirkvi. Spomeňme reformy z kláštora v Cluny či reformy pápeža Gregora XIII. Je potrebné si pripomenúť, že Cirkev založil Ježiš Kristus pre naše vedenie k životu večnému.
 
Z dejín sa máme poučiť a nerobiť rovnaké chyby. Aké posolstvo nám môže dať táto päťstoročná epocha?
Náš život je krátky. Musíme využiť všetky naše talenty, našu zodpovednosť pre rodiny, spoločnosť, kultúru... Musíme rozvíjať všetko, čo sme dostali od Boha. Posväcovať sa, rásť v milosti i v našej prirodzenosti. V tomto svete sme pútnici. Ešte sme neprišli k nebeskému sanktuáriu. Viem, že komunisti tvrdili opak. Raj bol podľa nich na tomto svete. No namiesto raja priniesli na svet peklo. Musíme hľadať rovnováhu, uvedomovať si zodpovednosť na tomto svete a myslieť na to, že koniec človeka je tam... (Kardinál Müller sa pozrel smerom hore – pozn. red.)
 
Dnes sa veľa hovorí o kríze rodiny. Máme mnoho rozvedených kresťanov i rozpadnutých rodín. Kde vidíte príčiny tejto situácie?
Celá táto kríza je efektom mnohých falošných ideológií, ktoré sú propagované médiami. Sú tu mnohí ideológovia, ktorí nenávidia rodinu a chcú ospravedlňovať vlastné konanie poukazovaním na tých, ktorí konajú podobne. Mladí ľudia potrebujú pochopiť, že manželstvo nie je iba príležitosť na splnenie telesných túžob. Manželstvo je stretnutie dvoch osôb, ktoré budujú jednotu v láske. Nie v láske, ktorá je postavená iba na emóciách a citoch, ale na láske, ktorá je sebadarujúca. Toto spojenie sa skusuje v jednote človeka s Bohom. Sviatostné kresťanské manželstvo je obrazom, analógiou vzťahu Krista ako hlavy a Cirkvi ako tela. Manželia sú jedným telom. Je to jednota v duchu, v tele i v srdci. Vo všetkých týchto dimenziách.
 
Čo má v takejto situácii robiť Cirkev?
Musíme ohlasovať evanjelium manželstva a rodiny. Musíme zachraňovať a uzdravovať rany, za ktoré nesú zodpovednosť ideológie, ktorých cieľom je zničiť rodinu. Už od čias komunistov bola rodina vnímaná ako pozostatok buržoázneho sveta. Rodina je však realita, ktorú nevytvoril štát. Nie je závislá od nijakej ideológie, pretože je súčasťou ľudskej prirodzenosti. Je to väčšia hodnota, ako všetka legislatíva parlamentov, ktoré nemajú žiadne právo rozhodovať o ľudskej prirodzenosti. Človek nie je vlastníctvom
štátu. V tom spočíva veľký rozdiel. Spoločnosť sa nemôže budovať na základe ideológií, ale musí rešpektovať ľudskú prirodzenosť a ľudské práva. Štát má právo regulovať verejný život na spoločné dobro obyvateľov, ale nemá právo vytvárať defníciu toho, čo je ľudský život.
 
Je vidieť, že otázky typu, čo je dobré a čo zlé, sú aktuálne pre spoločnosť, pre Cirkev, pre naše ľudské správanie, aby sme nežili len pre jedlo. - KARDINÁL GERHARD LUDWIG MÜLLER
 
V čom podľa vás spočíva progres apoštolskej exhortácie Amoris laetitia?
Mnohí o nej hovoria, ale málokto ju čítal. Poznajú ju vďaka niekoľkým nepresným alebo klamlivým informáciám z médií. Ako dokument magistéria je však obsahovo veľká, má okolo 200 strán. V ostatnom čase sa najviac upriamuje pozornosť na poznámku z 8. kapitoly, ktorá hovorí o pastorálnych radách, ako sprevádzať tých, ktorí sú v iregulárnom vzťahu. Exhortácia ponúka rady dobrého lekára, ako liečiť ľudí podľa daných možností. Nemá zmysel hovoriť iba peknými slovami, alebo reagovať iba s jediným cieľom: zapáčiť sa ľuďom. Takéto slová nepomôžu. Dobrý lekár musí niekedy aplikovať aj horký, nepríjemný liek. Kresťanstvo je život podľa evanjeliových rád. Podobá sa ceste cez úzku bránu, ktorá nie je jednoduchá ani pre rodinu, ani pre kňazský život. Kresťan má sprevádzať Ježiša Krista svojím vlastným krížom. Nie sme tu na ostrove šťastných. Ľudský život je často veľmi náročný a tvrdý. Ale Ježiš Kristus nás spasil svojím krížom. Nie peknou rečou politika v parlamente. Tá nám nepomôže Ježiš je jediný, ktorý niesol celú váhu utrpenia človeka na svojich pleciach až po smrť na kríži. Takto sa získala spása pre človeka. Všetci, ktorí sľubujú šťastný život bez problémov, v luxuse, sú falošní proroci. Nakoniec nám nepomôžu. Keď sa ľudia rozvedú, keď sú nešťastní v hĺbke svojej bytosti, sú vlastne obeťami rozvodov. Deti musia vyrastať bez domova a vlastných rodičov, nenachádzajú patričné prijatie a istoty. Koľké osoby sa dnes uchyľujú k drogám, sú izolované, zomierajú v domoch pre seniorov bez kontaktu s rodinami. Keď sú rodiny zničené, aj osobné vzťahy sú na tom podobne. Je veľmi dôležité, aby rodiny boli stabilné. Vzťahy potom trvajú počas celého života. Dávajú stabilitu, oporu človeku, a potom nikto nie je sám.

V zahraničných médiách sú hlasy, ktoré hovoria o nejednote Cirkvi, a to dokonca v samotnom Vatikáne. Chcú tam vidieť skupinu nazývanú konzervatívci a skupinu nazývanú
progresivisti. Ako je to v skutočnosti?
Médiá sú klamári. Živia sa z hádok druhých. Ale Cirkev je sviatosť jednoty. Jednoty medzi Bohom a ľuďmi, ale najmä medzi veriacimi v Ježiša Krista. Médiá sa tešia, keď vidia, že tu existuje nejaké protirečenie. To je pre nich „objav Cirkvi žijúcej v reálnom svete“. Nie je to však spôsob skutočného hľadania a preniknutia do myslenia členov Cirkvi. Nesmieme sa stať divadlom pre svet. Rozdelenie na konzervatívcov a progresivistov je ideologické delenie. To všetko je v kontraste s vierou. Cirkev nie je ideológia ani politická strana. Veríme v Boha Otca i Syna i Ducha Svätého, v život večný, vo sviatosti Cirkvi. To je viera, ktorej základom je Boh. Ich vnímanie Cirkvi je v úplnom protiklade s vierou. Svätý Pavol zažil podobnú ideologizáciu cirkvi v Korinte, kde sa niektorí hlásili k Apollovi, iní k Petrovi... No všetci sme Kristovi!
 
V čom spočíva v súčasnosti vaša úloha vo Vatikáne?
Som členom viacerých kongregácií, ale nie som poverený žiadnou konkrétnou úlohou. Svätý Otec nepotrebuje moju pomoc. (Úsmev.)
 
Čo by ste odporučili našim čitateľom, aby sa im podarilo s väčším úžitkom prežiť Pôstne obdobie?
Tak ako to odporúča Cirkev: postiť sa, byť striedmi v požívaní jedla a nápojov, zdisciplinovať túžby tela. Venovať sa duši, a nie neužitočným, povrchným zábavám. Čítať dobrú, hlbokú knihu. Vziať do ruky náboženské dielo, môžu to byť životopisy svätých, Sväté písmo, alebo nejaká flozofcká či teologická kniha. Ale taktiež modliť sa. Byť v osobnom kontakte s Bohom, ktorý nás má stále rád.
IGOR HANKO
SNÍMKA: PETER ZIMEN
Páčilo sa :
0